S astrológom Františkom Šteffekom o zodpovednosti za svoj život 3
10. 2. 2008
5. Prvý príchod Krista
Na svet prišiel Spasiteľ ľudského rodu so svojim učením o nezištnej láske ku všetkým ľuďom a o pravde pre všetkých rovnakej. Jeho učenie však bolo svojou čistotou neprístupné národu, plnému klamstva a nenávisti. Z jeho učeníkov bol len jediný Judejec (Žid - Judáš) a i ten Ježiša zradil. Práve táto zosnovaná a zaplatená zrada vypovedá o veľmi dôležitom fakte - Ježiš mal tak silnú podporu ľudu, že ho židovské úrady nemohli len tak zatknúť verejne...
Odvážne a bojovné národy, ktoré sa nebáli žiadnej ťažkej práce, ani vojenskej námahy, ani smrti, boli pokornejšie k úcte Boha a prístupnejšie k učeniu Krista. Len zbabelý židovský národ, čo sa večne triasol o svoj úbohý život, sa drzo odvážil vmietnuť do tváre Krista vyzvanie: „Krv Jeho na nás a naše deti!“. Ježiša sa potrebovala zbaviť vtedajšia cirkevná vrchnosť Judey. Vyplýva to zo slov veľrady a farizejov: „Ak Ho necháme tak, všetci uveria v neho, prídu Rimania a zaujmú nám aj toto miesto a národ. Lepšie bude pre vás, keď jeden človek umrie za ľud a nezahynie celý národ. Ježiš má umrieť nielen za národ, ale má aj zhromaždiť rozptýlené dietky Božie“ – povedal prorocky Kaifáš „ (Ev. Jána k. 11:47-57).
Teda s plným vedomím hodili na seba túto strašnú kliatbu, ktorá ich bude naveky prenasledovať, lebo práve v krvi (obiehajúcej v tele vo vákuu) spočíva duša človeka... Už Kainovi povedal Boh: „Čo si to vykonal? Hlas krvi brata tvojho volá ku mne zo zeme“!
A boli to práve tí, ku ktorým sa obrátil najskôr so svojim učením lásky, pokory a milosrdenstva, ktorí ho krivo obvinili, odsúdili a dali pribiť na kríž, a tak sa stal židovský národ národom zavrhnutým, ktorý sa až dodnes odpláca za Božiu lásku satanskou zlobou.
Na rozdiel od Židov drsní a suroví ľudia, ktorí nikdy na vlastné oči nevideli „božského učiteľa“, ale žili iba pre krvavé vojny, prijali v Ríme učenie čistej lásky, ktorá bola neprístupná samoľúbym a chamtivým obchodníkom a úžerníkom. Títo vojaci, ktorých vojny naučili ctiť si povinnosť a milovať svoju vlasť nadovšetko, prijali Kristovo učenie ako hojivý balzam na svoje veľkodušné srdcia. Avšak toto učenie pokory a lásky, ktoré obmäkčilo rímske srdcia, už nemohlo zadržať zničenie Jeruzalema. Na druhej strane nielen to zachránilo Židov pred úplným vyhladením, ale im aj otvorilo brány Večného mesta – vtedajšej svetovej metropoly. Dovtedy boli zahniezdení iba v rozvalinách ázijských krajín a vždy zo sebou niesli rozklad mravov, podplácanie úradníkov, vzbury ľudu, ničenie štátov a to isté robili aj neskôr po vzniku kresťanského náboženstva.
Tak napríklad medzi Židmi, hneď na začiatku kresťanstva, bola veľmi rozšírená povesť, ktorá bola namierená proti podivuhodnému počatiu a narodeniu Ježiša ako i proti pôvodu moci, ktorou robil Ježiš zázraky. Použil ju vo svojom protikresťanskom spise platónsky filozof Celsus, ktorý pôsobil v 2. storočí. Jej fragment podáva Origenes vo svojom spise, namierenom práve proti Celsovi. Podľa tejto legendy Ježiš pochádzal z dediny v Judey a bol synom chudobnej Židovky, ktorá sa sama starala o svoje živobytie. Jeho matka bola vyhnaná svojim manželom, ktorý bol tesárom, lebo bol presvedčený o cudzoložstve. Takto vyhnaná svojim manželom, putujúc v nemilosti, porodila Ježiša - nemanželské dieťa. Ježiš bol pre svoju chudobu prenajatý do Egypta. Kým tam bol, nadobudol isté čarodejnícke sily, ktorými sa Egypťania priam posadnute pýšili. Domov sa vrátil veľmi hrdý na svoje schopnosti a magické sily a na ich základe vraj vydával sám seba za boha (Contra Celsum I, 28). Analogické výroky je možné nájsť i na viacerých miestach v Talmude.
Kresťanstvo je nesporne stvorené smrťou a z mŕtvych vstaním Ježiša Krista, pri ktorom veľmi pochmúrnu, ale predsa grandióznu úlohu zohral aj Judáš z kmeňa Judovho... Kristov prvý príchod na svetovú scénu sa udial za dramatických okolností. Svetská a cirkevná moc ho však ešte viac zahalila do nepreniknuteľného hávu božskosti a využila na posilnenie vlastnej moci.
Ideu pohanského vymazania hriechov pomocou krvi „baránka božieho“ vštepili ranokresťanským komúnam „Listy“ posielané sv. Pavlom (Šavel). Pre kresťanov v nich bola tiež sformulovaná základná myšlienka, že bez popravy Krista by nebolo vykúpenia... Avšak v evanjeliách Nového zákona evidentne nie je apoteóza (božská pocta) obetného kultu. Tým, že sv. Pavol zaviedol do už jestvujúceho kresťanského náboženstva kult obete a popravy Krista, automaticky prerobil kresťanstvo na výrazne pohanské - agresívne náboženstvo túžiace po totálnom oklamaní skutočnosti. Pretože podľa „Listov“ sv. Pavla, tohto samozvaného apoštola sú kresťania povinní veriť, že Boh Otec odsúdil na hanebnú smrť na kríži svojho jediného Syna len preto, aby vykúpil (t. j. zmazal) svoje vlastné hriechy - Boha Stvoriteľa... Preto Ježiš nazvaný a považovaný za "baránka božieho" musí vziať na seba všetky možne hriechy ľudstva...
Sv. Pavol vo svojich „Listoch“ vykombinoval fikciu, ktorá sa ujala (viď spoveď u katolíkov), že hriechy svedomia – farizejského pokrytectva, ktoré Kristus prisahal nikdy neodpustiť – budú automaticky odpustené pomocou nezmyselnej viery v dobrovoľnú (teda samovražednú) smrť na kríži „baránka božieho“. V epištole k Židom (kapitola 9) o tom argumentuje týmto spôsobom: „Lebo ak krv kozlov a teliat, ako aj popol z kravy, ktorými sa pokropia nečistí, spôsobia očistenie (od hriechov) tela, o čo viac očistí vaše svedomie krv Krista, ktorý cez Ducha Večného zložil Bohu seba samého ako nepoškvrnenú obetu..., lebo bez preliatia krvi neexistuje odpustenie (hriechov)“. Žid Šavel tu veľmi zrozumiteľne hovorí, že pre neho bol Ježiš v podstate ako kus dobytka (presne tak, ako dodnes každý Goj – nežid), ku ktorému ho prirovnáva... A práve on sa stal kňazom – Arcipastierom kresťanského „stáda“ pod menom sv. Pavol počas nasledujúcich dvoch tisícročí... Ach, tá zvrátenosť!
V podstate je tento Arcipastier od prvopočiatku v kresťanstve Anti-Kristom a svoju satanskú metódu použil nielen na zmátoženie prvých kresťanov... Napríklad, naivným obyvateľom Korintu, ktorí nepoznali Bibliu, zvestoval vopred pripravené Izaiášove evanjeliá (k. 53 :8, 10), že Kristus zomrel za naše hriechy, že bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych, ukázal sa Petrovi, a dvanástim (apoštolom) a ďalším viac ako päťsto bratom... (I. Kor. K. 15:, 1-4). Atď... Na podnet sv. Pavla tiež kresťania v Efeze s nadšením spálili všetky nekresťanské knihy, čo vlastnili...
Iróniou dejín a faktom zostáva, že židovské, grécke aj rímske dejepisectvo na Ježiša a jeho pozemský život akoby zabudlo. Alebo mlčalo zámerne? Prečo sa v historických spisoch nenašlo miesto pre človeka, ktorého už v tom čase uctievali ako Spasiteľa ?! Z písiem prorokov sa predsa dávno vedelo, že má prísť mesiáš (Ježiš Kristus ?). A keď prišiel nespoznali ho... Jedinou istotou je iba to, že sanhedrin (najvyšší židovský tribunál) vyriekol nad Ježišom trest smrti.
Za „bohorúhačstvo“ mal však židovský zákon stanovenú smrť ukameňovaním, ale kňazská veľrada tento trest nenariadila vykonať. Naopak, odovzdala Ježiša Pontskému Pilátovi ako politického buriča a krivoprísažne voči nemu zmenili aj pôvodné obvinenie. Z toho jasne vyplýva, že židovským úradom išlo nie o náboženský, ale o politický akt odsúdenia Ježiša. Kaifáš ako najvyšší kňaz v tom roku, upozornil ostatných členov rady na hroziace nebezpečenstvo zo strany Rimanov, ktorí by tvrdo zakročili proti Židom, ak by ľud uveril v Ježiša a nasledoval ho (Ev. Jána k. 11: 47-57). Tieto reči a obavy usvedčujú Kaifáša z vedomého klamstva, lebo Ježiš ľudu zvestoval a neustále pripomínal lásku, zmierenie a odpustenie. Učil milovať aj svojich nepriateľov i všetkých hriešnikov a dokazoval, že jedine láska k Bohu a k blížnym spasí svet... Preto aj Pilát odmieta zodpovednosť za odsúdenie Ježiša. Symbolicky si umýva ruky pred rozoštvaným davom a prehlasuje: „Som čistý od krvi tohto spravodlivého“.
Na základe neskorších záznamov, ktoré urobili mnohí nasledovníci Ježiša, inšpirovalo Jeho učenie milióny ľudí. A vďaka nemu vznikali nové filozofické školy, prúdy, náboženstvá a sekty.
V rovnakom období ako Ježiš, žil tiež muž (novopythagorec), ktorého meno sa šepkalo s úctou medzi hľadačmi „múdrosti“ a „pravdy“ v neskorších storočiach. Tento velikán nebol nikto iný než slávny zasvätenec, mág, mystik, liečiteľ, divotvorca, filozof a jogín Apollonius z Tyany. Narodil sa v hellenskom meste Kappadokii v dnešnej Malej Ázii štyri roky pred Ježišom a bol jeho súčasníkom. Žil v období panovania cisára Nerona (54-68, narodeného r. 37) a ešte aj počas vlády cisára Domitiana (81-96, narodeného r. 51). Raní kresťania v ňom videli pohana, ktorý vraj napodobňoval Krista. Bol to Phylostratos, ktorý načrtol obraz tohto mága a mudrca.
Apollonius bol po celé stáročia príčinou veľkých sporov už v raných dobách novoplatonikov, kedy upadnuté kresťanstvo 4. a 5. storočia (až na malé výnimky) celkom stratilo kľúč k tajomstvu vnútorného života a kedy z učenia Ježiša Krista urobila cirkev iba vonkajší kult. Ježiš bol postavený na prestol Boha a tak vopred vylučoval svojim "božským" pôvodom akékoľvek jeho nasledovanie. Načo by sa mali veriaci - ovečky ešte namáhať ? Veď spasenie už Ježiš ľudstvu priniesol...!? Ako by niekto iný mohol dosiahnuť dokonalosť Ježiša - Syna Boha? To by bolo asi tak, ako keď priemerne nadaný muzikant samouk, by sa pokúšal zaradiť medzi najslávnejších skladateľov ľudstva. Taká námaha predsa nemôže viesť k cieľu, je to záležitosť vopred vylúčená...
Kresťania vtedajšej cirkvi prestali hľadať Boha cez neustále výzvy Písma svätého a zanedbali napodobovanie Krista, pretože cieľ bol pre nich príliš vysoký, uspokojili sa chválením Boha ústnymi modlitbami a ctením si osoby Ježiša Krista. Tento kult rozširovali zrovna tak ako mohamedáni - ohňom a mečom, zabudnúc na varovanie Ježiša: "Kto mečom bojuje, mečom zahynie !"
