Život a smrť pápeža Jána Pavla II.(časť 2.)
Takto prebehla udalosť svojho času svetovou tlačou - z „Chronik der Menschheit.“
Rím 13. 5. 1981
Atentát na pápeža Jána Pavla II.
Pri audiencii na Svätopeterskom námestí v Ríme bol pápež Jan Pavol II. ťažko zranený niekoľkými výstrelmi z pištole. Páchateľ, Turek Ali Agca bol zatknutý a neskôr odsúdený k doživotnému trestu väzenia.
Pozadie atentátu bolo spočiatku nejasné. Uvádzalo sa, že Agca je pravicový extrémista, člen radikálneho moslimského združenia, ktoré si vytýčilo za cieľ odstrániť pápeža. Neskôr sa začali množiť náznaky, že zorganizovaním atentátu bol poverený agent bulharskej tajnej služby a zmyslom bolo narušenie vzťahov Turecka a NATO. Agca sa pred činom zdržiaval dlhšiu dobu v Bulharsku.
V tranzitnom horoskope na deň atentátu vidieť nasledujúce aspekty, ktoré však nehovoria nič o možnej smrti pápeža...
Kvinkunx tr. Slnko/Mars radix prináša unáhlenosť, vzdorovitosť, sklon k nehodám a k chorobám...
Konjunkcia tr. Slnko/Merkúr radix poukazuje na jasný rozum, cieľavedomosť, aspekt je priaznivý pre krátke cesty (v okolí a na Svätopeterské námestie).
Konjunkcia tr. Bod smrti/Slnko radix udeľuje podporu základnej životnej sily!
Polokvadratúra tr. Mesiac/Neptún radix prezrádza sebaklamy a prefíkanosť.
Sextil tr. Mesiac/Bod šťastia radix prináša dobré šance, akési pohladenie osudu práve v deň atentátu...
Sextil tr. Merkúr/Neptún radix dáva inšpiráciu, fantáziu, vnímavosť pre vnuknutia, chápanie duchovných súvislostí, predtuchy nadchádzajúcich udalostí...
Sextil tr. Merkúr/Chiron radix znamená obratnosť vo vyjadrovaní, v diplomacii a všade tam, kde ide o veľké nasadenie...
Konjunkcia tr. Mars/Venuša radix hovorí, že ide o nespokojnosť, nedostatok taktu, ľahkú ovplyvniteľnosť (veriacich ľudí celého sveta).
Kvadratúra tr. Mars/Bod kozmopolitizmu radix naznačuje nielen kto stál v pozadí za „atentátom“, ale aj o použití prostriedkov k jeho spáchaniu (Mars = strelná zbraň)!
Trigón tr. Saturn/Mesiac radix poukazuje na spokojnosť, duševný pokoj, podvedomé povinnosti (bývalého herca ochotníka a top ilumináta v jednej osobe), na sebaovládanie, na úspechy dosiahnuté usilovnou činnosťou...
Seskvikvadrát tr. Saturn/Merkúr radix to sú zábrany v duchovnom vývoji, ťažkosti v povolaní (pápeža vo Vatikáne). Naznačuje namáhavú činnosť, odcudzenie, nevýhodné správy...
Opozícia tr. Urán/Slnko radix hovorí jasne o náhlom nutkaní k premiestneniu (do pripravenej nemocnice), alebo o donútení (zohrať pred svetom „obeť atentátu“), o krízových javoch (po „atentáte“), o náhlej náchylnosti k chorobe (podanie infikovanej krvi) a možnosti operácie, o podnecujúcej dobe (svet na chvíľu onemel, keď počul správu o vražednom útoku na pápeža), o kríze v podielnictve (chyba v réžii), o rozčúlení kvôli osobám mužského pohlavia (kolektív zasvätených do „atentátu“).
Seskvikvadrát tr. Neptún/Neptún radix hovorí o životnom obrate a životnej kríze na základe sklamania.
Konjunkcia tr. Neptún/Lilith radix – v tomto aspekte Neptún predstavuje absolútne popretie všetkých princípov normálnej skutočnosti („atentát“). A Lilith zase poukazuje na miesto, ktoré je v spojení s infernálnym plánom (Vatikán)... Vypovedá, že ide o dobu mámenia a sklamania, strát, podvodov, „čiernych kšeftov“. Na svetlo vychádzajú tajnosti alebo je prevetrávané tajomstvo, často skrývané dlhé roky.
Konjunkcia tr. Pluto/Mars radix poukazuje na bezohľadnosť voči iným (pápeža – pastiera veriaceho stáda), nutnosť strpieť násilné činy (naplánovaný „atentát“), ťažké poranenia alebo nehody s dlhotrvajúcimi následkami...
Konjunkcia tr. Lilith/Dračia hlava radix – prezrádza, že sa darí tieňovým hrám. Aspekt znamená čas pravdy, ktorá je potláčaná z dôvodov morálky a vedie na chybné cesty. Lilith tu iniciuje a vynáša na svetlo veci, ktoré by človek radšej nevidel, a už vôbec nie u seba.
Kvinkunx tr. Dračia hlava/Urán radix hovorí o nečakanej príhode v spoločenskom živote, o veľkom rozhorčení a spoločnom smútku (veriacich kresťanov, inovercov aj politikov na celom svete).
„Keď si Svätý otec nechal po atentáte z 13. mája 1981 predložiť text tretieho tajomstva,[1] nemusel z neho rozpoznať aj svoj vlastný osud?“, pýtal sa „kardinál“ Ratzinger vo svojom rozvláčnom a málo významnom komentári novovatikánskeho dokumentu. Samozrejme, že musel, Vaša „Eminencia“! Avšak v tom zmysle, že kto povedal A, musí povedať tiež B ...
Je totiž evidentné, že na zdanlivého pápeža nemohol byť spáchaný žiadny „pápežský“ atentát. Tu však ide predovšetkým o dôkaz, že 13. mája 1981 prišlo iba k zdanlivému atentátu na pápeža.[2] Predtým publikovaná brožúra „Falošné a pravé pápežské proroctvo“[3] je doplnená o celý rad ďalších závažných indícií.
Aby bolo možné v skutočnosti nepostreleného Karola Wojtylu propagandisticky účinne dopraviť do „nemocnice“ a tam ho dlhé týždne zdanlivo liečiť, k tomu bolo predovšetkým potrebné zabezpečiť nielen slobodomurársky zasvätený lekársky a ošetrujúci personál, ale hlavne pred nezasvätenými perfektne zaistiť nemocničnú izbu.
A skutočne, ako s viac než pätnásťročným oneskorením oznámila na jeseň 1996 agentúra KNA,[4] bol už dlhšiu dobu pred naplánovaným falošným atentátom „na klinike v Gemelli z čakárne a študovne primára vytvorený apartmán a udržiavaný k okamžitému použitiu.“ Táto skutočnosť bola „až do atentátu prísne utajená“.[5] Miestnosti „primára“ tejto významnej kliniky neboli vybrané len tak náhodou. Dnes je už verejným tajomstvom, že pre takéto záležitosti (kamufláž) sú v medzinárodnom merítku dostatočne „kvalifikovaní“ jedine slobodomurári.
Primárne ani trinásty deň v mesiaci nebol pre atentát vybraný ku „cti“ našej milej Madony z Fatimy, ale vychádzal z kabalistických úvah čiernej mágie. (Zasvätenie okultnému symbolu satanskej moci - Panne Márii je však veľmi nebezpečná duchovná a politická vec. Alberto Rivera to dopĺňa o nasledujúce informácie: „Zjavenie z Fatimy je pôsobivý politický trik, ktorý zinscenoval Vatikán. V týchto zjaveniach je obsiahnuté proroctvo, v ktorom Panna Márie hovorí svojim nasledovníkom, že pokiaľ sa budú modliť za mier na zemi, obráti sa Rusko na rímskokatolícku vieru. Vatikán cítil, že Spojené štáty akoby strácali na svojej svetskej moci, preto sa snažil orientovať na marxizmus. Pápež Ján Pavol II. síce na jednej strane podporoval neoficiálnu politiku USA, ktorá pracuje prostredníctvom CIA na podporovanie vojen, revolúcií, rozvratov, genocíd, pádov režimov a pod. Avšak na druhej strane cestoval pápež po svete a hovoril o mieri, láske, bratstve národov a angažoval sa do mierotvorných snáh).
Vatikán sa snažil obnoviť staré zmluvy s Moskvou. Vyrukoval s novým pojatím marxizmu, ktorý bude pre svet prijateľnejší. Preto bol tiež 16. októbra 1978 zvolený pápež z komunistického bloku. Dostal meno Ján Pavol II., od ktorého sa očakávalo, že by mohol zmeniť svetové zmýšľanie. Pozorujme tuto veľkú hru v masmédiách za účelom propagácie Fatimy. Pozorujte tiež, akým spôsobom rímski katolíci v tejto krajine nasledujú pápeža. Podporujú odzbrojenie a kontrolu zbrojenia, aby mohli prevziať vládu.
Vatikán trvá smrteľne vážne na liturgii, zákonoch a dogmách. Katolíci dnes dostali len dočasné povolenie k vyjadreniu svojich vlastných názorov, aby získali dôveru uprostred ekumenického a charizmatického hnutia. Kto by však oponoval, alebo zmenil základy jeho učenia, bude navždy zatratený.” (The Force, patr IV.).
Zarážajúce potvrdenie k tomu dodáva aj oficiálny časový údaj, kedy padli výstrely, údajne zacielené na Karola Wojtylu. Šebastián Labo SJ (Societas Jezu) vo svojej knihe „Zabijem pastiera“ s podtitulom Atentát na pápeža hneď dvakrát zdôrazňuje,[6] že výstrely na Svätopeterskom námestí padli presne v 17,17 hodine. Už krajšie slobodomurárske symbolické číslo nie je vôbec mysliteľné. Tie „náhodné“ dvojité 17 (8) - časový údaj, ktorý okamžite prešiel svetovými informačnými médiami, prinútili každého „zasvätenca“ napnúť uši a signalizovali mu, že tu prebehla lóžová operácia. V roku 1717 bola totiž založená prvá slobodomurárska lóža v Anglicku, ktorá sa stala neskôr materskou lóžou všetkých ostatných...
Dnes už o tom síce nikto nehovorí, ale okrem Karola Wojtylu boli „zasiahnuté“ a „ťažko zranené“ ešte dve ženy. Určite je zaujímavé, že práve tá údajne „smrteľne zranená“ žena, žijúca v Chicagu, bola poľského pôvodu, a náhoda všetkých náhod - „narodila sa dokonca vo Wadowiciach rovnako ako pápež“![7] V curyšskom liste „Weltwoche“ napísal Wojtylov životopisec Tad Szulc 7. apríla 1997 na str. 7 nasledujúci text: „V jeho vlastnom detstve vo Wadowiciach, ktoré vtedy mali silnú židovskú menšinu, boli mnohí Wojtylovi spolužiaci Židia, a niektorí z nich boli aj jeho dôvernými priateľmi. Je to priateľstvo, ktoré pretrváva aj dnes, keď Wojtyla sedí vo Vatikáne. Jeden z nich, Jerzy Kluger, jeho najlepší židovský priateľ z Wadowic a dnes inžinier a obchodník v Ríme, bol Jánom Pavlom II. prijatý v súkromnej audiencii ako prvý zo všetkých hneď po jeho zvolení za pápeža v októbri 1978.“ Zaiste, že tiež existujú Poliaci, ktorí sa vysťahovali do krajiny neobmedzených možností, ale na jedného Poliaka, ktorý emigroval do Ameriky, pripadá najmenej päť poľských Židov. Nebolo by teda celkom dobre možné, že napríklad v Ríme žijúci Wojtylov „priateľ“, ktorý má vo Svätom meste aj ďalších „priateľov“, by predvídavo zariadil prítomnosť dotyčnej ženy v správnu minútu a na správnom mieste, a navyše ženy, s ktorou sa možno veľmi dobre pozná vďaka národnostnému zväzku? Bola to práve ona z oboch „ťažko zranených“ žien, ktorá na rozdiel od Wojtylu, pre ktorého sa to akosi nehodilo, „hlasito kričala“,[8] čím dodala udalosti náležitú dávku doplnkovej dramatickosti... Možno sa raz v nejakom časopise dočítame, že zakotvila (vrátane svojej bližšie neurčenej „kolegyne“ z Jamajky) v rovnako krásne zariadenej nemocničnej izbe, kde bola zachránená z ohrozenia života znova v správny okamžik, aby mohla, byť ešte aj na vozíčku, práve v „deň po prvom prepustení pápeža z kliniky Gemelli“ a prísť k nemu na „osobnú audienciu“. Autor knihy (viď titul na predchádzajúcej fotografii) Šebastián Labo, ktorý o tom informuje, dodal súčasne aj príslušnú fotografiu,[9] na ktorej sa obaja „uzdravení“ na seba veľmi významne pozerajú.
Talianska televízna stanica RAI vysielala hneď večer po „atentáte“ dva videofilmy, z ktorých prvý - aká hlúpa náhoda! - skončil presne v okamžiku pred výstrelmi, zatiaľ čo druhý videofilm - znova smola - začínal bohužiaľ chvíľu po výstreloch. Takže presne okolo inkriminovaného bodu 17, 17 hodín neexistujú žiadne pohyblivé snímky „postreleného“ a padajúceho pseudopápeža! Nebolo azda využité Wojtylovo herecké umenie nadobudnuté ešte v mladosti v Poľsku, aby v rozhodujúcu sekundu dostatočne dôveryhodne, zvečnil seba na celuloidovom páse a tým zvečnil vlastný „atentát“ pre potomstvo sveta? Podľa vyššie povedaného to tak skutočne vyzerá.
Všetky možné neskoršie „správy“ o okamžikoch po výstreloch 13. mája 1981 v 17, 17 hodine obsahujú tvrdenia, ktoré sú mnohými fotografiami „postreleného“ Wojtylu zdokumentované až do jeho odjazdu, keď sa opätovne a tiež „náhodou“ ihneď na mieste atentátu objavila sanitka - trestané ako nehorázne klamstvo. Či už to je Šebastián Labo, ktorý píše „jeho biela sutana sa začala pomaly krvou farbiť do červena“[10] ale tiež dlhoročný rímsky dopisovateľ Hansjakob Stehle, ktorý vo svojej knihe „Šedá eminencia - temná existencia“. Tajné dejiny zo zadného dvora Vatikánu a iných“[11] fantazírujú „zásah išiel do bieleho rúcha. Pápežova sutana sa sfarbila do červena a on sám klesol k zemi“... Faktom však zostáva, že ani jediný snímok z nespočetného množstva neukazuje najmenšiu škvrnu na pápežovom rúchu - nieto červeno sfarbenú sutanu! Navyše mal Wojtyla pri údajnom postrelení do brucha stratiť podľa oficiálnych údajov neuveriteľné množstvo tri až tri a pol litra krvi (60 až 70 % z celkového množstva krvi v ľudskom tele) a to i napriek tomu, že „už štvrť hodiny potom ležal na operačnom stole“.[12]
Pri údajnom priestrele brucha, ktorý patrí k vôbec najbolestivejším zraneniam, by musel Wojtyla mimovoľne kričať a stonať tak hlasito, že by náhradný krik tej „americkej“ ženy vôbec nebolo počuť... Napriek týmto faktom, pápež však nevydal zo seba ani hlásku bolesti, len zmraštil tvár a statočne prehodil trochu topornou taliančinou namiesto po poľsky - ako by sa od neho očakávalo (bola to nečakaná chyba v réžii) - filozofickú otázku: „Ale prečo atentát na moju osobu?“ (Ma perché un attentato contra la mia persona?“). Hansjakob Stehle síce nepochopil, že neišlo o žiadny atentát, avšak aj napriek tomu vo vyššie uvedenej knihe uvádza zarážajúci rad pozoruhodností okolo pseudoatentátnika Aliho Agcu. Ten 1. februára 1979 zastrelil šéfredaktora jedných tureckých novín, a o niekoľko mesiacov neskôr bol zaistený a internovaný, „aj napriek tomu však tri dni pred pápežovým príjazdom do Turecka utiekol z údajne najstráženejšej vojenskej väznice“ a potom 29. 11. 1979 (kabalisticky veľmi zaujímavý dátum, lebo tentoraz môže skutočne ísť aj o náhodu) zaslal dopis istanbulskému denníku „Milliyet“, v ktorom oznámil svoje rozhodnutie zabiť Jána Pavla II. Bola to vyhrážka, o ktorej turecká tlač s veľkým rozruchom ihneď informovala, pretože Wojtyla sa práve v tej dobe zdržiaval v Turecku na jednej zo svojich mnohých „pastierskych návštev“. „Istý poľský novinár, starý známy kardinála Wojtylu, mu povedal o vražednom pláne Turka aj jeho meno. Ján Pavol II. bol zo správy znepokojený a poznamenal: „Tak on sa teda menuje Ali Agca“ [13] Je celkom objektívne podozrenie, že už vtedy „pomätený“ avšak „cieľavedomý“[14] študent Ali Agca na seba nechcene a nevedome upútal pozornosť práve tých ľudí, ktorí ho potom – hoci nie hneď priviedli na velebnú myšlienku atentátu - ale starostlivo si jeho meno zapamätali a neskôr ho tiež skutočne najali.
Je samozrejmé, že Agca musel mať za sebou medzinárodne kooperujúcich mužov v pozadí. Samotná „konkrétna zbraň“, ako sa nepochybne dokázalo pred talianskym štátnym súdom, bola zakúpená vo Viedni Turkom menom Omer Bagci, žijúcim dočasne vo Švajčiarsku, ktorý ju cez Švajčiarsko dopravil do Milána a odovzdal Agcovi.[15] Predmetná zbraň, pištoľ značky Brovning, však bola podľa názoru talianskeho kriminalistu a úradníka tajnej služby „pre smrteľný atentát ‘celkom nespôsobilá’,“[16] a preto sa autor H. Stehle dokonca pýta: „Možno že pápež nemal byť zabitý a všetko malo slúžiť iba k zinscenovaniu ‘bulharskej stopy’ (‘antikomunistickou’ CIA)!“ Nie, to iste nie, lebo americká tajná služba CIA nebola nikdy skutočne „antikomunistická“ a tiež nikdy ani byť nemohla (avšak bližšie odôvodnenie tejto skutočnosti by nás odviedlo príliš ďaleko od danej témy).