O živote a činoch mudrca z Tyany by sme dnes už nevedeli vôbec nič, keby si dobrotivý osud nebol k zachovaniu jeho pamiatky, vyvolil nástroj, ktorý svojim perom zachytil životopis filozofa Apollonia z Tyany. Ten sa nám zachoval neporušený až doposiaľ. Stalo sa tak za rímskeho panovníka Septima Severa (193 – 211. n. l. ) na podnet jeho vzdelanej manželky a priateľky vied a umení Claudie Domny. Novoplatónsky filozof Flavius Filostratos zbieral s nevšednou usilovnosťou všetky vtedajšie spisy, ktoré pojednávali o živote Apollonia z Tyany. Tieto dokumenty potom spracoval do majstrovského životopisného diela.
Ako hovorí sám Filostratos - k svojej knihe som použil "Pamäti Damisa z Ninive“, Apoloniovho žiaka, ktorý síce veľmi podrobne zaznamenal rôzne udalosti, ktoré so svojim majstrom zažil, avšak slohom "barbarským", prostým, bez štipky umeleckosti, ktorý bol čitateľovi ťažko pochopiteľným. Ďalej som použil spis dejepisca Valéria Maxima "O udalostiach, ktoré sa odohrali za pobytu Apollonia z Tyany v meste Aege". Ďalšiemu spisu istého Moragena neprikladá Filostratos veľkú dôležitosť, ale viac sa odvoláva na 90 dopisov Apollonia samotného, ako aj na ústne podania, zozbierané od ľudí na rôznych miestach, kde sa Apollonius zdržiaval a žil. Toto Filostratosovo dielo má cenu nielen historickú a filologickú, ale aj vysokú hodnotu okultnú - a to celkom právom. Raní kresťania všeobecne vtedy tvrdili, že Filostratosova práca vznikla na popud pohanov - postaviť súpera a opozičníka voči osobnosti Ježiša Krista. Toto tvrdenie neobstojí pred súdnou kritikou, lebo sami novoplatonici Ježišove zázraky vôbec nepopierali. Porfyrios a Celsus tvrdia, že zázraky Ježiša sa udiali pomocou magických síl, ako u každého iného zasväteného filozofa. Na diele Filostratosa skúšajú cirkevní otcovia svoju britkú kritiku - avšak na úkor skutočne žijúcej osobnosti zasvätenca Apollonia z Tyany. Našli sa však aj vzácne výnimky, napr. učený biskup Sidónius z 5. storočia nachádza pre toto dielo a život Apollonia iba samé slová chvály. Prvé preklady z originálu sa vyskytujú až počas 17. storočia. Keď Angličan Charles Blond vydal z literárnej pozostalosti učeného lorda E. H. Cherbury preklad prvých dvoch Filostratosových kníh - spustili bigotní anglikanskí kazatelia ohromný pokrik, takže vydavateľ musel upustiť od ďalšieho vydávania týchto kníh. Preložená časť knihy bola roku 1693 v Londýne verejne zatratená a spálená na hranici. Vydavateľ spáchal samovraždu.
V druhej knihe je opísaná dlhá cesta Apollonia do Indie cez Kavkaz. Uberal sa k najväčším indickým mudrcom a prekročili veľkú rieku Hyfasis (Halys), kde Alexander Veľký prerušil svoj pochod.
Tretia kniha popisuje stretnutie s indickými žiakmi a samotným veľkým jogínom, mudrcom a guruom Jarechom.
Kniha štvrtá rozpráva o osude Apollonia doma a o jeho súdnom vyšetrovaní za vlády cisára Nerona (54-68) v Ríme. Keďže bol nevinný, musel byť oslobodený.
Piata kniha pojednáva o Apolloniovej ceste k egyptským gymnosofistom (nahí filozofi), ktorých múdrosť však nedosahovala výšku zasvätencov z Indie. Nasleduje jeho obrana pred cisárom Domitianom (81-96), kde Apollonius pri zatýkaní zmizol zo súdnej siene a magickou silou sa náhle objavil pred svojim trúchliacim žiakom Damisom v meste Dikearchia, a potom nasleduje ich spoločný a víťazoslávny návrat do Grécka a tajomný Apolloniov odchod z tohto sveta, o čom až na povesti, nie je nič určité a známe. Jeho koniec života nám tiež pripomína koniec života Krista... Zomrel v kostole, keď sa pred ním otvorili brány... Potom sa brány zatvorili a z vnútra zaznela panenská pieseň: „Vyjdi hore zo zemskej tmy a poď k nebeskému svetlu !“ Jeho telo nikdy nenašli...
Myšlienky, spochybňujúce Ježiša ako reálnu historickú osobu - teda že Ježiš skutočne žil, sú predovšetkým výplodom ideológie osvietenského racionalizmu. Prvé štyri evanjeliá, ktoré sú vraj jediným dôkazom o Ježišovej existencii, sa neobjavili skôr, ako v 4. storočí n. l. A niektoré podvody sú v nich také zlé, že tí, čo ich urobili, si ani len nedali tú námahu zistiť si, že Nazaret v Ježišovej dobe v Palestíne ešte neexistoval.
John Remsburg v knihe "The Book Your Church Doesn´t Want You To read" píše: „Skorí kresťanskí otcovia vôbec nepoznali štyri evanjeliá. Najznámejší z prvých otcov Justín mučeník písal asi v polovici 2. storočia (porovnaj nižšie). Jeho spisy ako dôkaz božskosti Kristovej by si nepochybne vyžadovali, aby používal tieto evanjeliá, keby v tom čase už boli existovali... Ale on udáva viac než 300 citátov z kníh Starého zákona a takmer sto z apokryfických kníh Nového zákona, ale ani jeden zo štyroch evanjelií. Mená evanjelistov: Matúša, Mareka, Lukáša a Jána nikde nespomína a nevyskytujú sa absolútne nikde v jeho písomnostiach“.
Babylonský Talmud, ktorý pochádza z 5. - 6. storočia, o Ježišovi píše: "V predvečer veľkonočný bol zavesený na drevo Ježiš, galilejský čarodejník, pretože čary robil a izraelský ľud zvádzal k akémusi cudziemu náboženstvu". (Sanhedrin fol. 43). Ak by teda Ježiš nebol historickou osobou, Talmud by ho určite nespomínal ako historickú osobu a pravdepodobne by mu nevenoval ani pozornosť. Slová Talmudu navyše potvrdzujú i to, čo už niekoľko storočí predtým napísal na adresu Židov Tertulián, že: "Koho predpojato podľa jeho pokory za obyčajného človeka mali, toho podľa jeho moci považovali za čarodejníka". (Apologeticus XXI, 6).
Tertulian so svojou Apológiou sa obrátil aj na "predstavených mužov ríše rímskej" (Apologeticus I, 1). Pripomenul im, že kresťanstvo sa rozšírilo za vlády Tiberia (14-37), ktorý z podnetu Pilátovej správy o ukrižovaní, vzniesol vec i na senát. Ako bývalý rímsky právnik vedel nepochybne o čom "mužom rímskej ríše" píše. Rimanom navyše pripomína i Tiberiov neúspešný úmysel, zaradiť Krista medzi rímskych bohov (Apologeticus V, 2, XXI, 7). To, že Pilátova správa bola známa uvádzajú aj iné spisy, ktoré sa na ňu odvolávajú (Napríklad Justín Martýr vo svojej Apológii, určenej cisárovi Antoninovi (138-161) a Eusébius v Cirkevných dejinách).
Najvýznamnejšia rímska správa o Ježišovi pochádza od historika Tacita z rokov 115-117. Tacitus vo svojich "Análoch" píše ohľadom Nera, ktorému pripisovali požiar Ríma nasledovné: "Aby túto zlú povesť potlačil, Nero ako vinníkov udával a najvyberanejšími trestami trestal tých, ktorí pre svoje hanobné skutky od ľudu nenávidení a kresťanmi nazývaní boli. Pôvodca tohto mena Kristus bol za panovania Tiberia od miestodržiteľa Pontského Piláta popravený" (Annales XV, 44). Tacitus síce stavia kresťanov do negatívneho svetla, no na základe rímskych prameňov to jasne svedčí o Ježišovom pozemskom živote.
Rímsky historik Suetonia, ktorý napísal dejiny prvých 12. cisárov, pri opise vlády Claudia (41-54) píše: "Židov pre Krista ustavične sa búriacich vyhnal z Ríma" (Vita Divi Clavdii, 25). Nariadenie cisára Claudia z roku 49 postihlo i Židov, ktorí prijali kresťanstvo. Informácia naznačuje, že o osobe Ježiša Nazaretského sa viedli spory a boje. O udalosti je zmienka i v Skutkoch apoštolských (XVIII, 2).
Posledná správa pochádza od Plinia mladšieho, ktorý bol v rokoch 111-113 cisárskym miestodržiteľom v Bithynii. Vo svojej správe cisárovi Trajanovi (98-117) o kresťanoch napísal, že: "Majú obyčaj schádzať sa určitého dňa pred svitaním a spoločne Kristovi ako Bohu vzdávať chválu a prísahou sa zaväzovať nie k nejakým zločinom, ale aby ani krádeže ani prepadnutiu ani cudzoložstva sa nedopúšťali ani vieru nerušili ani zverené veci nezapreli, keď by o ne boli požiadaní" (Epistylarym Libri Decem X, 96). Je to veľmi cenná správa rímskeho pôvodu, ktorá jasne hovorí i o tom, že Krista uctievajú už na začiatku 2. storočia ako Boha.
Je potrebné zdôrazniť, že v prvých storočiach a prakticky až do čias osvietenstva, nebola spochybňovaná reálnosť Ježiša ako historickej osoby. Rimania i Židia, ktorí boli jeho odporcami, písali o ňom a jeho nasledovníkoch všeličo možné, ale nikdy sa nespochybňovala Jeho existencia.
V dobe, keď Rímska ríša bola plná Židov, Cicero vystihol situáciu slovami: „Po Jeruzaleme (jeho zničení) zostala svetu iba židovská otázka a starému Rímu otázka náboženská“. Z toho vyplýva, že až s objavením sa kresťanstva spoznal Rím náboženské prenasledovanie, ale tým nebola vinná neznášanlivosť Ríma (lebo rímska moc vždy ponechala porazeným slobodne vyznávať ich vieru). Prenasledovanie bolo vyvolané zjavne nepriateľským správaním sa k štátnemu náboženstvu (kultu Slnka) zo strany prvých kresťanov, ktorí zdedili náboženskú neznášanlivosť od Židov, keďže práve tí prestupovali na novú vieru. Samotná krutosť prenasledovania sa vysvetľuje tým, že Rimania na začiatku nedokázali rozoznať dovtedy neznámych kresťanov od známych a nenávidených Židov. Práve svätú miernosť Kristovho učenia, Rimania považovali za ľstivosť a zákernosť, za ktorú sa chceli Židia pred Rimanmi skrývať.
Najkrutejšie prenasledovanie kresťanov bolo za Diocletiana (284-305), keď vydal „krvavý edikt“ – kto nebude obetovať bohom, bude usmrtený. Na vykonanie tohto nariadenia použil celú štátnu správu a vybrané oddiely vojska. Aké straty na ľuďoch vtedy kresťanstvo utrpelo, nevedno. Napriek tejto krutosti kresťania nepodľahli moci Ríma a ani sa nepokúsili o ozbrojený odpor...
Potom prišiel na scénu cisár Flavius Valerius Constantinus I. (306-337). Bol adoptívnym synom cisára Constantia Chlora (293-306, narodený r. 264), ktorý zomrel roku 306 na vojnovej výprave v Británii, a za cisára ho zvolili jeho légie.
Keď sa ujal vlády, situácia v rímskej ríši sa neobyčajne skomplikovala – nie však jeho vinou. Systém štyroch cisárov, zavedený Diocletianom (284-305), mohol fungovať len pri ich vzájomnej zhode, a nie za rozporov, ktoré medzi nimi vypukli. V Ríme však v tom čase vypuklo prekvapujúce ľudové povstanie (pre dane, ktoré na obyvateľstvo uvalil cisár Galerius) a na jeho potlačenie zvolil senát nového cisára, Maximianovho syna Maxentia. Constantinus ho však neuznal, lebo v tom videl porušenie svojho práva na vymenovanie spoluvládcu, a tak sa proti nemu vypravil. Keď sa Maxentius dostal do ťaýkostí, Maximianus mu prišiel s vojskom na pomoc, a hoci sa cisárskej hodnosti spolu s Diokletianom už vzdal, vyhlásil sa znovu za cisára. V bojovej zrážke s Contantinovým vojskom však podľahol a na jeho rozkaz spáchal samovraždu. Proti Constantinovi sa vypravil aj Maxentius, ale utrpel takisto porážku a ušiel do Ríma. Constantinus sa spojil so spolucisárom (a švagrom) Liciniom, ktorý vládol od roku 308 v Sirmiu. Ten pritiahol s veľkým vojskom pred Rím a v bitke pred bránami mesta, pri Milvijskom moste, Maxentia 12. októbra 312 na hlavu porazil. Desať rokov vládol Constantinus spoločne a v zhode s Liciniom, ale potom vypukli medzi nimi spory a boje, v ktorých Licinius roku 324 podľahol. Constantinus sa stal zvrchovaným vládcom ríše a zostal ním až do svojej smrti roku 337. Do dejín vstúpil ako Konštantín Veľký.