Skôr než sa Agca objavil 13. mája o 17, 17 hod. na dohovorenom mieste Svätopeterského námestia, urobil niečo pre H. Stehleho takmer nepochopiteľného: „Nezametal, ale naopak zanechával po sebe všade viditeľné stopy.“ Na ich neúplný výpočet potreboval H. Stehle takmer celú tlačovú stránku. Púha predstava Agcu, údajne zatykačom cez Interpol hľadaným bulharskými, tureckými, juhoslovanskými, rakúskymi, nemeckými, tuniskými, talianskymi aj španielskymi úradmi, ktorého však všetky nechali po dlhé mesiace nerušene cestovať s falošným pasom krížom - krážom po strednej a východnej Európe,[17] je skutočne príliš groteskné a nepripúšťa iné prijateľné vysvetlenie než prípravu „atentátu“ s požehnaním na najvyšších miestach. Po celkom bezproblémovom zatknutí (napriek tomu, že mal reálne otvorenú možnosť k úteku, neprejavil viditeľne ani sebamenšiu snahu o zmiznutie...). Agca predložil vypočúvajúcim talianskym úradom v priebehu rokov najmenej „devätnásť rôznych a často si celkom odporujúcich verzií samotného činu, pomocníkov aj mužov v pozadí“[18]. Dodnes sa nepodarilo logicky objasniť súdne vysvetlenie, pokiaľ ovšem bolo kedy vôbec vážne myslené. Pravdepodobne bol Agca svojimi príkazcami inštruovaný, sledovať presne takúto stratégiu a pohrozili mu tým najhorším pre prípad, keby začal skutočne „spievať“ (Karol Wojtyla vo svojej snahe skrotiť mocenské ambície jezuitského rádu, napokon rezignoval a zo svojej funkcie pápeža Jána Pavla II. stále viac odovzdanejšie prijíma osud z rúk Tovarišstva Ježišovho. Nakoniec sa stal pápež verným hovorcom jezuitskej diplomacie a verným nástrojom v rukách čierneho pápeža (sionizmu). Poľská slovanská vzdorovitosť sa z neho vytratila. Jezuitským špičkám sa podarilo bieleho pápeža (Jána Pavla II.) predsa len ohnúť a nakoniec zlomiť tak, ako si to u neho želali už od začiatku. Každý jeho prejav, každé jeho vystúpenie, všetko čo napísal alebo oficiálne povedal, bolo len verné tlmočenie vysoko postavených jezuitov vrátane čierneho generála - sionistov).
Najmenej jedna zo zmienených devätnástich verzií by sa mohla naozaj blížiť pravde. Agca označil vedúceho rímskej kancelárie bulharskej leteckej spoločnosti „Balkanair“ Sergeja Antonova za človeka, ktorý ho inkriminovaného dňa dopravil na Svätopeterské námestie a vo vzdialenosti asi 300 metrov čakal v aute na jeho návrat po dokonanom čine. Dotyčný muž bol v roku 1986 pre „nedostatok dôkazov“ oslobodený,[19] avšak v roku 1993 zadržala polícia obchodníka z narkotikami, žijúceho vo Francúzsku pod falošným menom, v ktorom bol identifikovaný istý Oral Celik. „Bol to dlhoročný Agcov priateľ a komplic, ktorý ho vtedy tiež doprevádzal do Ríma, avšak krátko pred atentátom zmizol. Celik bol síce francúzskymi úradmi pomerne rýchlo odovzdaný talianskej justícii, avšak k príslušnému procesu po celé roky nedochádzalo. Niečo z Celikových výpovedí sa však aj napriek tomu dostalo na verejnosť. Skutočných vodičov týchto bábok netreba hľadať nikde inde než v “samotnom Vatikáne“ a príkaz znel: Pápež má byť (13. mája, v deň zjavenia zázračnej Madony vo Fatime) “iba ranený a nie zabitý!“ Ako „vatikánskeho objednávateľa“ atentátu menoval Celik konkrétne v Ríme žijúceho belgického dominikána Felixa Morliona, známeho ako „rímskeho ‘dôverníka Američanov aj Francúzov v podzemí studenej vojny proti komunizmu“,[20] ktorá však v skutočnosti nikdy nebola vedená, pretože tu označený „Američania“ a „Francúzi“ ako naschvál patrili a patria k súdržnému národu rovnako tak, ako na zdanlivo opačnej strane „Rusi“ alebo „Bulhari“. Tým však dostávajú H. Stehleho záverečné otázky[21] celkom nečakanú razanciu: „Bola to len náhoda, že kňaz Morlion býval v tom istom dome ako Sergej Antonov, šéf kancelárie bulharských aerolínií a údajný (oslobodený) Agcov pomocník ? A bola to rovnaká náhoda, že v zmienenom dome na Via Pola 29 žil aj turecký ‘obchodník’?“ Dňa 27. decembra 1983 poctil Wojtyla svojho „atentátnika“ tak povediac „zmierovacou návštevou“ vo väzení.[22], ktorá bola zvolená tak, aby len kabalisti pochopili čo sa tu odohralo - pokračovanie bájky o „atentáte na pápeža“. Keď si napíšeme uvedený dátum, súčet: 2+7+1+2+1+9+8+3 nám dáva (opäť náhoda?) symbolické číslo 33 (vek smrti Krista), ktoré je vždy používané ku skrytému oznámeniu veľkých slobodomurárskych činov...!
Dajako nám tá hora „náhod“ utešene hustne, ale bolo to znovu trinásteho dňa v mesiaci, totiž - 13. júla 2000, keď taliansky prezident Campi podpísal Agcovu „žiadosť o udelenie milosti“. „Tento akt humanity,“ napísal „Osservatore Romano“ 16. júla na str. 3, „bol Vatikánom prijatý s uspokojením.“ Nakoľko však vieme o skutočnom pozadí celej veci, potom nám dôvody takej spokojnosti môže odhaliť príspevok redaktora KNA Johannesa Schidelka v liste „Deutsche Tagespost“ z 15. júla.
Omilostňujúca listina bola síce vyhotovená v utorok 13. júla, avšak už nasledujúce ráno v „stredu“ (!!!) prišiel z Talianska vyhostený atentátnik do Turecka. Podľa oznámenia tureckého ministra spravodlivosti Hikmeta Sami Türka ho eskortovali do mimoriadne spoľahlivej väznice v Istanbule. Bol umiestnený vo zvláštnej samostatnej cele, upresnil minister. Agca si musí v Turecku ešte odpykať takmer desaťročný trest väzenia za vraždu prominentného tureckého novinára. Tomu radi uveríme, zvlášť keď J. Schidelko rekapituluje nasledujúce mimoriadne zaujímavé podrobnosti: „Podľa platnej talianskej súdnej praxe by musel byť Agca prepustený už v roku 1996, teda potom, čo si odpykal v Taliansku najvyššie možnú výmeru trestu 15 rokov. Talianske justičné orgány však zostali neoblomné nielen z ohľadu na Vatikán a závažnosť zločinu; Turek však sústavne odmietal spolupracovať s justíciou a neprispel k odhaleniu pozadia atentátu. Toto tajomstvo si teda Ali Agca odniesol zo sebou do svojej vlasti.“
Samozrejme! A prirodzene tiež bez najmenšej možnosti ich niekomu vyzradiť. Pokiaľ by ani to nemalo stačiť, bude to „turecká“ justícia, ktorá si poslúži talianskou výhovorkou (alebo akoukoľvek inou), aby „odôvodnila“ Agcov pobyt vo väzení aj po odpykaní trestu. Na to môžeme vziať jed. Na záver svojho príspevku predsa J. Schidelko výstižne konštatuje: „S vydaním Agcu do Turecka zmizla možnosť, že by atentát so svojim pozadím mohol byť predsa len niekedy objasnený.“ Presne tak!
Na titulnej stránke knihy Šebastiana Labo „Zabijem pastiera (atentát na pápeža) je „fotografia storočia“ – Rím 27. decembra 1983 (súčet 33) a veta: „Láska všetko znáša a vo všetkom vytrvá“.
O dvanásť rokov neskôr sa táto fotografia objavuje vo zvláštnej prílohe Katolíckeho týždenníka 20.-22.5.1995 ako pápež podáva ruku Alimu Agcovi s týmto textom: “27. decembra 1983 Ján Pavol II. opakuje svoje odpustenie Alimu Agcovi, ktorý na neho 13. mája 1981 vystrelil.”
Od prvopočiatku bola okrem iných vecí sfalšovaná napríklad postupnosť “pápežov” v období od apoštola Petra (bol ukrižovaný samotným Rímom) až do „zoštátnenia“ kresťanstva cisárom Constantinom, ktorý bol v skutočnosti prvým pápežom východnej aj západnej Rímskej ríše a cirkvi.
Sfalšované boli mnohé cirkevné dokumenty o “zázrakoch” podporujúcich nedeľu ako siedmy, biblický deň týždňa k odpočinku a k pobožnostiam.
A sfalšované boli aj dokumenty ustanovujúce (údajne na základe Biblie a výrokov prvých otcov) pápeža ako svetového vládcu a božieho spasiteľa, ktorý má podľa týchto falzifikátov právo riadiť a ovplyvňovať svedomie všetkých ľudí na celom svete a zasahovať do ich slobodnej vôle a v prípade ich protestov ich zároveň nútiť, trestať, mučiť a zabíjať (inkvizícia).
V roku 1869 pápež Pius IX. zvolal 1. Vatikánsky koncil a na ňom vyhlásil dogmu o zvrchovanej moci rímskeho pontifika. Dogma bola za podpory jezuitov prijatá a pápež bol koncilom vyhlásený ako “zvrchovaný vládca celého sveta”.
Týmto aktom v podstate cirkev nadviazala na dogmu z prelomu 12. a 13. storočia, keď pápež Inocenc III. vyhlásil dogma, že “Rímsky pápež nezaujíma len miesto človeka, ale pravého Boha na tejto zemi. ... Pápež je korunovaný trojitou korunou, ako kráľ neba, zeme a pekla. ... Všetky mená, ktoré Písmo sväté pripisuje Kristovi, cez ktoré je On vyvolený hlavou cirkvi, tie isté mená sú použité pre pápeža. ... Ty si pastier, ty si lekár, ty si riaditeľ, ty si vinár; konečne, ty si Boh na zemi.”
Tiež nadviazala na dogmu z prelomu 13. a 14. storočia. Vtedy pápež Bonifác VIII. vydal bulu Unam Sanctam, v ktorej hovorí: “Rímsky pápež je sudcom všetkých ľudí, ale on nemôže byť súdený nikým.” O kúsok ďalej je napísané: “Každý, kto chce získať spasenie, musí sa podriadiť rímskemu pápežovi.” A ďalej v texte pápež hovorí: “Pokiaľ je reč o Kristovi »musím to potvrdiť ešte ja«. ... Ja mám autoritu Kráľa kráľov, som nad všetkými, takže Boh sám a ja, Zástupca Boží, tvoríme jednotu. A ja som schopný urobiť všetko, čo môže robiť Boh.” A potom pápež hovorí: “A preto som Boh.”
Tento pápežský výrok, v ktorom v podstate hovorí: „Ja som to isté čo Boh” nebol nikdy žiadnym pápežom odvolaný...! Nebol tiež nikdy zrušený ani spochybnený žiadnym z predchádzajúcich výrokov. Bula Unam Sanctam ako aj ďalšie, ktoré pojednávajú o tejto téme, sú plne platné a záväzné dodnes !
H. G. Wells vo svojej knihe Crux Ansata napísal: “Rímsky katolicizmus predstavuje svetu veľa tvári, ale všade systematicky bojuje proti slobode.”
Každý si môže overiť skutočnosť, že pápež Ján Pavol II. bol už za svojho pontifikátu nazývaný ako - “Superhviezda“, “Posol mieru“, “Hlas mieru“, „Muž všehomíra“, Mierotvorca, (tak ho média prezentovali na Západe aj na Východe) podporujúci svetový mier. Pochopiteľne, že to bolo len rúcho a pozlátko pre verejnosť. Katolíckej cirkvi nikdy nešlo o mier iný než katolícky...
Beda však národom, ktoré toto pravidlo nepochopili a nechali sa “mierovými rečami o láske, pokoji a priateľstve” uspať do falošnej istoty. Potom dostali “mierové dary” v podobe rozvratov, revolúcií, etnických a náboženských čistiek, prenasledovania a likvidácie nekatolíkov.
Preto, ak rímsky katolík dôsledne poslúcha svojich nadriadených, nikdy sa nemôže dozvedieť protinázor, nikdy sa nemôže pozrieť za vysoký múr, ktorým ho rímskokatolícky systém obohnal dookola a de facto uväznil. Nikdy nemôže pochopiť spojenie medzi katolicizmom a politikou alebo ekonomikou, školstvom, armádou či kultúrou v inom svetle, než ako mu to predkladá tento katolícky systém.
Vatikán nikoho k informáciám nepúšťa. To je základné pravidlo pre úspešnú manipuláciu prostých, obyčajných ľudí.
Tak, ako predchádzajúci cirkevný systém udržoval ľudstvo v čo najväčšej neznalosti Biblie, aby mohol jej prostredníctvom ľuďmi manipulovať, rovnako sa tak deje aj v dnešnej dobe, keď politický systém, ktorému pápež vládne, pokračuje v tendenciách starého systému a zamedzuje vyplávaniu pravdy na povrch.
A beda premiérovi, ktorý odmietne spolupracovať s Vatikánom (ako príklad uvádzam Slovenskú republiku - prečo ju asi pápež navštívil 3x (?), ktorá podpísala s Vatikánom zmluvu, ktorá je nemenná a nevypovedateľná – a to isté platí aj pre iné štáty, ktoré uzatvorili z donútenia tieto zmluvy. Čitateľovi preto stojí zato, aby sa zamyslel nad tým, čo sa odohrávalo v prelomových rokoch vládnych garnitúr v ČSSR/ČSFR... Každému však postačí, aby si uvedomil, čo sa od rozpadu jednotného štátu neustále odohráva popri zdanlivom hašterení v parlamente a v ohlupujúcej mediálnej kampani... ). V takom prípade začne jeho štát postupne a stále rýchlejšie zažívať veľké ekonomické prepady, veľké výkyvy domácej meny, veľké politické problémy, medialnú nespokojnosť, politické napätie a nervozitu. Na jeho osobu je vyvíjaný trvale silný tlak, proti nemu je vyvolávaná nenávisť, nespokojnosť občanov, urážky, pohŕdanie, posmech a pranierovanie v najčítanejších denníkoch. Nečakane je vytunelovaná jedna banka za druhou, náhle stráca republika medzinárodný kredit, náhle sa objavujú trápne medzinárodné udalosti vďaka pádom značného množstva cestovných kancelárií, náhle je vyvolaná vlna štrajkov železničiarov, študentov, učiteľov, robotníkov cez odborový zväz atď.
Dnes už môžeme celkom zreteľne vidieť, ako mnohí politici konajú v súlade s politikou Vatikánu a ako veľa politikov robí v štáte také zásahy, aby čo najviac napomáhali naplneniu tajných plánov a cieľov Ríma.
Ľahko môžeme sledovať, ako má veľa politikov vo svojom politickom správaní znaky jezuitstva. Oni nemusia byť ešte priamymi alebo tajnými jezuitmi, ale ich správanie a konanie jezuitizmus v každom prípade vykazuje. Spoliehajú sa na to, že ľudia nič nevedia a nechápu.
K jezuitstvu v politike patrí napríklad naprostá drzosť v presadzovaní svojich vlastných politických cieľov, drzosť v presadzovaní samého seba, ignorovanie pripomienok, ignorovanie pravej morálky a spravodlivosti, ignorovanie a pohŕdanie parlamentom, ďalej pohŕdanie prostými občanmi, “vymývanie mozgov” prostým ľuďom, arogancia, uhýbanie v odpovediach, zákulisné politikárčenie, klamanie, zapieranie pravdy, schovávanie sa za druhých, zákerné konanie, politické podrazy a puče, štvanie jedného proti druhému, podvody, tunelovanie bánk, neomylnosť, utrácanie peňazí daňových poplatníkov na luxus a osobné pôžitky, odmietanie pravdy, nikto nenesie za nič žiadnu zodpovednosť, apod. To sú vlastnosti, ktoré sme môžeme u mnohých českých a slovenských politikov predchádzajúcich vlád a politikov súčasných strán pozorovať takmer každý deň.
Zväzujúca závislosť ľudí v Českej a Slovenskej republike na úradoch (sociálne dávky, detské prídavky, finančná pomoc a ďalšie príspevky) nie je vôbec náhodná. Zviazaní ľudia úradmi a pomocou rôznych štúravých formulárov a dotazníkov pri sčítaní hlasov a verejnej mienky potom povedie v dobe katolizácie len k ovládaniu slobody ľudí cez katolícke úrady. Tým budú slobodne uvažujúci ľudia lepšie ovládateľní a manipulovateľní.
Už v roku 1955 napísal exjezuita Alighiero Tondi túto bez sporu zaujímavú správu: “Úlohou jezuitov a »utečencov« (disidentov), ktorí im majú pomáhať, je nutné, aby boli zapojení k organizáciám pod kontrolou Vatikánu aj tých, ktorí sa pohybujú vo sfére anglosaského vplyvu. Cieľ svätej stolice je jasný. Zajtra, až budú zmetení komunisti, prevezmú politickú moc v Rusku a v iných východoeurópskych krajinách terajší »utečenci« (disidenti).
Mať ich už odteraz v hrsti zaručuje preto Vatikánu politickú vládu od Berlína až po ázijské pobrežie Pacifiku. Z toho je jasné, že Vatikán hrá vysokú hru. Tým ľahšie potom pochopíme horúčkovité úsilie, ktoré na tomto poli neúnavne vyvíja.” (Alighiero Tondi: Tajná moc jezuitov, str. 29)
V roku 1955, keď bola tato informácia zverejnená, tomu mohol sotva kto rozumieť tak dokonale ako práve teraz v našej dobe, keď sa tieto slová naplnili.
Jedno je rozhodne isté. Vatikán mal už v období studenej vojny jasný cieľ: Podchytiť východný komunizmus a prinútiť ho k spolupráci, ale podľa diktátu a predstáv Vatikánu. Ako ukazuje citát, dostali jezuiti pre tento cieľ posilu - disidentov. Niet sa preto čomu diviť, že všetky disidentské centrá po celej západnej Európe, v USA a v Austrálii boli viac - menej v rukách jezuitov (viď Katolícky týždenník č.5, 3.2.1991, str. 5 o jezuitovi Marku Rapperovi, vedúcom služby Tovarišstva Ježišovho pre utečencov alebo celú titulnú stranu v Katolíckom týždenníku č.43, 25.10.1998).
“Takmer na prahu nového tisícročia vyzval Ján Pavol II. apoštolským listom Tertio Millennio Adveniente všetkých kresťanov k spoločnej ceste, ktorej konečným cieľom by bolo vzájomné zmierenie... Krokom zásadného významu na tejto púti sa stalo minuloročné 2. ekumenické zhromaždenie európskych kresťanov v Štyrskom Hradci” (Katolícky týždenník č.7, 15.2.1998). “Tam oznámilo 700 delegátov rôznych európskych cirkví svoje želanie prispieť spoločným prínosom k duchovnej dimenzii Európy a po stáročných odlúčeniach dospieť k cirkevnej jednote.” Tento dôležitý ekumenický zjazd sa uskutočnil 23. júna 1997. Okrem tohto zhromaždenia sa “Ján Pavol II. tiež stretol s pravoslávnymi a anglikánskymi hodnostármi.” (Katolícky týždenník č.3, 18.1.1998; č.27, 6.7.1997; č.30, 27.7.1997)
“Uzmierenie so Židmi vyhlásil pápež Ján Pavol II. za jednu zo svojich hlavných úloh. Očakávalo sa napríklad, že v roku 1999 bude slúžiť vianočnú omšu v Jeruzaleme... Bývalý izraelský veľvyslanec vo Vatikáne Jischak Minervi však vyjadril »hlboké rozčarovanie« nad prehlásením Vatikánu o »chybách a zlyhaniach« rímskych katolíkov počas holocaustu. »Všetka zodpovednosť je presunutá na náboženskú obec. Je to hodené na ‘niektorých kresťanov’, zatiaľ čo cirkev a jej inštitúcia zostáva nedotknutá,« povedal Minervi v rozhovore pre izraelský rozhlas. S rozpakmi je tento dokument prijímaný aj v Nemecku. Tamojšie zdeľovacie prostriedky sa zhodujú v názore, že obsah dokumentu zostal za očakávaním. ...” (Katolícký týždenník č. 13, 29.3.1998 a č.47.22.11.1998)
“Sklamanie Židov vyjadruje izraelský Maarviv takto: »Dokument sa vyznačuje tým, čo mu chýba: priznanie, že katolícka cirkev po stáročia podnecovala antisemitizmus, jednoznačné prehlásenie, že nesie vinu za tragédiu Židov, prosbu za odpustenie.« Podobne izraelský Jedijot Achronot: »Tá kanonizácia pápeža Pia XII. je fackou všetkým Židom.«” (L´Unita, Le Figaro a ďalšie; mierne odlišné tiež Katolícky týždenník, 26.4.1998, str. II. Perspektívy).