V Constantinovom vojsku bolo mnoho kresťanov (už jeho otčim ich prestal prenasledovať) a on sám sa k ním správal veľmi tolerantne. Keď vydal svoj Milánsky edikt (spolu s Liciniom), nebol ešte kresťanom a napriek tomu však nové náboženstvo chránil a podporoval. Dovolil kresťanom zastávať všetky úrady, vrátil im zhabané budovy a náhradou za zničené im venoval niektoré chrámy starých bohov. Na mieste, kde podľa cirkevnej tradície zahynul Kristov námestník Peter, dal na jeho počesť postaviť baziliku, ktorá sa zachovala až do 15. storočia. Okrem iného daroval cirkvi palác Claudia Laterana, ktorý sa stal pápežskou rezidenciou a v prestavbe existuje dodnes. Počas vlády a podpory Constantina sa kresťanstvo tak rozšírilo, že roku 325 mala cirkev asi 600 biskupstiev – v Egypte, v Afrike, v Itálii, v Malej Ázii, v Grécku, v Hispánii a Gálii a mnohé ďalšie od Británie až po Arméniu a Mezopotámiu.
Preto niet pochýb, že v dôsledku toho sa aj Constantinov pôvodný tolerantný postoj voči kresťanom postupne zmenil na úprimné sympatie. V jeho prípade však išlo aj o niečo iné – v kresťanstve videl vzostupnú silu, ktorá by mohla ideologicky zjednotiť ríšu, posvätiť rímske štátne zriadenie a upevniť cisársku autoritu. Podľa toho tiež konal. Nepristupoval ku kresťanstvu ako k náboženstvu, ale z politického hľadiska – ako štátnik, ktorý je zodpovedný za svetovú ríšu. Oficiálnym rímskym náboženstvom bolo dovtedy uctievanie Slnka - kult Sol invictus a Constantinus bol jeho veľkňazom.
Aj preto zrovnoprávnenie kresťanstva so starým náboženským kultom ríše nepripadalo do úvahy alebo v lepšom prípade to považoval za predčasné, veď prívrženci starého náboženstva tvorili v ríši ešte stále markantnú väčšinu a musel brať na nich ohľad. Na druhej strane, kresťanstvo ani zďaleka nebolo také pevné a vnútorne jednotné, aby mohlo tvoriť ideologické spojivo celej ríše. Neustále v ňom kvasili dogmatické spory a kompetenčné konflikty o malicherných veciach (svätení sviatkov, spôsobe pochovávania, formách pokánia za hriechy atď.). Práve tieto spory viedli k rozbrojom a vylučovaniu jednotlivcov i celých obcí z cirkvi, k bojom medzi predstaviteľmi „pravovernosti“ a „kacírstva“ a to všetko odporovalo politickým cieľom Constantina. Bol to nielen dobrý politik, ale aj obchodník a bolo mu jasné, že tri storočia po ukrižovaní Krista rastie nezadržateľne počet Jeho nasledovníkov geometrickým radom.
Kresťania a pohania začali medzi sebou bojovať a tento konflikt nadobúdal priveľké rozmery. Constantinus sa preto usiloval sporné otázky vyriešiť a dôrazne v tom smere naliehal aj na cirkevných predstaviteľov.
Roku 325 zvolal do svojho letného sídla v Nicei (v západnej Bithýnii) prvý „všeobecný cirkevný snem“, ktorý sa po dlhých rokovaniach dohodol na formulovaní základných kresťanských dogiem (tzv. nicejskom vyznaní viery). Diskutovalo a hlasovalo sa o mnohých aspektoch kresťanstva, ako: - o dátume Veľkej noci, o úlohe biskupov, o vykonávaní sviatostí a samozrejme, o božskom pôvode Ježiša. Dovtedy ho Jeho nasledovníci pokladali len za smrteľného proroka, za veľkého a vplyvného človeka, ale jednako len človeka - smrteľníka. To, že Ježiš Kristus je Božím synom, sa oficiálne navrhlo a odhlasovalo práve na Nicejskom koncile (na základe dochovaných písomných správ, prípadne i zostaveného horoskopu?). Zavedenie „božského“ pôvodu Krista však malo zásadný význam nielen pre jednotu Rímskej ríše, ale aj pre ďalšie posilňovanie moci Vatikánu. Tým, že Constantinus oficiálne súhlasil s predstavou Ježiša ako Božieho syna, zmenil ho na božstvo - na entitu, o moci ktorej sa nediskutuje. Nielenže tým zamedzil ďalším výhradám pohanov voči kresťanstvu, ale teraz sa mohli prívrženci Krista vykúpiť iba cez zavedenú posvätnú inštanciu - Rímskokatolícku cirkev. Constantinus uznesenie koncilu schválil aj napriek tomu, že sám bol pohan a ešte stále najvyšší kňaz starého kultového náboženstva. Kresťanstvo však na tomto koncile za štátne náboženstvo nevyhlásil.
Mnohí učenci tvrdia, že raná cirkev doslova ukradla Ježiša jeho pôvodným nasledovníkom a privlastnila si jeho ľudské posolstvo. Constantinus tiež využil Kristov veľký vplyv a tak dal kresťanstvu jeho dnešnú podobu, lebo malo zásadný význam pre fungovanie cirkvi a štátu.
V čase, keď Constantinus povýšil Ježiša z človeka na Boha, medzi ľuďmi ešte existovalo množstvo dokumentov, ktoré hovorili o Jeho živote ako o smrteľnom človeku. Uvedomoval si, že ak chce poprieť tieto historické dokumenty, musí na to použiť niečo veľmi radikálne - a toto jeho rozhodnutie je najdôležitejším okamihom v dejinách kresťanstva. Dal z biblie vypustiť evanjeliá hovoriace o ľudských vlastnostiach Krista a namiesto nich vložiť do nej evanjeliá hovoriace o Kristovi už ako o Bohu. Tak sa v Novom zákone okrem niekoľko iných ocitli evanjeliá Matúša, Mareka, Lukáša a Jána.
Zároveň rané evanjeliá vyhlásil za nezákonné, dal ich zozbierať a spáliť. Potom každý, kto si zvolil zakázané evanjeliá než Constantinom schválené, bol vyhlásený za kacíra. Slovo heretik (novátor či kacír je z latinského slova hae-reticus) pochádza práve z tohto obdobia dejín a znamená voľbu - výber. Prvými heretikmi na svete boli teda tí, čo si zvolili pôvodnú históriu a učenie Krista.
Constantina zamestnávali aj vojenské povinnosti. Na západe viedol vojnu proti Frankom, na Dunaji proti Gótom a len smrť mu prekazila pripravovanú vojnu proti Peržanom. S veľkou zanietenosťou sa venoval hlavne otázkam vnútornej organizácie ríše. Oddelil vojenskú správu od politickej a dovŕšil Diocletianovu administratívnu reformu rozdelením ríše na štyri prefektúry (Orient, Ilýriu, Itáliu a Galiu). Definitívne tiež zakázal pánom trestať otrokov smrťou, uľahčil ich prepúšťanie na slobodu a zajatcov miesto predávania na dražbe usadzoval v provinciách ako kolónov. Tieto opatrenia mali nesporne pokrokový význam. Roku 324 sa Constantinus odhodlal na jednu z najväčších reforiem v dejinách Romulovho a Augustovho mesta. Dal veľkoryso vystavať nové mesto, čo nemá rozsahom, tempom a nákladnosťou v antike obdobu. Roku 330 bolo postavené, vysvätené, povýšené na cisárske sídlo a prenesené hlavné mesto ríše z Ríma do Byzantia, ktoré nazval po sebe Constantinopolis (dnešný Istambul a predtým Carihrad). Hlavným mestom rímskej svetovej ríše zostal až do roku 395, keď sa rozdelila na východnú a západnú. Potom bolo hlavným mestom byzantskej ríše až do roku 1453, keď ho dobyli turecké vojská Mehmeda II.
Našťastie pre nás a historikov sa niektoré evanjeliá, ktoré sa Constantinus a neskôr aj cirkev usilovali zničiť, zachovali. Po 2. svetovej vojne sa v jaskyni neďaleko Kumránu v Judskej púšti našli Zvitky od Mŕtveho mora a v Nag Hammádí Koptské zvitky. Tieto dokumenty hovoria o Kristovi ako o človeku. Vatikán v súlade so svojou tradíciou potláčania pravdivých informácií robil, pravdaže, všetko preto, aby sa tieto zvitky neobjavili na verejnosti. Zvitky poukazujú na historické rozpory a výmysly a jasne potvrdzujú, že modernú Bibliu napísali ľudia, ktorí mali politický cieľ - klásť dôraz na božskosť človeka Ježiša Krista a s pomocou Jeho vplyvu posilniť vlastnú moc. Ako poznáme Bibliu dnes, tú dal nielen zostaviť, ale ju aj financoval rímsky cisár Constantinus. Celý život bol pohanom a pokrstený bol až na smrteľnom lôžku, keď už proti tomu nemohol nič urobiť. Cesta kresťanstvu sa tak naplno otvorila a zavŕšil ju cisár Theodosius (379-395), keď roku 391 zakázal pohanské rituály po celej rímskej ríši a dal zatvoriť svätyne pohanských bohov.
Historici dodnes žasnú nad genialitou, s akou Constantinus obrátil na kresťanstvo pohanov, ktorí pôvodne uctievali kult Slnka. Tým, že začlenil pohanské symboly a obrady do vznikajúcej kresťanskej tradície, vytvoril akési hybridné náboženstvo prijateľné pre obe strany. Preto stopy pohanského náboženstva v kresťanských symboloch sú ešte aj dnes nepopierateľné:
1) Egyptský slnečný kotúč sa stal svätožiarou svätých.
2) Na časy egyptské a cez židovské ostala u prvých kresťanov pamiatka na loď boha Slnka Ra - "zlata skrinka" zvaná tabernákulum, kde sa uschováva monštrancia a kalichy (pre Telo a krv živého Boha).
3) Menoru - zlatý sedemramenný svietnik symbolizujúci umelé Svetlo, ktoré osvetľuje „vyvolený národ“, nahradili kresťania zlatou Monštranciou, ktorá ma tvar kruhu obklopeného žiariacimi lúčmi slnka. Práve tato Monštrancia je symbolom návratu k solárnemu kultu – veď práve taký istý symbol možno vidieť medzi rohmi egyptských božstiev alebo Mojžišom tak nenávideného býka Apisa (Zlaté teľa).
4) V Monštrancii je miesto slnka prázdne, a na to miesto kňaz vkladá hostiu symbolizujúcu Telo Kristovo. Monštrancia takto symbolizuje, že „slnkom" je ten istý Kristus ktorý má byť „vnútorným bohom" každého kresťana.
5 V kresťanstve pretrval aj ďalší mýtus – z mŕtvych vstávanie Ozirisa. Tento egyptský boh živej prírody (neskôr nazvaný Serapis) sa reinkarnoval v kresťanskom náboženstve v podobe z mŕtvych vstávajúceho Krista (každoročne na Veľkú noc).
6) Bohyňa Isis s jej zázračne počatým synom Horom sa stali základom našich moderných obrazov Panny Márie s malým Ježiškom.
7) A doslova všetky prvky katolíckeho obradu - myrha, oltár, chválospevy, sväté prijímanie, akt „jedenia Boha“ - boli prevzaté zo skorších pohanských mystérií.
8) Kresťania pôvodne uctievali židovský sabat, to znamená sobotu, ale Constantinus posunul tento sviatok tak, aby sa kryl s dňom, keď pohania uctievali deň pohanského slnečného boha –Sunday, slnečný deň - nedeľa.