Pápež pritom všetkom nezabudol, že za realizáciu všetkých svojich ambícií môže ďakovať svojmu vojsku - jezuitskému rádu – Tovarišstvu Ježišovmu. Bol to práve zomrelý pápež Ján Pavol II., ktorý na základe uznania zásluh jezuitov v súčasnom návrate protestantov do rímskokatolíckej cirkvi, tento rád ocenil a znovu povýšil. A akú dostali jezuiti odmenu?
Okrem toho dostal jezuitský rád od pápeža Jána Pavla II. potvrdené všetky staré privilégiá, ku ktorým však pribudli ďalšie, napríklad: vybudovať celú sieť východoeurópskych univerzít, teologických seminárov a katolíckych škôl a vzájomne ich prepojiť s najdôležitejšími svetovými katolíckymi a jezuitskými univerzitami. Jezuitom boli znovu zverené výhradné práva k obsadzovaniu hlavných miest v kľúčových biskupských a kňazských funkciách a na rôznych katolíckych úradoch.
V súlade s poverením Jána Pavla II. sú dnes jezuiti znovu aj na všetkých najvyšších miestach vo všetkých európskych katolíckych či ekumenických univerzitách, školách a gymnáziách rovnako aj na všetkých hlavných funkciách, ktoré s cirkevným školstvom súvisia.
Vo východných európskych štátoch to však jezuiti z opatrnosti pred ľuďmi radšej taja. Preto si ani nepíšu za svojim menom písmena “SJ” (Societas Jezu) alebo pred svojim menom “RP” (Reverend Páter - ctihodný otec) (okrem pár výnimiek, keď ide o nové, neznáme mená). Vysoko postavený jezuiti zostávajú ďalej v anonymite, lebo veľmi dobre vedia, ako ich ľudia z východného bloku - zvlášť v Českej republike a v Maďarsku - nemajú príliš v láske alebo ich priamo nenávidia.
V Prahe vo svojom prejave pápež mimo iného povedal: “Jednotná Európa, Európa od Atlantiku až po Ural, nie je už iba snom, nie je utopickou spomienkou na stredovek. Práve naše dni dokazujú, že sa stáva znova realitou pred našimi očami. Európa, zranená v dôsledku vojen a povojnových zmlúv rozdelením, ktoré ohrozovalo slobodný rozvoj a práva národov, hľadá cestu k novej jednote.” (ČTK, 23.4.1990)
Kto teda už od stredoveku stojí za jednotou európskych štátov - za dnešnou európskou úniou? Slová pápeža Jána Pavla II. dávajú na to celkom jasnú odpoveď: Pápežstvo !
Pozadie jednotnej Európy kam sme boli pozvaný je v skutočnosti bývalá rímskokatolícka veľká ríša s jednotným vatikánskym systémom moci. Je to moc európskych vysoko postavených jezuitov. A po rozdelení ČSFR sa Slovenskej a Českej republike naskytla “česť” a možnosť sa do tohto spolku križiakov dostať na základe pápežovho pozvania už pri jeho prvej návšteve v apríli 1990.
Jezuiti už vyhodnocovali aj tretiu svetovú vojnu a rozhodli, že v nej prehrá USA a Vatikán vždy vyjde ako víťaz. Od tej doby cirkev nadšene podporuje Moskvu a vyžiadala si aj komunistického pápeža z Poľska. Tajne pripravuje konkordát s Ruskom a po celom svete propaguje marxistické evanjelium. Jezuiti v súčasnej dobe stoja za hnutím za odzbrojenie, aby tak porobili USA.
Moskva Vatikánu poslúži ako nástroj k dobytiu národov, kde bude katolicizmus jediným dovoleným celosvetovým náboženstvom a Rusko potom prinúti k útoku na Izrael. ...” (J.T. Chick v knize The Secret History of the Jesuits by Edmond Paris)
To všetko sú v skutočnosti plány čierneho pápeža (sionizmu) ako najvyššej svetovej moci, ktorý riadi a ovplyvňuje prostredníctvom svojich iluminátov, tajných jezuitov, slobodných murárov, hnutie New Age, hnutie Nového svetového poriadku a ďalších menších hnutí a organizácií (napr. teroristických, ekologických, chaotistických a pod.) všetky štáty - ich náboženstvá, politiku, armádu, ďalej banky, hospodárstvo, kultúru apod.
”VATIKÁN, 16. marca 1998 (ČTK)
„Katolícka cirkev nenesie vinu na holocauste - Vatikán dnes v najrozsiahlejšom 11 stránkovom dokumente o holocauste po viac ako 12 ročnom pátraní vo svojich análoch prehlásil, že sa katolícka cirkev nepodieľala na nevýslovnej tragédii holocaustu, ktorý spôsobila ideológia »národného socializmu«, ktorej antisemitizmus vychádzal z iných koreňov než kresťanských. V dokumente nazvanom »Spomíname, reflexie na Shoah (holocaust)«, Vatikán zároveň zdôrazňuje, že kresťania neposkytovali prenasledovaným všetku pomoc a podporu, ktorú od nich bolo možné právom očakávať. Katolícka cirkev hlboko ľutuje chyby a previnenia mnohých kresťanov počas holocaustu a žiada o odpustenie za chyby svojich členov. Zároveň pripúšťa, že protižidovské nálady pestované kresťanskou Európou po stáročia uľahčili Hitlerove zločiny. »Holocaust bol dielom moderného pohanského režimu. Jeho antisemitizmus má korene mimo kresťanstva. Pri dosahovaní svojich cieľov sa tento režim neváhal postaviť proti cirkvi a prenasledovať aj veriacich,« zdôrazňuje sa v dokumente, ktorému predchádzal dopis Jána Pavla II. predsedovi Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, kardinálovi Edwardovi Cassidymu. Pápež v dopise žiada kresťanov, aby skúmali zodpovednosť, ktorú nesú za zlo v našej dobe. Toto uvažovanie o holocauste očisťuje zároveň pápeža Pia XII. z obvinenia, že zatváral oči pred nacistickým vyhladzovaním židov a uvádza ho dokonca ako kladný príklad... Dokument zdôrazňuje, že proti antisemitizmu ako programu likvidácie jednej rasy proti vôli prozreteľnosti sa vždy cirkev stavala na odpor a vyzvala rímskych katolíkov k pokániu za ich chyby v minulosti...“ (Vatikán zostáva bez viny!).
Jezuitské špičky určili, že akt ospravedlnenia celému svetu a zvlášť Európe a Židom musí vykonať rímska cirkev ako prvá. Predpokladali, že to potom prinesie ten výsledok, že podobné ospravedlnenie urobia aj protestantské smery vrátane židovského národa smerom k Rímu. Bolo naplánované, že sa “matka cirkev” najprv ospravedlní svojim “dcéram” a že sa potom “neposlušné dcéry” ospravedlnia v ľútostivej eufórii zasa svojej “matke”.
Anglikánska a luteránska cirkev, ako “neposlušné dcéry Ríma”, sa už v minulosti za reformačné ťaženie ospravedlnili. Rímskokatolícky systém však žiada ospravedlnenie celého protestantského sveta. Preto chce ako prvý vykročiť smerom k vzájomnému uzmiereniu so všetkými európskymi náboženskými smermi a so Židmi.
Je však možné, aby sa dve rozdielne ideológie vzájomne uzmierili? Kto koho bude po uzmierení poslúchať? Kto bude musieť zo svojich článkov viery ustúpiť? Urobí to rímskokatolícky systém? V žiadnom prípade ! Dokazujú nám to celé dejiny katolicizmu, a zvlášť jezuitského rádu. Ústup sa mlčky predpokladá od protestantov a Židov ! O aký ústup ide? “Iba” o ústup zo svojich článkov viery a zo svojho poňatia kresťanského ideálu. To je druhá strana mince, ktorá však nie je a nebude vidieť. Splnenie tejto podmienky z druhej strany mince očakáva Rím od protestantov akosi automaticky.
Prvou stranou mince je prevažujúca lákavá ponuka k ekumenickému uzmiereniu a k ekumenickej spolupráci s cirkvou, ktorá si osobuje monopolné právo vo všetkých oblastiach, do ktorých zasahuje. Na tejto prvej strane mince je ponúknutá euforická sebaľútosť Rímu a plač vatikánskych špičiek - najväčšie vyvrcholenie divadelného predstavenia. Kto je divák? Celý svet. Musí to byť tá najúžasnejšia udalosť roku 2000 !
Prvé pokusy mohol svet zaregistrovať už pri prvej návšteve pápeža v Československu krátko po antikomunistickej revolúcii. Jedna alebo dve vety ospravedlnenia boli prvým signálom, že plán na ospravedlnenie cirkvi je dokončený a že sa začína naplňovať. Vatikán sondoval reakciu verejnosti. Ovšem tých pár lacných a naprosto formálnych slov o akomsi ospravedlnení môže český a slovenský národ sotva uspokojiť.
Krátko potom vydali rímskokatolícke periodiká správy o chystanej komisii, ktorá bude mať za úlohu prejsť “sporné dejiny cirkvi” a v rámci ekumenickej spolupráce ich znova vyhodnotiť. Bola to však len opatrná zmienka šírená viac v cirkevných kruhoch než na verejnosti.
“Rehabilitácia starej inkvizície je pre Vatikán niečím ako jeden z článkov viery, pretože inkvizícia žije a dobre sa jej darí v rámci demokratických slobôd, aj keď sú tu určité obmedzenia... (Catholic Herald, 13. januára 1989).” (Michael de Semlyen: All Roads Lead to Rome?, str. 182-183)
Prielomom bola druhá polovica deväťdesiatych rokov. Výroky pápeža pri jeho nasledujúcich návštevách v Českej a Slovenskej republike len potvrdzovali, že komisia pre prehodnotenie stredovekej činnosti cirkvi je v plnej práci. Pritom tiež stále viac bolo počuť hlasy o pápežskej kanonizácii Majstra Jána Husa... Jeho upálenie je celkovo zneužité pre falošné ekumenické cítenie a spojenie všetkých cirkví na čele s rímskokatolíckou. Pozná dnes vôbec česká verejnosť, čo Ján Hus hlásal a za aké učenie bol Rímom upálený?! Pripomeňme si teda jeho „kacírstvá“:
-
1. obžalovaný neverí v premenu hostie,
-
2. opovrhuje vierou v pápežovu neomylnosť a opovrhuje vzývaním svätých,
-
3. popiera moc rozhrešenia udeleného (hriešnym) kňazom a spoveď u neho,
-
4. zavrhuje nepodmienenú poslušnosť k svetským predstaveným,
-
5. zavrhuje zákaz kňazského manželstva,
-
6. nazýva odpustky hriešnou simóniou (svätokupectvom) proti Duchu svätému.
Pre tieto a iné bezbožné príčiny a reči bol Ján Hus obžalovaný z kacírstva a povolaný pred cisára a cirkevných otcov, aby zásady svojho učenia odprisahal.”
(Výsluch, odsúdenie a upálenie Majstra Jána Husa, Vyrozprával očitý svedok POGIUS, Tisk Brno, 1993, str.42-43).
Ťažko si možno predstaviť, že rímska neomylnosť uzná, že mal Ján Hus ohľadne hlavných bodov obžaloby pravdu a že sa teda rímsky katolicizmus splietol a pletie dodnes. V skutočnosti je blahoslavenie Jána Husa zasa len ďalším krokom z prichystaných trikov Vatikánu, ako upokojiť protestantský český národ, votrieť sa do jeho priazne a previesť si svoju vlastnú politiku...
Rok 1998 už potom nikoho nenecháva na pochybách.
“Medzinárodne vedecké sympózium pre prípravu ďalšieho očisťovania sporných momentov v dejinách cirkvi bude zvolané do Ríma. Má preveriť činnosť Najvyššieho kapitolského tribunálu, čiže rímskej inkvizície. Výsledky skúmania historikov a teológov, vybraných »super partes« čiže bez ohľadu na náboženské vyznanie, výhradne na základe odbornej kompetentnosti, boli predložené Svätej stolici. Na jej základe pápež Ján Pavol II. v rámci Veľkého jubilea v roku 2000 predniesol menom dnešných kresťanov prosbu o odpustení za obete kresťanov minulosti. Stalo sa tak 8. marca 2000 po kajúcnej procesii k bazilike sv. Sabíny na Aventíne.
Podľa slov prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Josepha Ratzingera má očista kontroverzných miest v dejinách cirkvi vysoký mravný význam aj pre súčasnosť: »Je potrebné, aby sme si vždy boli vedomí pokušenia cirkvi ako inštitúcie zmeniť sa v štát, ktorý prenasleduje svojich nepriateľov. Cirkev musí byť vždy tolerantná. Prosme teda Pána za odpustenie za tieto skutočnosti ! Nech nám dá pochopiť, že cirkev nesmie robiť mučeníkov, ale musí byť vždy cirkvou mučeníkov, aby sme znova neupadli do týchto omylov !« ” (Katolícky týždenník č.32, 9.8.1998, str. 3).
Najbohatší a najmocnejší jezuiti sveta naplánovali, že rímskokatolícky systém aj cez krátkodobý celosvetový úspech časom padne a zanikne. Preto sa už skoro po druhej svetovej vojne urýchlene preorientovali a zoskupili do nového mocenského usporiadania. Využili pritom výsledky práce svojich predchádzajúcich kolegov, pri ktorej vystúpili ilumináti a dokonale infiltrovali hnutie New Age, všetky ateistické a komunistické strany, ďalej protestantizmus a všetky východné náboženstvá.
A touto infiltráciou sa tiež jezuitský rád rozdelil. Vznikli tu dve hlavné vetvy tajných supermocných jezuitov, ktoré sú dnes dokonca svojou predstavou o usporiadaním budúceho sveta proti sebe a bojujú jedna proti druhej.
Tato roztrieštenosť medzi špičkami jezuitov sa plne prejavuje aj v celom oficiálnom rádu, ako nám dokazuje i 33. a 34. kongregácia rádu tovarišstva, kde aj sám generál Arrupe a potom Kolvenbach vyzýva k opätovnej jednote ako za časov Ignáca Loyolu: »Podľa Ignáca je najzávažnejšou prekážkou jednoty, ktorá je tak nevyhnutná v Krista nášho Pána pre správne fungovanie tovarišstva, príliš veľký počet nedostatočne umŕtvených jezuitov.« (Z prejavu Kolvenbacha na 34. kongregácii).
Paradoxom je, že obe vetvy tajných jezuitov sledujú rovnaký cieľ - svetovú nadvládu jezuitov (Loyolov sen!). Ale rozchádzajú sa v ceste, akou sa má svetovláda dosiahnuť. Jedna strana to chce urobiť zmenou pozemského usporiadania a druhá to zasa chce urobiť okultnou silou cez zázraky s UFO a cez ovládnutie myslenia ľudí. Títo tiež odmietajú spolupracovať v prospech tých predchádzajúcich. Presné hranice medzi nimi je však takmer nemožné vystopovať, lebo časť okultných jezuitov sa predsa len čiastočne na určitých projektoch svetovlády tej prvej skupiny podieľa.
Skupina, ktorá chce dosiahnuť svetovládu zmenou politických systémov sa delí ešte ďalej na vetvu tajných jezuitov prevážne z USA (sionisti) a na skupinu prevážne z Európy. Každá má svoju vlastnú predstavu a tým sa tiež líšia aj ich tajné celosvetové plány. Preto sa môže každému, kto sa s tým stretne, zdať, že tajní jezuiti v skutočnosti nevedia sami, čo chcú, pretože si protirečia. Ale to je veľký omyl. Každá skupina vie dopredu presne, čo chce a zo svojho pohľadu na budúce usporiadanie sveta nezľaví ani o trochu. Je tu preto medzi nimi veľa bojov, veľa odvetných akcií, veľa vojen, teroristickej pomsty, útokov apod.
Plány tých skupín, ktoré sa usilujú o svetovládu zmenou pozemských politických systémov môžeme rozdeliť na plány pre blízku budúcnosť a na plány pre vzdialenú budúcnosť.
V blízkej budúcnosti chce jedna časť proeurópskeho jadra tajných jezuitov naďalej posilňovať pozície bieleho pápeža (z Vatikánu) a armádnych síl NATO v Európe. Plánujú, že prostredníctvom bieleho pápeža získajú funkciu „Sprostredkovateľa svetového mieru“. Ďalej plánujú, že postupne zavedú vo všetkých západo a východo európskych krajinách také politické systémy, ktoré dovolia uchopiť rímskokatolíckej stolici všetku zákonodarnú moc a dovolia zmeniť zákony týchto krajín natoľko, že sa Rím stane najsilnejším vládcom Európy. Plánujú, že po zavedení totálnej katolizácii budú Rímu verné všetky európske štáty a oddané aj zložky síl NATO. Cieľom je nastoliť tisícročné európska a potom celosvetové kráľovstvo rímskeho katolicizmu (podľa katolíckej predstavy o Novom svetovom poriadku) bez bližšej koncepcie do vzdialenej budúcnosti.
Druhá časť proeurópskeho jadra tajných jezuitov však plánuje, že NATO prestane v rámci Európy fungovať ako pápežova vojenská mašinéria, lebo bude tajnou vládou z USA odvolané a v Európe zrušené. Preto táto časť tajných jezuitov nesúhlasí so súčasným posiľňovaním pozícii NATO, lebo to odporuje i budúcim plánom čierneho pápeža (sionistov). Ten pokračuje v prosovietskej línii predchádzajúceho jezuitského generála Aruppeho v súlade so skutočnými požiadavkami Nového svetového poriadku a sleduje tým uchopenie vlastnej náboženskej moci v celej Európe a zvrhnutie bieleho pápeža (z Vatikánu).
Preto je zámerom týchto proeurópskych tajných jezuitov usmerňovať dnes politiku tak, aby došlo k oslabeniu európskych pozícii NATO a k posilneniu ruského bloku. Potrebujú, aby sa Rusko stalo najväčšou zbrojnou a ekonomickou mocnosťou v Európe, ktorá by poslúchala hlavne európske jezuitské špičky a prevádzala také vojenské zásahy v Európe, do ktorých sa silám NATO nechce alebo nemôže, pretože k tomu nemajú schválenie z USA. Tato druhá časť tajných proeurópskych jezuitov sa usiluje o to, aby mala vlastnú ozbrojenú armádu priamo v Európe pod velením ekonomicky silného neamerického štátu, ktorým však Nemecko z dôvodov verejnosti a dvoch svetových vojen už nemôže byť. Preto plánujú krížové ťaženie Európou za pomoci vojsk z revolučných štátov Ruska a Francúzska.