Kristovo učenie bolo v náboženstvo sformulované až v 1. storočí a tým sprístupnené aj filozofii, "módnemu" a vzdelanostnému trendu tej doby. Preto sa nečudujme, že Jeho učenie - náuka v mnohom zahalená podobenstvami a tajomstvom, sa stala predmetom štúdia všetkých troch filozofických systémov. V tej dobe cirkev robila ústupky názorom senzualistickým a synkretickým a to tým, že prijala do viery vety a články, ktoré Kristus nehlásal ani neučil ! Cirkev to pravdepodobne urobila preto, aby zmiernila trecie plochy a spory medzi zástancami opozičných filozofických náuk s kresťanstvom. Tým zároveň zabezpečila, aby kresťanstvo ľahšie a rýchlejšie prenikalo do povedomia ľudí. Avšak týmito "ústupkami" cirkev Kristovmu učeniu neposlúžila. Samotné kresťanstvo však týmto spôsobom alebo kompromisom, získalo na expanzívnosti, avšak strácalo tak na vnútornej sile a cene. Skôr prijaté cudzie prvky sa počas neskorších storočí stávali zámienkou a predmetom nábožensko-filozofických sporov a na ich základe sa začalo drobiť. Vznikali rôzne sekty a rozmohlo sa kacírstvo.
Do 5. storočia sa v kresťanskom náboženstve vystriedali všetky tri filozofické systémy. Vplyv opozičných systémov bol však tak silný, že sám sv. Augustín podľahol synkretizmu (konfesii - vyznaniu).
Materializmus sa v kresťanskej viere presadil práve názorom o „z mŕtvych vstaní Krista", ako veľmi dôležitým článkom vierouky. Začiatkom stredoveku nebol v kresťanstve výrazne uplatnený žiadny filozofický smer. A tie smery, ktoré boli od ideálneho kresťanského spiritualizmu na míle vzdialené, uznávali predsa dualitu - hoci pojem Boha opriadli materialistickým a ľudským zjavom a synkretickým výkladom.
Vplyvom osobností ako boli sv. Augustín, Abelard, Alexander Trallský, Avicena, Erigena, Richard de Saint Viktor, sv. Hildegard atď. pomaly, ale iste nadobúdal v kresťanstve prevahu spiritualizmus. Počas renesancie však spiritualizmus stratil svoju pevnú pozíciu a to za zvláštnych okolností, keď bolo uprednostňované štúdium pohanského spiritualizmu (Aristotela a Platóna) tzv. kulty starovekých kultúr. Avšak mysle ľudí sa čoskoro presýtili filozofiami, ktoré boli veľmi vzdialené od novodobých prúdov a tak sa zasa upriamili k filozofii, ktorá rozjímala o učení cirkvi a ktorá mnohokrát bola svojimi názormi aj proti samotnej Svätej cirkvi.
Cirkev cez svojich hodnostárov a doktorov zo začiatku polemizovala s odporcami... Keď však bola vydráždená kalvinizmom a lutheranizmom, ktorý sa dotýkal samotných jej základov (koreňov), tak sa cirkev rozhodla obetovať inkvizičným plameňom nielen knihy, ale aj nepohodlné osoby! Napokon aj samotná filozofia musela urobiť pre svoju záchranu čelom vzad a prehlásiť sa za "slúžku" teológie. Takto sa zmenil ich vzájomný pomer. Filozofia už sama nerozoberala náboženstvo, ale Cirkev používala filozofiu k výkladu náboženstva. Filozof v tej dobe sa musel pridŕžať predpísaného hesla: "Myslieť až k dogme, ďalej nie!"
Ani tento stav však nemohol trvať večne, nakoľko ľudský duch je už raz taký - túži po poznaní a nedá sa neustále obmedzovať... Tak sa znova začala filozofia odlučovať od náboženských dogiem. Spiritualistický nábožensko-filozofický názor bol príčinou nekonečných sporov, šarvátok, inkvizičných hraníc, križiackych výprav, vojen i nekonečného ľudského utrpenia, ktorým po stáročia Svätá cirkev udržiavala ľudstvo v nepokoji, napätí a bratovražedných vojnách. Ľudstvo i sami veriaci opovrhovali touto zvrhlou, násilníckou, mečom a krížom presadzovanou vierou. Je preto celkom pochopiteľné, že siahlo tam, kde je najmenej transcendentálnych záhad - tam, kde záhady nemajú vôbec prístup a to opäť k materializmu.
Kresťanstvo (a väčšina náboženstiev), bolo zriadené preto, aby ľudí pripravili o moc kňazi a mali nad nimi kontrolu. Ustanovili ho ako politický nástroj. „Vsaď u ľudí na pocit bezcennosti a viny a máš nad nimi kontrolu“.
Na svet prišiel Spasiteľ ľudského rodu so svojim učením o nezištnej láske ku všetkým ľuďom a o pravde pre všetkých rovnakej. Jeho učenie však bolo svojou čistotou neprístupné národu, plnému klamstva a nenávisti. Z jeho učeníkov bol len jediný Judejec (Žid - Judáš) a i ten Ježiša zradil. Práve táto zosnovaná a zaplatená zrada vypovedá o veľmi dôležitom fakte - Ježiš mal tak silnú podporu ľudu, že ho židovské úrady nemohli len tak zatknúť verejne...
Odvážne a bojovné národy, ktoré sa nebáli žiadnej ťažkej práce, ani vojenskej námahy, ani smrti, boli pokornejšie k úcte Boha a prístupnejšie k učeniu Krista. Len zbabelý židovský národ, čo sa večne triasol o svoj úbohý život, sa drzo odvážil vmietnuť do tváre Krista vyzvanie: „Krv Jeho na nás a naše deti!“. Ježiša sa potrebovala zbaviť vtedajšia cirkevná vrchnosť Judey. Vyplýva to zo slov veľrady a farizejov: „Ak Ho necháme tak, všetci uveria v neho, prídu Rimania a zaujmú nám aj toto miesto a národ. Lepšie bude pre vás, keď jeden človek umrie za ľud a nezahynie celý národ. Ježiš má umrieť nielen za národ, ale má aj zhromaždiť rozptýlené dietky Božie“ – povedal prorocky Kaifáš „ (Ev. Jána k. 11:47-57).
Teda s plným vedomím hodili na seba túto strašnú kliatbu, ktorá ich bude naveky prenasledovať, lebo práve v krvi (obiehajúcej v tele vo vákuu) spočíva duša človeka... Už Kainovi povedal Boh: „Čo si to vykonal? Hlas krvi brata tvojho volá ku mne zo zeme“!
A boli to práve tí, ku ktorým sa obrátil najskôr so svojim učením lásky, pokory a milosrdenstva, ktorí ho krivo obvinili, odsúdili a dali pribiť na kríž, a tak sa stal židovský národ národom zavrhnutým, ktorý sa až dodnes odpláca za Božiu lásku satanskou zlobou.
Na rozdiel od Židov drsní a suroví ľudia, ktorí nikdy na vlastné oči nevideli „božského učiteľa“, ale žili iba pre krvavé vojny, prijali v Ríme učenie čistej lásky, ktorá bola neprístupná samoľúbym a chamtivým obchodníkom a úžerníkom. Títo vojaci, ktorých vojny naučili ctiť si povinnosť a milovať svoju vlasť nadovšetko, prijali Kristovo učenie ako hojivý balzam na svoje veľkodušné srdcia. Avšak toto učenie pokory a lásky, ktoré obmäkčilo rímske srdcia, už nemohlo zadržať zničenie Jeruzalema. Na druhej strane nielen to zachránilo Židov pred úplným vyhladením, ale im aj otvorilo brány Večného mesta – vtedajšej svetovej metropoly. Dovtedy boli zahniezdení iba v rozvalinách ázijských krajín a vždy zo sebou niesli rozklad mravov, podplácanie úradníkov, vzbury ľudu, ničenie štátov a to isté robili aj neskôr po vzniku kresťanského náboženstva.
Tak napríklad medzi Židmi, hneď na začiatku kresťanstva, bola veľmi rozšírená povesť, ktorá bola namierená proti podivuhodnému počatiu a narodeniu Ježiša ako i proti pôvodu moci, ktorou robil Ježiš zázraky. Použil ju vo svojom protikresťanskom spise platónsky filozof Celsus, ktorý pôsobil v 2. storočí. Jej fragment podáva Origenes vo svojom spise, namierenom práve proti Celsovi. Podľa tejto legendy Ježiš pochádzal z dediny v Judey a bol synom chudobnej Židovky, ktorá sa sama starala o svoje živobytie. Jeho matka bola vyhnaná svojim manželom, ktorý bol tesárom, lebo bol presvedčený o cudzoložstve. Takto vyhnaná svojim manželom, putujúc v nemilosti, porodila Ježiša - nemanželské dieťa. Ježiš bol pre svoju chudobu prenajatý do Egypta. Kým tam bol, nadobudol isté čarodejnícke sily, ktorými sa Egypťania priam posadnute pýšili. Domov sa vrátil veľmi hrdý na svoje schopnosti a magické sily a na ich základe vraj vydával sám seba za boha (Contra Celsum I, 28). Analogické výroky je možné nájsť i na viacerých miestach v Talmude.
Kresťanstvo je nesporne stvorené smrťou a z mŕtvych vstaním Ježiša Krista, pri ktorom veľmi pochmúrnu, ale predsa grandióznu úlohu zohral aj Judáš z kmeňa Judovho... Kristov prvý príchod na svetovú scénu sa udial za dramatických okolností. Svetská a cirkevná moc ho však ešte viac zahalila do nepreniknuteľného hávu božskosti a využila na posilnenie vlastnej moci.
Ideu pohanského vymazania hriechov pomocou krvi „baránka božieho“ vštepili ranokresťanským komúnam „Listy“ posielané sv. Pavlom (Šavel). Pre kresťanov v nich bola tiež sformulovaná základná myšlienka, že bez popravy Krista by nebolo vykúpenia... Avšak v evanjeliách Nového zákona evidentne nie je apoteóza (božská pocta) obetného kultu. Tým, že sv. Pavol zaviedol do už jestvujúceho kresťanského náboženstva kult obete a popravy Krista, automaticky prerobil kresťanstvo na výrazne pohanské - agresívne náboženstvo túžiace po totálnom oklamaní skutočnosti. Pretože podľa „Listov“ sv. Pavla, tohto samozvaného apoštola sú kresťania povinní veriť, že Boh Otec odsúdil na hanebnú smrť na kríži svojho jediného Syna len preto, aby vykúpil (t. j. zmazal) svoje vlastné hriechy - Boha Stvoriteľa... Preto Ježiš nazvaný a považovaný za "baránka božieho" musí vziať na seba všetky možne hriechy ľudstva...
Sv. Pavol vo svojich „Listoch“ vykombinoval fikciu, ktorá sa ujala (viď spoveď u katolíkov), že hriechy svedomia – farizejského pokrytectva, ktoré Kristus prisahal nikdy neodpustiť – budú automaticky odpustené pomocou nezmyselnej viery v dobrovoľnú (teda samovražednú) smrť na kríži „baránka božieho“. V epištole k Židom (kapitola 9) o tom argumentuje týmto spôsobom: „Lebo ak krv kozlov a teliat, ako aj popol z kravy, ktorými sa pokropia nečistí, spôsobia očistenie (od hriechov) tela, o čo viac očistí vaše svedomie krv Krista, ktorý cez Ducha Večného zložil Bohu seba samého ako nepoškvrnenú obetu..., lebo bez preliatia krvi neexistuje odpustenie (hriechov)“. Žid Šavel tu veľmi zrozumiteľne hovorí, že pre neho bol Ježiš v podstate ako kus dobytka (presne tak, ako dodnes každý Goj – nežid), ku ktorému ho prirovnáva... A práve on sa stal kňazom – Arcipastierom kresťanského „stáda“ pod menom sv. Pavol počas nasledujúcich dvoch tisícročí... Ach, tá zvrátenosť!
V podstate je tento Arcipastier od prvopočiatku v kresťanstve Anti-Kristom a svoju satanskú metódu použil nielen na zmátoženie prvých kresťanov... Napríklad, naivným obyvateľom Korintu, ktorí nepoznali Bibliu, zvestoval vopred pripravené Izaiášove evanjeliá (k. 53 :8, 10), že Kristus zomrel za naše hriechy, že bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych, ukázal sa Petrovi, a dvanástim (apoštolom) a ďalším viac ako päťsto bratom... (I. Kor. K. 15:, 1-4). Atď... Na podnet sv. Pavla tiež kresťania v Efeze s nadšením spálili všetky nekresťanské knihy, čo vlastnili...
Iróniou dejín a faktom zostáva, že židovské, grécke aj rímske dejepisectvo na Ježiša a jeho pozemský život akoby zabudlo. Alebo mlčalo zámerne? Prečo sa v historických spisoch nenašlo miesto pre človeka, ktorého už v tom čase uctievali ako Spasiteľa ?! Z písiem prorokov sa predsa dávno vedelo, že má prísť mesiáš (Ježiš Kristus ?). A keď prišiel nespoznali ho... Jedinou istotou je iba to, že sanhedrin (najvyšší židovský tribunál) vyriekol nad Ježišom trest smrti.
Za „bohorúhačstvo“ mal však židovský zákon stanovenú smrť ukameňovaním, ale kňazská veľrada tento trest nenariadila vykonať. Naopak, odovzdala Ježiša Pontskému Pilátovi ako politického buriča a krivoprísažne voči nemu zmenili aj pôvodné obvinenie. Z toho jasne vyplýva, že židovským úradom išlo nie o náboženský, ale o politický akt odsúdenia Ježiša. Kaifáš ako najvyšší kňaz v tom roku, upozornil ostatných členov rady na hroziace nebezpečenstvo zo strany Rimanov, ktorí by tvrdo zakročili proti Židom, ak by ľud uveril v Ježiša a nasledoval ho (Ev. Jána k. 11: 47-57). Tieto reči a obavy usvedčujú Kaifáša z vedomého klamstva, lebo Ježiš ľudu zvestoval a neustále pripomínal lásku, zmierenie a odpustenie. Učil milovať aj svojich nepriateľov i všetkých hriešnikov a dokazoval, že jedine láska k Bohu a k blížnym spasí svet... Preto aj Pilát odmieta zodpovednosť za odsúdenie Ježiša. Symbolicky si umýva ruky pred rozoštvaným davom a prehlasuje: „Som čistý od krvi tohto spravodlivého“.
Na základe neskorších záznamov, ktoré urobili mnohí nasledovníci Ježiša, inšpirovalo Jeho učenie milióny ľudí. A vďaka nemu vznikali nové filozofické školy, prúdy, náboženstvá a sekty.
V rovnakom období ako Ježiš, žil tiež muž (novopythagorec), ktorého meno sa šepkalo s úctou medzi hľadačmi „múdrosti“ a „pravdy“ v neskorších storočiach. Tento velikán nebol nikto iný než slávny zasvätenec, mág, mystik, liečiteľ, divotvorca, filozof a jogín Apollonius z Tyany. Narodil sa v hellenskom meste Kappadokii v dnešnej Malej Ázii štyri roky pred Ježišom a bol jeho súčasníkom. Žil v období panovania cisára Nerona (54-68, narodeného r. 37) a ešte aj počas vlády cisára Domitiana (81-96, narodeného r. 51). Raní kresťania v ňom videli pohana, ktorý vraj napodobňoval Krista. Bol to Phylostratos, ktorý načrtol obraz tohto mága a mudrca.
Apollonius bol po celé stáročia príčinou veľkých sporov už v raných dobách novoplatonikov, kedy upadnuté kresťanstvo 4. a 5. storočia (až na malé výnimky) celkom stratilo kľúč k tajomstvu vnútorného života a kedy z učenia Ježiša Krista urobila cirkev iba vonkajší kult. Ježiš bol postavený na prestol Boha a tak vopred vylučoval svojim "božským" pôvodom akékoľvek jeho nasledovanie. Načo by sa mali veriaci - ovečky ešte namáhať ? Veď spasenie už Ježiš ľudstvu priniesol...!? Ako by niekto iný mohol dosiahnuť dokonalosť Ježiša - Syna Boha? To by bolo asi tak, ako keď priemerne nadaný muzikant samouk, by sa pokúšal zaradiť medzi najslávnejších skladateľov ľudstva. Taká námaha predsa nemôže viesť k cieľu, je to záležitosť vopred vylúčená...
Kresťania vtedajšej cirkvi prestali hľadať Boha cez neustále výzvy Písma svätého a zanedbali napodobovanie Krista, pretože cieľ bol pre nich príliš vysoký, uspokojili sa chválením Boha ústnymi modlitbami a ctením si osoby Ježiša Krista. Tento kult rozširovali zrovna tak ako mohamedáni - ohňom a mečom, zabudnúc na varovanie Ježiša: "Kto mečom bojuje, mečom zahynie !"
O živote a činoch mudrca z Tyany by sme dnes už nevedeli vôbec nič, keby si dobrotivý osud nebol k zachovaniu jeho pamiatky, vyvolil nástroj, ktorý svojim perom zachytil životopis filozofa Apollonia z Tyany. Ten sa nám zachoval neporušený až doposiaľ. Stalo sa tak za rímskeho panovníka Septima Severa (193 – 211. n. l. ) na podnet jeho vzdelanej manželky a priateľky vied a umení Claudie Domny. Novoplatónsky filozof Flavius Filostratos zbieral s nevšednou usilovnosťou všetky vtedajšie spisy, ktoré pojednávali o živote Apollonia z Tyany. Tieto dokumenty potom spracoval do majstrovského životopisného diela.
Ako hovorí sám Filostratos - k svojej knihe som použil "Pamäti Damisa z Ninive“, Apoloniovho žiaka, ktorý síce veľmi podrobne zaznamenal rôzne udalosti, ktoré so svojim majstrom zažil, avšak slohom "barbarským", prostým, bez štipky umeleckosti, ktorý bol čitateľovi ťažko pochopiteľným. Ďalej som použil spis dejepisca Valéria Maxima "O udalostiach, ktoré sa odohrali za pobytu Apollonia z Tyany v meste Aege". Ďalšiemu spisu istého Moragena neprikladá Filostratos veľkú dôležitosť, ale viac sa odvoláva na 90 dopisov Apollonia samotného, ako aj na ústne podania, zozbierané od ľudí na rôznych miestach, kde sa Apollonius zdržiaval a žil. Toto Filostratosovo dielo má cenu nielen historickú a filologickú, ale aj vysokú hodnotu okultnú - a to celkom právom. Raní kresťania všeobecne vtedy tvrdili, že Filostratosova práca vznikla na popud pohanov - postaviť súpera a opozičníka voči osobnosti Ježiša Krista. Toto tvrdenie neobstojí pred súdnou kritikou, lebo sami novoplatonici Ježišove zázraky vôbec nepopierali. Porfyrios a Celsus tvrdia, že zázraky Ježiša sa udiali pomocou magických síl, ako u každého iného zasväteného filozofa. Na diele Filostratosa skúšajú cirkevní otcovia svoju britkú kritiku - avšak na úkor skutočne žijúcej osobnosti zasvätenca Apollonia z Tyany. Našli sa však aj vzácne výnimky, napr. učený biskup Sidónius z 5. storočia nachádza pre toto dielo a život Apollonia iba samé slová chvály. Prvé preklady z originálu sa vyskytujú až počas 17. storočia. Keď Angličan Charles Blond vydal z literárnej pozostalosti učeného lorda E. H. Cherbury preklad prvých dvoch Filostratosových kníh - spustili bigotní anglikanskí kazatelia ohromný pokrik, takže vydavateľ musel upustiť od ďalšieho vydávania týchto kníh. Preložená časť knihy bola roku 1693 v Londýne verejne zatratená a spálená na hranici. Vydavateľ spáchal samovraždu.
V druhej knihe je opísaná dlhá cesta Apollonia do Indie cez Kavkaz. Uberal sa k najväčším indickým mudrcom a prekročili veľkú rieku Hyfasis (Halys), kde Alexander Veľký prerušil svoj pochod.
Tretia kniha popisuje stretnutie s indickými žiakmi a samotným veľkým jogínom, mudrcom a guruom Jarechom.
Kniha štvrtá rozpráva o osude Apollonia doma a o jeho súdnom vyšetrovaní za vlády cisára Nerona (54-68) v Ríme. Keďže bol nevinný, musel byť oslobodený.
Piata kniha pojednáva o Apolloniovej ceste k egyptským gymnosofistom (nahí filozofi), ktorých múdrosť však nedosahovala výšku zasvätencov z Indie. Nasleduje jeho obrana pred cisárom Domitianom (81-96), kde Apollonius pri zatýkaní zmizol zo súdnej siene a magickou silou sa náhle objavil pred svojim trúchliacim žiakom Damisom v meste Dikearchia, a potom nasleduje ich spoločný a víťazoslávny návrat do Grécka a tajomný Apolloniov odchod z tohto sveta, o čom až na povesti, nie je nič určité a známe. Jeho koniec života nám tiež pripomína koniec života Krista... Zomrel v kostole, keď sa pred ním otvorili brány... Potom sa brány zatvorili a z vnútra zaznela panenská pieseň: „Vyjdi hore zo zemskej tmy a poď k nebeskému svetlu !“ Jeho telo nikdy nenašli...
Myšlienky, spochybňujúce Ježiša ako reálnu historickú osobu - teda že Ježiš skutočne žil, sú predovšetkým výplodom ideológie osvietenského racionalizmu. Prvé štyri evanjeliá, ktoré sú vraj jediným dôkazom o Ježišovej existencii, sa neobjavili skôr, ako v 4. storočí n. l. A niektoré podvody sú v nich také zlé, že tí, čo ich urobili, si ani len nedali tú námahu zistiť si, že Nazaret v Ježišovej dobe v Palestíne ešte neexistoval.
John Remsburg v knihe "The Book Your Church Doesn´t Want You To read" píše: „Skorí kresťanskí otcovia vôbec nepoznali štyri evanjeliá. Najznámejší z prvých otcov Justín mučeník písal asi v polovici 2. storočia (porovnaj nižšie). Jeho spisy ako dôkaz božskosti Kristovej by si nepochybne vyžadovali, aby používal tieto evanjeliá, keby v tom čase už boli existovali... Ale on udáva viac než 300 citátov z kníh Starého zákona a takmer sto z apokryfických kníh Nového zákona, ale ani jeden zo štyroch evanjelií. Mená evanjelistov: Matúša, Mareka, Lukáša a Jána nikde nespomína a nevyskytujú sa absolútne nikde v jeho písomnostiach“.
Babylonský Talmud, ktorý pochádza z 5. - 6. storočia, o Ježišovi píše: "V predvečer veľkonočný bol zavesený na drevo Ježiš, galilejský čarodejník, pretože čary robil a izraelský ľud zvádzal k akémusi cudziemu náboženstvu". (Sanhedrin fol. 43). Ak by teda Ježiš nebol historickou osobou, Talmud by ho určite nespomínal ako historickú osobu a pravdepodobne by mu nevenoval ani pozornosť. Slová Talmudu navyše potvrdzujú i to, čo už niekoľko storočí predtým napísal na adresu Židov Tertulián, že: "Koho predpojato podľa jeho pokory za obyčajného človeka mali, toho podľa jeho moci považovali za čarodejníka". (Apologeticus XXI, 6).
Tertulian so svojou Apológiou sa obrátil aj na "predstavených mužov ríše rímskej" (Apologeticus I, 1). Pripomenul im, že kresťanstvo sa rozšírilo za vlády Tiberia (14-37), ktorý z podnetu Pilátovej správy o ukrižovaní, vzniesol vec i na senát. Ako bývalý rímsky právnik vedel nepochybne o čom "mužom rímskej ríše" píše. Rimanom navyše pripomína i Tiberiov neúspešný úmysel, zaradiť Krista medzi rímskych bohov (Apologeticus V, 2, XXI, 7). To, že Pilátova správa bola známa uvádzajú aj iné spisy, ktoré sa na ňu odvolávajú (Napríklad Justín Martýr vo svojej Apológii, určenej cisárovi Antoninovi (138-161) a Eusébius v Cirkevných dejinách).
Najvýznamnejšia rímska správa o Ježišovi pochádza od historika Tacita z rokov 115-117. Tacitus vo svojich "Análoch" píše ohľadom Nera, ktorému pripisovali požiar Ríma nasledovné: "Aby túto zlú povesť potlačil, Nero ako vinníkov udával a najvyberanejšími trestami trestal tých, ktorí pre svoje hanobné skutky od ľudu nenávidení a kresťanmi nazývaní boli. Pôvodca tohto mena Kristus bol za panovania Tiberia od miestodržiteľa Pontského Piláta popravený" (Annales XV, 44). Tacitus síce stavia kresťanov do negatívneho svetla, no na základe rímskych prameňov to jasne svedčí o Ježišovom pozemskom živote.
Rímsky historik Suetonia, ktorý napísal dejiny prvých 12. cisárov, pri opise vlády Claudia (41-54) píše: "Židov pre Krista ustavične sa búriacich vyhnal z Ríma" (Vita Divi Clavdii, 25). Nariadenie cisára Claudia z roku 49 postihlo i Židov, ktorí prijali kresťanstvo. Informácia naznačuje, že o osobe Ježiša Nazaretského sa viedli spory a boje. O udalosti je zmienka i v Skutkoch apoštolských (XVIII, 2).