Jezuitom sa podarilo ruské pravoslávie už infiltrovať natoľko dôkladne, že túto odnož okultného náboženstva majú už pod svojou kontrolou. Preto je tiež potajomky pripravovaný konkordát Ruska s Vatikánom a po dosadení nového ruského prezidenta Vatikánom (jeden z uvažovaných kandidátov bol M. Gorbačov i napriek tomu, že mal málo volebných preferencií) potom Rusko prevedie opätovné zjednotenie do celistvého bloku. Ten bude mať jedinú úlohu, a to dobiť ruka v ruke s Islamom pre Vatikán a tým samozrejme pre jezuitov Jeruzalem (Loyolov sen!). Zjednotenie Ruska do nových socialistických štátov bude financovať Vatikán, rovnako ako moderné vyzbrojenie tohto nového sovietskeho bloku.
Do tejto revolučnej armády sa však majú podľa plánov zapojiť postupne aj armády všetkých ostatných provatikánskych štátov, vrátane Českej a Slovenskej republiky. Pokiaľ sa vybavenie vojskom podarí jezuitom zrealizovať skôr, než dôjde k odvolaniu síl NATO, plánuje, že sa do európskych síl NATO nová armáda krátkodobo zapojí.
Potom podľa plánov druhej skupiny proeurópskych tajných jezuitov povedie Rusko sformované už do nového politického a ekonomického bloku vojnu s tými štátmi, ktoré budú odporovať jezuitskej politike a katolizácii. Bude to nové križiacke ťaženie Európou, Balkánom a tiež Stredným a Blízkym Východom. NATO, aj keď je to dieťa Vatikánu, totiž ako celok Vatikánu výsostne nepatrí a ani v najbližšej dobe patriť nebude, lebo NATO spravuje a financuje USA. Preto NATO nemôže splniť víziu Ríma (a tým aj jezuitov) o ďalšej krížovej vojne Európou, ale túto “mierovú” vidinu ochotne prevedie nový sovietsky blok v spolupráci s vojskami z európskych »kresťanských« národov. Bielemu pápežovi bude zatiaľ dovolené, aby sa všetkých týchto plánov zúčastnil, aby mal dojem, že to je on, kto toto vojsko ovplyvňuje a riadi.
Avšak po splnení úlohy tohto medzinárodného vojska spustia jezuiti určité politické zábrany, ktoré doposiaľ držali nový Ruský blok v moci a skrátka, aby nedostal chuť na svoju vlastnú samovládu. Plánujú, že tak ako na začiatku tohto storočia, tak aj v blízkej budúcnosti tento nový Sovietsky štát ochotne sľúbi všetko, len aby dosiahol svojho cieľa, to je opätovné mocenské rozšírenie po Európe. A teraz k tomu znova dostane náhle príležitosť, ktorú patrične využije. Tajní proeurópsky jezuiti plánujú, že tento obrovský červený kolos najprv nasmerujú na Rím a Vatikán, čím dôjde k zničeniu pápežskej moci bieleho pápeža. Tiež plánujú, že tohto giganta podporia k mocenskému vniknutiu do samotných Spojených štátov amerických, kde budú chcieť jeho prostredníctvom zlikvidovať svetovládne ambície vlády tajných amerických jezuitov (sionistov).
Plánujú teda, že tento nový červený monolit bude vo vzdialenejšej budúcnosti prevádzať svoju vlastnú politiku, Vatikán navždy odstaví bokom a zmocní sa všetkých európskych štátov a za pomoci tajných jezuitov a tiež za pomoci oficiálnej časti jezuitského rádu ovládnu územie USA, kde rovnako budú jeho prostredníctvom vykonávať svoju vlastnú prosovietsku mocenskú politiku.
Vo vzdialenej budúcnosti sa potom tento červený svetový vládca stane nástrojom tajných jezuitov k likvidácii všetkých náboženských smerov a k vyvraždeniu všetkých jeho stúpencov a jeho ateistická politika sa podľa ich plánov stane celosvetovým trendom, ako to hlása skutočný Nový svetový poriadok.
Oveľa ucelenejší sú vo svojich plánoch americký tajní jezuiti (sionisti). Akonáhle sa najbohatšia vrstva jezuitov dostala v podobe slobodomurárov a iluminátov na najsilnejšie vládnuce pozície a vyšvihla sa v podobe finančných mocipánov na všetky riadiace a najdôležitejšie miesta ovplyvňujúce komunistické režimy, ďalej na všetky hlavné miesta protestantov a New Age, prijala plán o záhube európskeho rímskeho pohanského systému v podobe rímskokatolíckej cirkvi a začala intenzívne pracovať na realizácii myšlienok New Age a Nového svetového poriadku.
(Poznámka - Protokoly Sionských mudrcov - 5. sedenie bod 5 hovorí nasledovné: „Sme majstrami v umení ako ovládať masy a jednotlivcov pomocou fráz a umelých teórií, pomocou „správcov“ sociálneho života a pomocou iných Gojimov (zapredancov). Toto naše umenie pochádza zo schopnosti skúmať a pozorovať a spočíva tiež v bystrom úsudku. V tomto nemáme seberovných, rovnako ako ich nemáme v otázkach pripravovania sústav združovaní a iných politických akcií. V tomto ohľade sa s nami môžu merať len Jezuiti! My sme však dokázali Jezuitov zbaviť dôvery v očiach hlúpeho ľudu, pretože boli viditeľne organizovaní, kdežto my sme ostali s našou organizovanosťou skrytí. A koniec-koncov! Nie je svetu jedno, či je ovládaný hlavou katolicizmu alebo samovládcom z našej krvi (židovskej)? Pre nás však, ktorí sme národom vyvoleným, nesmie byť táto otázka ľahostajná...).
Americký tajní jezuiti totiž veľmi starostlivo sledujú všetky plány a kroky ohľadne budúcej európskej katolizácie na čele s bielym pápežom a do istej miery sa jej tiež chcú zúčastniť. Ale ich hlavný záujem, ako to jezuitskému charakteru zodpovedá, je ovládnuť nielen územie USA, ale i celej Európy a Východu. Predpokladajú, že to však narazí na odpor európskej odnože tajných a oficiálnych jezuitov, a preto je v ich pláne odstránenie rímskej pápežskej stolice ako symbolu stálej ochrany európskej jezuitskej »kresťanskej« kultúry.
Aj napriek tomu, že oficiálny americkí jezuiti a časť tajných proeurópskych jezuitov žijúcich v USA nesúhlasí s likvidáciou rímskokatolíckej cirkvi a stále sa ju usilujú podporovať. Rátajú americký jezuitskí mocipáni a jezuitskí finančný magnáti vo svojom tajnom pláne už naplno s verziou vojny, v ktorej cirkev a jej územie - Vatikán aj s Rímom bude úplne zničený.
Prelievanie tajných informácií z prostredia jednej odnože tajných jezuitov do druhej sa deje neustále, a preto americkí jezuitskí experti veľmi dobre poznajú časti plánov európskej vetvy. Vedia, že chcú podporiť a ekonomicky posilniť Rusko, aby previedlo nielen katolícku čistku ako odmenu jezuitom za financovanie nového sformovania, ale aby nakoniec preniklo priamo až na územie USA a zničilo tam ich plány.
Americká vetva tento plán Európanov vyhodnotila a rozhodla sa podporiť tú časť, v ktorej Rusko nakoniec zlikviduje moc bieleho pápeža, ale plánuje to usporiadať tak, aby Rusi potom pôsobili už len v rámci Európy. Naplánovali posilniť vesmírny priestor signalizačnými, špionážnymi a obrannými systémami a urýchlene vyvinúť úplne nový typ zbraní hromadného ničenia, ktorý by silu atómových zbraní zmnohonásobil a predstihol. V ich tajnom pláne je dovolené Rusku vstúpiť na územie USA krátko pred zánikom európskej pápežskej stolice, aby európska vetva verila, že sa ich plán naplní presne tak, ako oni chcú. Okrem psychologického efektu to bude mať aj význam ekonomický, aby bolo pri tomto európskom projekte vydaných veľa financií a tým bude moc európskej odnože obmedzená.
Americká vetva plánuje, že po odčerpaní financií prinúti nového ruského obra, aby územie USA urýchlene opustil a že nezabráni tomu, aby potom vztiahol ruku na Vatikán. Plánuje totiž podporiť nové zoskupenie ruských ateisticko - komunistických štátov v tom smere, aby sa európskej vetve jezuitov Rusi znova vymkli z rúk, ako tomu bolo s mladým Sovietskym zväzom a aby toto zoskupenie začalo hrať politiku vlastnej červenej moci a v jej rámci zlikviduje pápežskú stolicu. Oproti európskej strane však predpokladajú, že pritom ateistická mocnosť v doprovode svojich európskych satelitov zničia nielen Rím a Vatikán, ale pretože sa to neobíde bez revolučných zmätkov a nakoniec i bômb, dôjde pritom k úplnému zničeniu celého Talianska.