Posledná správa pochádza od Plinia mladšieho, ktorý bol v rokoch 111-113 cisárskym miestodržiteľom v Bithynii. Vo svojej správe cisárovi Trajanovi (98-117) o kresťanoch napísal, že: "Majú obyčaj schádzať sa určitého dňa pred svitaním a spoločne Kristovi ako Bohu vzdávať chválu a prísahou sa zaväzovať nie k nejakým zločinom, ale aby ani krádeže ani prepadnutiu ani cudzoložstva sa nedopúšťali ani vieru nerušili ani zverené veci nezapreli, keď by o ne boli požiadaní" (Epistylarym Libri Decem X, 96). Je to veľmi cenná správa rímskeho pôvodu, ktorá jasne hovorí i o tom, že Krista uctievajú už na začiatku 2. storočia ako Boha.
Je potrebné zdôrazniť, že v prvých storočiach a prakticky až do čias osvietenstva, nebola spochybňovaná reálnosť Ježiša ako historickej osoby. Rimania i Židia, ktorí boli jeho odporcami, písali o ňom a jeho nasledovníkoch všeličo možné, ale nikdy sa nespochybňovala Jeho existencia.
V dobe, keď Rímska ríša bola plná Židov, Cicero vystihol situáciu slovami: „Po Jeruzaleme (jeho zničení) zostala svetu iba židovská otázka a starému Rímu otázka náboženská“. Z toho vyplýva, že až s objavením sa kresťanstva spoznal Rím náboženské prenasledovanie, ale tým nebola vinná neznášanlivosť Ríma (lebo rímska moc vždy ponechala porazeným slobodne vyznávať ich vieru). Prenasledovanie bolo vyvolané zjavne nepriateľským správaním sa k štátnemu náboženstvu (kultu Slnka) zo strany prvých kresťanov, ktorí zdedili náboženskú neznášanlivosť od Židov, keďže práve tí prestupovali na novú vieru. Samotná krutosť prenasledovania sa vysvetľuje tým, že Rimania na začiatku nedokázali rozoznať dovtedy neznámych kresťanov od známych a nenávidených Židov. Práve svätú miernosť Kristovho učenia, Rimania považovali za ľstivosť a zákernosť, za ktorú sa chceli Židia pred Rimanmi skrývať.
Najkrutejšie prenasledovanie kresťanov bolo za Diocletiana (284-305), keď vydal „krvavý edikt“ – kto nebude obetovať bohom, bude usmrtený. Na vykonanie tohto nariadenia použil celú štátnu správu a vybrané oddiely vojska. Aké straty na ľuďoch vtedy kresťanstvo utrpelo, nevedno. Napriek tejto krutosti kresťania nepodľahli moci Ríma a ani sa nepokúsili o ozbrojený odpor...
Potom prišiel na scénu cisár Flavius Valerius Constantinus I. (306-337). Bol adoptívnym synom cisára Constantia Chlora (293-306, narodený r. 264), ktorý zomrel roku 306 na vojnovej výprave v Británii, a za cisára ho zvolili jeho légie.
Keď sa ujal vlády, situácia v rímskej ríši sa neobyčajne skomplikovala – nie však jeho vinou. Systém štyroch cisárov, zavedený Diocletianom (284-305), mohol fungovať len pri ich vzájomnej zhode, a nie za rozporov, ktoré medzi nimi vypukli. V Ríme však v tom čase vypuklo prekvapujúce ľudové povstanie (pre dane, ktoré na obyvateľstvo uvalil cisár Galerius) a na jeho potlačenie zvolil senát nového cisára, Maximianovho syna Maxentia. Constantinus ho však neuznal, lebo v tom videl porušenie svojho práva na vymenovanie spoluvládcu, a tak sa proti nemu vypravil. Keď sa Maxentius dostal do ťaýkostí, Maximianus mu prišiel s vojskom na pomoc, a hoci sa cisárskej hodnosti spolu s Diokletianom už vzdal, vyhlásil sa znovu za cisára. V bojovej zrážke s Contantinovým vojskom však podľahol a na jeho rozkaz spáchal samovraždu. Proti Constantinovi sa vypravil aj Maxentius, ale utrpel takisto porážku a ušiel do Ríma. Constantinus sa spojil so spolucisárom (a švagrom) Liciniom, ktorý vládol od roku 308 v Sirmiu. Ten pritiahol s veľkým vojskom pred Rím a v bitke pred bránami mesta, pri Milvijskom moste, Maxentia 12. októbra 312 na hlavu porazil. Desať rokov vládol Constantinus spoločne a v zhode s Liciniom, ale potom vypukli medzi nimi spory a boje, v ktorých Licinius roku 324 podľahol. Constantinus sa stal zvrchovaným vládcom ríše a zostal ním až do svojej smrti roku 337. Do dejín vstúpil ako Konštantín Veľký.
V Constantinovom vojsku bolo mnoho kresťanov (už jeho otčim ich prestal prenasledovať) a on sám sa k ním správal veľmi tolerantne. Keď vydal svoj Milánsky edikt (spolu s Liciniom), nebol ešte kresťanom a napriek tomu však nové náboženstvo chránil a podporoval. Dovolil kresťanom zastávať všetky úrady, vrátil im zhabané budovy a náhradou za zničené im venoval niektoré chrámy starých bohov. Na mieste, kde podľa cirkevnej tradície zahynul Kristov námestník Peter, dal na jeho počesť postaviť baziliku, ktorá sa zachovala až do 15. storočia. Okrem iného daroval cirkvi palác Claudia Laterana, ktorý sa stal pápežskou rezidenciou a v prestavbe existuje dodnes. Počas vlády a podpory Constantina sa kresťanstvo tak rozšírilo, že roku 325 mala cirkev asi 600 biskupstiev – v Egypte, v Afrike, v Itálii, v Malej Ázii, v Grécku, v Hispánii a Gálii a mnohé ďalšie od Británie až po Arméniu a Mezopotámiu.
Preto niet pochýb, že v dôsledku toho sa aj Constantinov pôvodný tolerantný postoj voči kresťanom postupne zmenil na úprimné sympatie. V jeho prípade však išlo aj o niečo iné – v kresťanstve videl vzostupnú silu, ktorá by mohla ideologicky zjednotiť ríšu, posvätiť rímske štátne zriadenie a upevniť cisársku autoritu. Podľa toho tiež konal. Nepristupoval ku kresťanstvu ako k náboženstvu, ale z politického hľadiska – ako štátnik, ktorý je zodpovedný za svetovú ríšu. Oficiálnym rímskym náboženstvom bolo dovtedy uctievanie Slnka - kult Sol invictus a Constantinus bol jeho veľkňazom.
Aj preto zrovnoprávnenie kresťanstva so starým náboženským kultom ríše nepripadalo do úvahy alebo v lepšom prípade to považoval za predčasné, veď prívrženci starého náboženstva tvorili v ríši ešte stále markantnú väčšinu a musel brať na nich ohľad. Na druhej strane, kresťanstvo ani zďaleka nebolo také pevné a vnútorne jednotné, aby mohlo tvoriť ideologické spojivo celej ríše. Neustále v ňom kvasili dogmatické spory a kompetenčné konflikty o malicherných veciach (svätení sviatkov, spôsobe pochovávania, formách pokánia za hriechy atď.). Práve tieto spory viedli k rozbrojom a vylučovaniu jednotlivcov i celých obcí z cirkvi, k bojom medzi predstaviteľmi „pravovernosti“ a „kacírstva“ a to všetko odporovalo politickým cieľom Constantina. Bol to nielen dobrý politik, ale aj obchodník a bolo mu jasné, že tri storočia po ukrižovaní Krista rastie nezadržateľne počet Jeho nasledovníkov geometrickým radom.
Kresťania a pohania začali medzi sebou bojovať a tento konflikt nadobúdal priveľké rozmery. Constantinus sa preto usiloval sporné otázky vyriešiť a dôrazne v tom smere naliehal aj na cirkevných predstaviteľov.
Roku 325 zvolal do svojho letného sídla v Nicei (v západnej Bithýnii) prvý „všeobecný cirkevný snem“, ktorý sa po dlhých rokovaniach dohodol na formulovaní základných kresťanských dogiem (tzv. nicejskom vyznaní viery). Diskutovalo a hlasovalo sa o mnohých aspektoch kresťanstva, ako: - o dátume Veľkej noci, o úlohe biskupov, o vykonávaní sviatostí a samozrejme, o božskom pôvode Ježiša. Dovtedy ho Jeho nasledovníci pokladali len za smrteľného proroka, za veľkého a vplyvného človeka, ale jednako len človeka - smrteľníka. To, že Ježiš Kristus je Božím synom, sa oficiálne navrhlo a odhlasovalo práve na Nicejskom koncile (na základe dochovaných písomných správ, prípadne i zostaveného horoskopu?). Zavedenie „božského“ pôvodu Krista však malo zásadný význam nielen pre jednotu Rímskej ríše, ale aj pre ďalšie posilňovanie moci Vatikánu. Tým, že Constantinus oficiálne súhlasil s predstavou Ježiša ako Božieho syna, zmenil ho na božstvo - na entitu, o moci ktorej sa nediskutuje. Nielenže tým zamedzil ďalším výhradám pohanov voči kresťanstvu, ale teraz sa mohli prívrženci Krista vykúpiť iba cez zavedenú posvätnú inštanciu - Rímskokatolícku cirkev. Constantinus uznesenie koncilu schválil aj napriek tomu, že sám bol pohan a ešte stále najvyšší kňaz starého kultového náboženstva. Kresťanstvo však na tomto koncile za štátne náboženstvo nevyhlásil.
Mnohí učenci tvrdia, že raná cirkev doslova ukradla Ježiša jeho pôvodným nasledovníkom a privlastnila si jeho ľudské posolstvo. Constantinus tiež využil Kristov veľký vplyv a tak dal kresťanstvu jeho dnešnú podobu, lebo malo zásadný význam pre fungovanie cirkvi a štátu.
V čase, keď Constantinus povýšil Ježiša z človeka na Boha, medzi ľuďmi ešte existovalo množstvo dokumentov, ktoré hovorili o Jeho živote ako o smrteľnom človeku. Uvedomoval si, že ak chce poprieť tieto historické dokumenty, musí na to použiť niečo veľmi radikálne - a toto jeho rozhodnutie je najdôležitejším okamihom v dejinách kresťanstva. Dal z biblie vypustiť evanjeliá hovoriace o ľudských vlastnostiach Krista a namiesto nich vložiť do nej evanjeliá hovoriace o Kristovi už ako o Bohu. Tak sa v Novom zákone okrem niekoľko iných ocitli evanjeliá Matúša, Mareka, Lukáša a Jána.
Zároveň rané evanjeliá vyhlásil za nezákonné, dal ich zozbierať a spáliť. Potom každý, kto si zvolil zakázané evanjeliá než Constantinom schválené, bol vyhlásený za kacíra. Slovo heretik (novátor či kacír je z latinského slova hae-reticus) pochádza práve z tohto obdobia dejín a znamená voľbu - výber. Prvými heretikmi na svete boli teda tí, čo si zvolili pôvodnú históriu a učenie Krista.
Constantina zamestnávali aj vojenské povinnosti. Na západe viedol vojnu proti Frankom, na Dunaji proti Gótom a len smrť mu prekazila pripravovanú vojnu proti Peržanom. S veľkou zanietenosťou sa venoval hlavne otázkam vnútornej organizácie ríše. Oddelil vojenskú správu od politickej a dovŕšil Diocletianovu administratívnu reformu rozdelením ríše na štyri prefektúry (Orient, Ilýriu, Itáliu a Galiu). Definitívne tiež zakázal pánom trestať otrokov smrťou, uľahčil ich prepúšťanie na slobodu a zajatcov miesto predávania na dražbe usadzoval v provinciách ako kolónov. Tieto opatrenia mali nesporne pokrokový význam. Roku 324 sa Constantinus odhodlal na jednu z najväčších reforiem v dejinách Romulovho a Augustovho mesta. Dal veľkoryso vystavať nové mesto, čo nemá rozsahom, tempom a nákladnosťou v antike obdobu. Roku 330 bolo postavené, vysvätené, povýšené na cisárske sídlo a prenesené hlavné mesto ríše z Ríma do Byzantia, ktoré nazval po sebe Constantinopolis (dnešný Istambul a predtým Carihrad). Hlavným mestom rímskej svetovej ríše zostal až do roku 395, keď sa rozdelila na východnú a západnú. Potom bolo hlavným mestom byzantskej ríše až do roku 1453, keď ho dobyli turecké vojská Mehmeda II.