Americký jezuiti plánujú, že tento vojnový konflikt rozzúri ateistického obra natoľko, že vtrhne aj do budúcej najväčšej pokladnice všetkých európskych bánk a na svojho ďalšieho odvekého nepriateľa, to je na Izrael a že tam bude chcieť (tak ako v Taliansku) vydrancovať všetko, čo sa vydrancovať dá. Tento vojenský a politický konflikt zo strany Sovietskych ateistických štátov skončí úplným spustošením, vydrancovaním a zdevastovaním Izraela. Súčasne existuje predpoklad, že vo svojej zúrivosti ateistický obor začne vysielať svoje atómové rakety tiež smerom na USA, aby sa zbavil svojho tretieho a najsilnejšieho nepriateľa - Spojených štátov amerických.
V plánu týchto amerických jezuitov je preto tiež atómový zásah proti celému územiu nového Sovietskeho zväzu, a to z vesmírneho priestoru, pokiaľ vztiahne ruku na Izrael a začne vystreľovať svoje rakety na USA. Plánujú, že sa tým však rozpúta hotové peklo tretej svetovej vojny.
Americký mocipáni a finančný magnáti z radov tajných jezuitov skutočne naplánovali tretiu svetovú vojnu, a to s použitím atómových bômb. Plánujú politický a vojenský incident medzi Európou a USA. Preto už naplánovali takú obranu, aby sa vojna strhla iba nad územím Európy a nepreniesla sa na územie USA. Pri tejto vysokej mocenskej hre bude rímskokatolícka cirkev obetovaná. Tým sa zrealizuje dávny sen týchto jezuitských špičiek - zbaviť sa bieleho pápeža, ktorý moc jezuitského rádu dodnes obmedzuje, lebo to nie je priamo čierny pápež, ale maximálne vždy len jeho nástroj, kto oficiálne vládne. Hlavný vojnový konflikt - tretej svetovej vojny však vypukne tak, že nové zoskupenie Ruských štátov podľa ich plánov vztiahne svoju vojenskú ruku na Izrael, s ktorým majú USA svoje vlastné zámery.
Americký ilumináti a najbohatší magnáti rozhodli, že sa musia pred budúcim besnením tretej svetovej vojny zachrániť a svoju svetovládu preniesť do Nového Veku a tam si udržať ďalej svoje mocné postavenie, ale už bez obmedzujúcej moci rímskokatolíckej cirkvi. Ako územie svojej nové vlády preto naplánovali Spojené štáty Americké, u ktorých predpokladajú, že sa im podarí zamedziť rozšírenie vojny na americký kontinent a že vojna prebehne len nad Európou. Naplánovali, že Európa vrátane Ruska, ktoré bude potrestané Amerikou za vtrhnutie Rusov do Talianska a do Izraela a za spustošenie a vyplienenie týchto krajín krátko pred vojnou, bude treťou svetovou vojnou úplne zničené, pretože podľa plánu prebehne za použitia atómových bômb.
Postavenie USA pri tomto konflikte bolo oproti predošlým plánom prehodnotené a označené ako víťazné. Európsky tajní jezuiti si stále myslia, že Rusko nad USA v podobnej vojne, ktorú tiež ako krajnú variantu pripúšťajú, zvíťazí. Ich pohľad do budúcnosti však už teraz, na konci 20. storočia nezodpovedá realite súčasných pomerov. Naproti tomu u plánov tajných jezuitských špičiek - iluminátov a finančných mocipánov a magnátov v USA je už teraz vidieť že sú prepracované oveľa detailnejšie a realistickejšie, a že sa skutočne tak plní, lebo nemajú žiadnych prekážok u žiadnej vlády.
Tieto tajné sily sa tiež dohodli, že v Novom Veku po tretej svetovej vojne, teda vo vzdialenejšej budúcnosti, dajú krátko priestor ešte všetkým nekatolíckym cirkvám, ktorých pontifikalným predákom sa stane priamo čierny pápež, aby nedošlo k pôvodnému rozdvojeniu pápežskej funkcie. Tento protestantský predák alebo protestantský pápež (dnes funkcia čierneho pápeža) plánuje prinútiť všetky protestantské smery k vytvoreniu presnej kópie celého rímskokatolíckeho systému ovšem už s modernými náboženskými názormi podľa New Age a Nového svetového poriadku. Bude sa však usilovať o úplné zachovanie ducha katolicizmu.
Aj keď tajní proeurópsky jezuiti stále ešte fanaticky podporujú Vatikán, najbohatší jezuiti sveta už naplánovali priebeh nového, tretieho tisícročia bez rímskokatolíckej cirkvi. Po porade s temnými duchovnými silami títo mocipáni Nového svetového poriadku naplánovali, že protestantské a komunistické smery zostanú aj v Novom Veku, pričom dali sľub, že časom zostane výhradne jedna jediná, a to ateistická vláda a že všetci protestanti a ďalšie náboženské smery budú nakoniec vyhladené, akonáhle bude ateistický systém natoľko upevnený, že bude schopný prevziať vládu nad všetkými štátmi sveta.
V tomto pláne týchto budúcich mocipánov Zeme neexistuje premenenie náboženstva na ateizmus. Nikto, kto verí niečomu inému než materializmu a hmote nebude smieť zostať pred Novým svetovým poriadkom nažive. Po likvidácii všetkých foriem náboženstva a hlavne kresťanstva potom nastane pravý Nový Vek a bude zavedený Nový svetový poriadok bez akejkoľvek formy náboženstva. Vládnuť potom majú výhradne luciferiáni, alebo najtajnejšia a najužšia skupina iluminátov, počúvajúca výhradne diabolských, satanských duchov a majúca satana ako svojho jediného kráľa a pána.
Taktiež sa predpokladá, že súčasne v tej dobe, to je už vo veľmi vzdialenej budúcnosti, vypukne boj medzi rasami, v ktorom bude snaha úplne vyhladiť všetky neeurópske a neamerické rasy, to je napríklad Židov, černochov, Číňanov, Japoncov a ostatné rasy ázijských národov, ďalej všetkých ostrovanov a podobne, a ich územie potom osídliť výhradne bielou rasou. Tým sa mocipáni podľa plánov New Age zbavia veľa miliárd ľudí.
Plán ovšem ráta aj s tvrdým odporom čínskej a japonskej rasy aj s ich eventuálnym spojením sa so všetkými ázijskými národmi za účelom ovládnutia západnej pologule. V tej dobe sa má preto podľa plánov očakávať ďalšia svetová vojna, a to medzi USA a Čínou s Japonskom za použitia úplne nových, moderných vojenských zbraní a prostriedkov.
Aj sama rímskokatolícka cirkev plánuje Nový svetový poriadok, ale po svojom spôsobe, a to ako úplnú katolizáciu celej planéty, čo znamená nielen uchopenie zákonodarnej moci v každom štáte, ale aj likvidáciu všetkých nekatolíckych a protestantských cirkví, ktoré sa nebudú chcieť s rímskokatolíckym systémom zlúčiť dokopy a budú preto postavené mimo zákon. Ovšem ilumináti a predstavitelia New Age už dnes vedia, že vláda stolice bieleho pápeža nad svetom bude krátka, aj keď prinesie veľké krviprelievanie ďalších nevinných protestantov. Najmocnejšie pozemské sily si uvedomujú, že oveľa rýchlejšie uchopenie moci na celej planéte bude namiesto zavedenia katolíckeho náboženstva (o ktoré sa usiluje už plných šestnásť storočí) naopak jeho vojnová likvidácia a násilné zavedenie ateizmu. Títo najbohatší mocipáni sveta rozhodli, že katolizácia, aj keď sa podarí, bude preto len dočasná a bude slúžiť hlavne k upevneniu komunisticko ateistickej moci a k odstráneniu zásadových protestantských cirkví.
Rád jezuitov už dávno nemá strach a obavu, že zostane bez svojej »milovanej« matky cirkvi o samote. Už dávno dospel nielen do naprostej samostatnosti na cirkvi, ale dokonca aj do definitívnej prevahy nad Vatikánom. Sám pápež je v skutočnosti nielen bábkou v rukách jezuitského rádu, ale dokonca naprostým väzňom pri všetkých svojich krokoch, rečiach, prehláseniach, kázniach, návštevách, bohoslužbách, pútiach, ceremóniách, oslavách sviatkov a odpočinku aj v súkromnom živote.
Hoci niektorí európski tajní jezuiti poznajú plány najmocnejších jezuitov planéty, predsa sa však nevzdávajú myšlienky, že sa pôvodný plán na katolizáciu celého sveta predsa len podarí a je pravdou, že pre najbližšie obdobie má Vatikán podporu jezuitov stále ešte plne zaručenú, lebo plány druhej skupiny tajných jezuitov nebudú naplnené okamžite na prelome tretieho tisícročia.
(V epilógu sú použité citáty z knihy „Tajné dejiny jezuitov)
(C) František Šteffek
--------------------------------------------------------------------------------
[1] Ide o sporné „tretie tajomstvo“ z Fatimy; p. prekl.
[2] Nebojme sa povedať prosto a stručne: Išlo o kamuflovaný atentát na zdanlivého pápeža!; p. redakce KE.
[3] Falsche und echte Papstweissagunegen, Verlag Anton Schmid, Durach 1998.
[4] Katholische Nachrichten-Agentur (Katolícka spravodajská kancelária).
[5] Deutsche Tagespost, 8. 10. 1996.
[6] V titule knihy a ďalej na str. 160.
[7] Labo, str. 13.
[8] Labo, tamtiež.
[9] Tamtiež, str. 123.
[10] Tamtiež, str. 10.
[11] Vreckové vydanie Mníchov 2000, str. 122.
[12] Tamtiež.
[13] Labo, str. 169 a ďalej.
[14] Stehle, str. 125.
[15] Tamtiež, str. 126.
[16] Tamtiež, str. 131.
[17] Tamtiež, str. 129 a ďalej.
[18] Tamtiež, str. 125.
[19] Tamtiež, str. 126.
[20] Tamtiež, str. 132.
[21] Tamtiež.
[22] Zrv. Labo, str. 296-300.