Našťastie pre nás a historikov sa niektoré evanjeliá, ktoré sa Constantinus a neskôr aj cirkev usilovali zničiť, zachovali. Po 2. svetovej vojne sa v jaskyni neďaleko Kumránu v Judskej púšti našli Zvitky od Mŕtveho mora a v Nag Hammádí Koptské zvitky. Tieto dokumenty hovoria o Kristovi ako o človeku. Vatikán v súlade so svojou tradíciou potláčania pravdivých informácií robil, pravdaže, všetko preto, aby sa tieto zvitky neobjavili na verejnosti. Zvitky poukazujú na historické rozpory a výmysly a jasne potvrdzujú, že modernú Bibliu napísali ľudia, ktorí mali politický cieľ - klásť dôraz na božskosť človeka Ježiša Krista a s pomocou Jeho vplyvu posilniť vlastnú moc. Ako poznáme Bibliu dnes, tú dal nielen zostaviť, ale ju aj financoval rímsky cisár Constantinus. Celý život bol pohanom a pokrstený bol až na smrteľnom lôžku, keď už proti tomu nemohol nič urobiť. Cesta kresťanstvu sa tak naplno otvorila a zavŕšil ju cisár Theodosius (379-395), keď roku 391 zakázal pohanské rituály po celej rímskej ríši a dal zatvoriť svätyne pohanských bohov.
Historici dodnes žasnú nad genialitou, s akou Constantinus obrátil na kresťanstvo pohanov, ktorí pôvodne uctievali kult Slnka. Tým, že začlenil pohanské symboly a obrady do vznikajúcej kresťanskej tradície, vytvoril akési hybridné náboženstvo prijateľné pre obe strany. Preto stopy pohanského náboženstva v kresťanských symboloch sú ešte aj dnes nepopierateľné:
1) Egyptský slnečný kotúč sa stal svätožiarou svätých.
2) Na časy egyptské a cez židovské ostala u prvých kresťanov pamiatka na loď boha Slnka Ra - "zlata skrinka" zvaná tabernákulum, kde sa uschováva monštrancia a kalichy (pre Telo a krv živého Boha).
3) Menoru - zlatý sedemramenný svietnik symbolizujúci umelé Svetlo, ktoré osvetľuje „vyvolený národ“, nahradili kresťania zlatou Monštranciou, ktorá ma tvar kruhu obklopeného žiariacimi lúčmi slnka. Práve tato Monštrancia je symbolom návratu k solárnemu kultu – veď práve taký istý symbol možno vidieť medzi rohmi egyptských božstiev alebo Mojžišom tak nenávideného býka Apisa (Zlaté teľa).
4) V Monštrancii je miesto slnka prázdne, a na to miesto kňaz vkladá hostiu symbolizujúcu Telo Kristovo. Monštrancia takto symbolizuje, že „slnkom" je ten istý Kristus ktorý má byť „vnútorným bohom" každého kresťana.
5 V kresťanstve pretrval aj ďalší mýtus – z mŕtvych vstávanie Ozirisa. Tento egyptský boh živej prírody (neskôr nazvaný Serapis) sa reinkarnoval v kresťanskom náboženstve v podobe z mŕtvych vstávajúceho Krista (každoročne na Veľkú noc).
6) Bohyňa Isis s jej zázračne počatým synom Horom sa stali základom našich moderných obrazov Panny Márie s malým Ježiškom.
7) A doslova všetky prvky katolíckeho obradu - myrha, oltár, chválospevy, sväté prijímanie, akt „jedenia Boha“ - boli prevzaté zo skorších pohanských mystérií.
8) Kresťania pôvodne uctievali židovský sabat, to znamená sobotu, ale Constantinus posunul tento sviatok tak, aby sa kryl s dňom, keď pohania uctievali deň pohanského slnečného boha –Sunday, slnečný deň - nedeľa.
Kristovo učenie bolo v náboženstvo sformulované až v 1. storočí a tým sprístupnené aj filozofii, "módnemu" a vzdelanostnému trendu tej doby. Preto sa nečudujme, že Jeho učenie - náuka v mnohom zahalená podobenstvami a tajomstvom, sa stala predmetom štúdia všetkých troch filozofických systémov. V tej dobe cirkev robila ústupky názorom senzualistickým a synkretickým a to tým, že prijala do viery vety a články, ktoré Kristus nehlásal ani neučil ! Cirkev to pravdepodobne urobila preto, aby zmiernila trecie plochy a spory medzi zástancami opozičných filozofických náuk s kresťanstvom. Tým zároveň zabezpečila, aby kresťanstvo ľahšie a rýchlejšie prenikalo do povedomia ľudí. Avšak týmito "ústupkami" cirkev Kristovmu učeniu neposlúžila. Samotné kresťanstvo však týmto spôsobom alebo kompromisom, získalo na expanzívnosti, avšak strácalo tak na vnútornej sile a cene. Skôr prijaté cudzie prvky sa počas neskorších storočí stávali zámienkou a predmetom nábožensko-filozofických sporov a na ich základe sa začalo drobiť. Vznikali rôzne sekty a rozmohlo sa kacírstvo.
Do 5. storočia sa v kresťanskom náboženstve vystriedali všetky tri filozofické systémy. Vplyv opozičných systémov bol však tak silný, že sám sv. Augustín podľahol synkretizmu (konfesii - vyznaniu).
Materializmus sa v kresťanskej viere presadil práve názorom o „z mŕtvych vstaní Krista", ako veľmi dôležitým článkom vierouky. Začiatkom stredoveku nebol v kresťanstve výrazne uplatnený žiadny filozofický smer. A tie smery, ktoré boli od ideálneho kresťanského spiritualizmu na míle vzdialené, uznávali predsa dualitu - hoci pojem Boha opriadli materialistickým a ľudským zjavom a synkretickým výkladom.
Vplyvom osobností ako boli sv. Augustín, Abelard, Alexander Trallský, Avicena, Erigena, Richard de Saint Viktor, sv. Hildegard atď. pomaly, ale iste nadobúdal v kresťanstve prevahu spiritualizmus. Počas renesancie však spiritualizmus stratil svoju pevnú pozíciu a to za zvláštnych okolností, keď bolo uprednostňované štúdium pohanského spiritualizmu (Aristotela a Platóna) tzv. kulty starovekých kultúr. Avšak mysle ľudí sa čoskoro presýtili filozofiami, ktoré boli veľmi vzdialené od novodobých prúdov a tak sa zasa upriamili k filozofii, ktorá rozjímala o učení cirkvi a ktorá mnohokrát bola svojimi názormi aj proti samotnej Svätej cirkvi.
Cirkev cez svojich hodnostárov a doktorov zo začiatku polemizovala s odporcami... Keď však bola vydráždená kalvinizmom a lutheranizmom, ktorý sa dotýkal samotných jej základov (koreňov), tak sa cirkev rozhodla obetovať inkvizičným plameňom nielen knihy, ale aj nepohodlné osoby! Napokon aj samotná filozofia musela urobiť pre svoju záchranu čelom vzad a prehlásiť sa za "slúžku" teológie. Takto sa zmenil ich vzájomný pomer. Filozofia už sama nerozoberala náboženstvo, ale Cirkev používala filozofiu k výkladu náboženstva. Filozof v tej dobe sa musel pridŕžať predpísaného hesla: "Myslieť až k dogme, ďalej nie!"
Ani tento stav však nemohol trvať večne, nakoľko ľudský duch je už raz taký - túži po poznaní a nedá sa neustále obmedzovať... Tak sa znova začala filozofia odlučovať od náboženských dogiem. Spiritualistický nábožensko-filozofický názor bol príčinou nekonečných sporov, šarvátok, inkvizičných hraníc, križiackych výprav, vojen i nekonečného ľudského utrpenia, ktorým po stáročia Svätá cirkev udržiavala ľudstvo v nepokoji, napätí a bratovražedných vojnách. Ľudstvo i sami veriaci opovrhovali touto zvrhlou, násilníckou, mečom a krížom presadzovanou vierou. Je preto celkom pochopiteľné, že siahlo tam, kde je najmenej transcendentálnych záhad - tam, kde záhady nemajú vôbec prístup a to opäť k materializmu.
Kresťanstvo (a väčšina náboženstiev), bolo zriadené preto, aby ľudí pripravili o moc kňazi a mali nad nimi kontrolu. Ustanovili ho ako politický nástroj. „Vsaď u ľudí na pocit bezcennosti a viny a máš nad nimi kontrolu“.
6. Tajomná osobnosť Ježiš
S túžbou po poznaní Biblie sa šírila vzdelanosť a múdrosť. Od začiatku existencie Biblie však jestvovala obava z jej „nesprávnej“ interpretácie: „...kdož by slyšel slova proroctví knihy této, jestliže by kdo přidal k těmto věcem, žeť jemu přidá Búh ran napsaných v knize této...“ Jednotlivé knihy Biblie spísali rôzni ľudia v rôznych krajinách a v časovom rozpätí asi tisíc rokov. Napokon boli včlenené do jedného celku, ale v dvoch interpretáciách – v židovskej a kresťanskej.
Biblia, táto kniha kníh, ktorú rôzne náboženstvá a sekty považujú za dielo samotného Boha, je takmer dve tisícročia podrobovaná neustálemu skúmaniu a bádaniu. Vynárajú sa stále nové a nové hypotézy o jej vzniku, pravdivosti a aktuálnosti. Jedno je však nesporné, že pre veriacich a náboženstvá sú biblické texty nemenné a dogmatické, aj keď v mnohých veciach protirečiace, nejasné, skomolené, vymyslené, skonštruované a priam neskutočné. Menej ortodoxní aj z radov veriacich sa na Bibliu pozerajú triezvejšími očami a rozumom. Snažia sa vyniesť na povrch skutočné jadro poznania, ktoré má čo povedať človeku súčasnosti, bez upierania úcty, viery a lásky k Bohu...
Dôležité je tiež pripomenúť, že snaha modernej cirkvi potlačiť všetky nové poznatky, nálezy a dokumenty pramení v úprimnom presvedčení o svojich názoroch na Krista. Keďže vo Vatikáne sú aj hlboko zbožní ľudia, tí sú úprimne presvedčení, že tieto dokumenty (z Kumránu alebo koptské zvitky) sú iba falošným svedectvom, pretože Constantinova Biblia je pre nich svätou pravdou už celé veky. Preto tvrdia, že rozkladnými myšlienkami je nasiaknutý každý, kto ich ďalej rozširuje. Ale to nič nemení na skutočnosti, že takmer všetko, čo nás cirkev učila o Kristovi, je viac, či menej falošné. Dejiny vždy píšu víťazi a potom je aj „dej iný“! Vždy, keď na seba narazia dve kultúry, porazená kultúra sa vymaže a víťaz začne písať historické knihy, v ktorých vychvaľuje seba a haní nepriateľa. Už Napoleon povedal: „Čo sú dejiny, ak nie historka, na ktorej sa dohodneme?" Ktorej stránke príbehu napokon ľudia uveria, je už vecou viery a osobného skúmania...
Klérus v Ríme má hlbokú vieru a preto neznesie nič, čo ju narúša, vrátane dokumentov, ktoré protirečia všetkému, čo im je drahé. Ale čo ostatný svet? Čo tí, ktorí nemajú takú stopercentnú istotu? Čo tí, ktorí vidia, aká krutosť vládne vo svete, a pýtajú sa: „Kde je Boh“? Tí, čo vnímajú škandály v cirkvi a kladú si otázku: „Kto sú títo ľudia, čo tvrdia, že hovoria pravdu o Kristovi, a pritom klamú a kryjú kňazov, ktorí pohlavne zneužívajú deti, mládež, ba pestujú homosexuálne styky i medzi sebou“? „Čo sa to deje s týmito ľuďmi, to je novodobá Sodoma a Gomora“?! Predsa dnes i vedecké dôkazy hovoria o tom, že vatikánska verzia Kristovho príbehu je falošná a že najveľkolepejší príbeh, aký svet kedy mal, je v skutočnosti najdokonalejším príbehom, s akým sa kedy kšeftovalo.
Do biblického výskumu prenikajú moderné metódy súčasnosti, ako je archeológia, výpočtová technika, porovnávanie antických textov, čo najpresnejšie datovanie nálezov textov a písomností. K takýmto pracovníkom a ľuďom patril aj vedúci katolíckej misii v Izraeli — pán Harrington, ktorý viedol Biblický ústav v Mammane a bádateľov Sinaia. Pracovný tím exaktnej vedy sa snažil vrhnúť nové svetlo na Ježišovu osobnosť a jeho pozemský život. Mnohí ľudia z radov veriacich sa pohoršovali nad opovážlivosťou, s akou sa pustil do zbierania historických faktov. Argumentujú, že Ježišov život patrí evanjeliám a preto nepodlieha kritickej analýze. Ani udalosti z jeho života nestrpia diskusiu... Ortodoxných a fanaticky veriacich nezaujíma v tejto oblasti pokrok či pravda, lebo žijú vo viere a legende, hoci je poznačená celým radom omylov prenášaných cez stáročia v nesprávnych prekladoch a interpretáciách.
Väčšina vzdelaných kresťanov pozná dejiny svojej viery. Ježiš bol naozaj veľký a vplyvný človek. Preto ani Constantinove ľstivé politické ťahy nijako nezmenšili veľkosť Jeho života. Napriek tomu však úvahy, rozbory a analýzy zostávajú naďalej pracovnou atmosférou v radoch historikov. Nikto z nich predsa nepopiera, že Ježiš chodil po zemi a inšpiroval milióny ľudí k lepšiemu životu. Ani to, že nové poznatky sú definitívnou pravdou a dali za všetkým konečnú bodku. Avšak popri Svätom písme existuje história, ktorá až v budúcnosti povie konečné slovo... Louis Evely, belgický duchovný vo svojej knihe „Evanjelium bez mýtov“ prehlásil: „Dnes už nikto nemôže uveriť každému slovu Evanjelia“! Podľa skúmania posvätných textov, vyše 1500 rokov starých rukopisov, diel otcov cirkvi a pod., možno objasniť veľa faktov.
Podľa tradície všetci vieme, že Ježiš sa narodil v maštali v Betleheme obklopený zvieratami, ale nik sa nad tým doposiaľ nezamyslel - prečo? Katolícky duchovný Harrington vraj našiel na základe doteraz neznámych dokumentov túto prekvapivú odpoveď: Ježiš bol predčasne narodeným dieťaťom. V deň zimného slnovratu bolo počasie mimoriadne mrazivé (židovský dejepisec Josef Flavius hovorí o najchladnejšej zime storočia...) a zvieratá svojím dychom zohrievali predčasne narodené dieťa. Ďalším prekvapivým zistením je, že Jozef (otčim Ježiša) v čase Jeho narodenia mal 80 rokov a Mária mala iba 19 rokov...
Väčšina biblických historikov sa však prikláňa k tomu, že Ježiš sa nenarodil v Betleheme, ale v Nazarete. Poukazujú na dôkaz, že všetky texty označujú Ježiša ako Nazaretského. Tento argument si môžeme potvrdiť aj na iných osobnostiach, ktorým sa miesto narodenia pripisovalo automaticky k rodnému menu.
Tiež skúmanie rodinných pomerov Ježiša prinieslo prekvapenie. Veriaci sa až dosial (v zmysle náboženskej viery a tradície) nazdávali, že Ježiš bol jedináčikom ! Odporovalo by to ortodoxnej praxi židov (mnohodetnosti), ktorí sa v tomto bode držali doslovného znenia Biblie. Ježiš mal ďalších bratov a sestry - dokonca dvojča ! To potvrdzujú skúmania z rôznych miest, ktoré sa uskutočnili nezávisle na sebe. Ježišovo dvojča sa podľa týchto domnienok volalo Tomáš (taoma znamená v hebrejčine dvojča) a pri narodení bol práve taký slabý ako Ježiš. Neskôr sa z Tomáša stáva Barabáš, odsúdený spolu s Ježišom na smrť a oslobodený Pontiom Pilátom na žiadosť ľudu. Mimochodom Barabáš znamená v aramejčine „Otcov syn", teda Boží syn ?! Podľa starej tradície bolo jeho plné meno Ježiš Barabáš (A. Novotný – Biblický slovník str. 59). Aj jeden zo starých gréckych textov (viď. Matúš 27: 17-20) znie takto: „Kterého chcete, ať vám propustím“? Pýtal sa Pilát, „Ježiše Barabáše čili Ježiše, kterýž slove Kristus...“? Túto príhodu rozprávajú s malými obmenami všetci štyria evanjelisti.
Výskumní pracovníci z Harringtonovho tímu zistili, že popri dvojčati mal Ježiš štyroch mladších bratov: Jakuba, Jozefa, Judu a Šimona, ale aj viacej sestier, ktorých mená sú až na jedno neznáme. Mária mala sestru Miriam a Jozef viacej bratov. V skutočnosti mal Ježiš množstvo vlastných bratrancov aj sesterníc, ktorí boli jeho prví žiaci. No jeho bratia a príbuzní mu dlho nedôverovali. Vzťah Ježiša k vlastnej rodine bol podľa indícií veľmi „búrlivý". Už ako malý 4.-ročný chlapec sa prejavil mimoriadnymi schopnosťami. Bol tým, čo sa nazýva zázračným dieťaťom - hovoril viacerými jazykmi, ktoré poznal intuíciou, čítal Talmud (svätú knihu židov) vo veku, keď iné deti nepoznali ani abecedu. Na druhej strane bol však telesne slabým dieťaťom, uzatvoreným a samotárskym. Jeho vlastní rodičia ho nechápali. Ani v nazaretskej rabínskej škole nevedeli ako s ním zaobchádzať, keďže sa strácal v neustálom rojčení.
V zmysle židovských tradícií sa musel Ježiš vyučiť remeslu svojho otca (otčima), ako každý a to aj vtedy, keď bol niekto určený na duchovnú dráhu. Jednoducho musel mať remeslo. Podľa Harringtonových indícií sa u Ježiša veľmi zavčasu prejavilo mediálne a jasnovidné nadanie. Praktizoval predtuchy, prenášanie myšlienok, čítal v duši svojich blízkych aj učiteľov. Z týchto dôvodov sa jeho rodičia rozhodli predsunúť termín jeho uvedenia do vierovyznania. Obrad sa mal konať vo veľkom chráme v Jeruzaleme, v niektorej synagóge pri dnešnom Múre nárekov. Na otázky rabínov (učencov) Jeruzalema Ježiš odpovedal tak, že ich prekonal svojimi vedomosťami. Čo sa stalo potom, je jedným z prelomových bodov v živote Ježiša - odmietol odcestovať so svojimi rodičmi naspäť domov.
Ježiš sa rozhodol pridať k náboženskej cirkvi Esénov, ktorá žila veľmi prísnym životom v púšti a kázala asketizmus, chudobu, úctu pred Bohom a milosrdenstvo. Ich učiteľ spravodlivosti prijímal mimoriadne nadané deti z iných židovských obcí. Ježiša pravdepodobne získal počas slávnosti uvedenia do viery. A to bolo príčinou, že Ježiš odmietol nasledovať svojich rodičov. Preto Ježišov odchod z takej početnej rodiny nevzbudil žiaden rozruch. Všetci ho pokladali za mimoriadne dieťa. Ako dvanásťročný už diskutoval s rabínmi. Pokiaľ cirkev nedá zmysluplnú odpoveď na to, kde bol Ježiš medzi 12 - 30 rokom svojho života, sú všetky dohady oprávnené.
Ježiš odišiel na breh Mŕtveho mora k sekte Esénov, ktorí mali rozhodný vplyv na jeho neskoršie učenie. Eséni boli sektou, v súčasnom zmysle hnutím odporu proti rímskemu útlaku. Pôsobili od 2. storočia pred n. l. až do 2. storočia po Kristovi, popri saducejoch a farizejoch a boli treťou (niektorí vedci tvrdia, že prvou) hlavnou skupinou vtedajšieho židovstva. Žili v čistote myšlienok a konania. Spoločne si rozdeľovali svoje príjmy a prísne dodržiavali božské prikázania. Obliekali sa do belasej látky, ktorú prijal aj Ježiš. Eséni sa niekoľkokrát denne schádzali k modlitbám a prosili Boha, aby zaviedol na Zemi spravodlivosť a milosrdenstvo. Okrem toho svoj čas trávili liečením chorých, pestovaním a zberom rastlín, pátrali po zákonitostiach prírody a filozofovali. Tiež viedli nenásilný boj proti krutým a chamtivým Rimanom.
Objav pri Mŕtvom mori priniesol z dávnych čias nové svetlo na sektu Esénov. V tamojšej jaskyni objavil pastier pri hľadaní zatúlaných kôz ich slávne rukopisné zvitky. Neskôr bolo objavených ešte desať jaskýň. Vo všetkých sa našlo asi 900 rukopisov. Len v samotnej štvrtej jaskyni sa našlo 520 textov v 15 tisícoch fragmentov. Najzachovalejšia kópia Izaiáša je vraj o tisíc rokov staršia než predkumránske...
Medzi nebiblickými textami prevažujú komentáre k Starému zákonu. Avšak ani jeden zvitok sa nezmieňuje o Ježišovi a Jeho učeníkoch, hoci sa „kumránci“ čiastočne s novozákonnou dobou prekrývali. Pravdepodobne preto, že ich názory o nenávisti voči nepriateľom a cudzincom, boli veľmi vzdialené od mierumilovného učenia Ježiša.
Tieto spisy predstavujú všetky starozákonné knihy, okrem knihy Esther, zväčša vo fragmentoch, ktorých štúdium a dešifrovanie sa doposiaľ neskončilo. Mnohí odborníci sú si istí, že práve tajomstvo Ježišovej mladosti a vzdelania sa ukrýva práve v nich. Ježiš ovládol učenie mudrcov púšte a ďalej ho rozvíjal s pomocou svojho staršieho druha, ktorého v bratstve nazývali Jánom Krstiteľom.
Evanjeliá v svetle zvitkov obsahujú miesta, ktoré možno vyložiť ako kritiku Esénov a ich extrémneho krídla v Kumráne. Eséni v tom čase predstavovali vrchol židovskej kultúry a popri nich Ježiš získal rovnocenné vedomosti ako jeho učitelia v umení ošetrovať a liečiť chorých, vysvetľovania svätých kníh a v styku s neviditeľnými silami „druhého sveta". Ježiš mal neuhasiteľný smäd po vedomostiach a preto sa rozhodol, že sa vydá do krajiny, kde podľa esénskych učencov mali najväčšie vedomosti a tradície - do Egypta. V Egyptskom Damasku v púšti prežil značnú časť svojho neznámeho života so svojim bratmi – liečiteľmi (terapeutmi). Tam získal majstrovstvo a tam mu bolo odovzdané ich učenie – esénské zasvätenie. Jeho cesta cez Sinaiskú púšť je, alebo bola iba domnienkou, pokiaľ sa nenašli dôkazy v gréckych a egyptských nápisoch z čias ptolemaiových. Hovorí sa v nich o veľmi mladom židovskom majstrovi, ktorý prišiel z východu, aby si vymenil svoje učenie s Isidinými kmeňmi...
Egyptskí kňazi boli chýrni pre svoju magickú prax. Povrávalo sa, že Egypťania zdedili vedomosti starých mágov (v skutočnosti tieto poznatky priniesli z Indie do Babylonie, Egypta, Grécka atď. Naacalovia – Svätí bratia, ktorí šírili vzdelanosť a náboženstvo zo svojej pravlasti – z potopenej ríše v Tichom oceáne do ostatných krajín sveta), napr. schopnosť kráčať po vode, mali lekárske a chirurgické spisy, vedomosti z fyziky Zeme, vedeli veľa o prílive a odlive, sopkách, nerastoch a hvezdárstve, ktoré ostatní národy v tých dávnych dobách nepoznali.
Nadpriemerná inteligencia a tvorivá sila Ježiša bola mu nápomocná k preniknutiu do najstarších tajomstiev pod Veľkými pyramídami. Ako rabín bol matematikom, znalcom starých vedomostí o hviezdach a vedel liečiť a uzdravovať. Nedosiahol ešte ani vek dvadsať rokov a bol jedným z najučenejších mužov sveta. Dokázal to po návrate k Esénom, keď mágiou vyliečil svojho učiteľa zo sivého zákalu.
Zlomok rukopisu od Mŕtveho mora rozpráva o návrate člena tejto obce z Egypta, ktorého neskôr vyzdvihli na vrcholné miesto t. j. Učiteľa spravodlivosti, ktorý je pravdepodobne totožný u Esénov (roku 20 n. l.) s Ježišom Nazaretským. Na tom istom zlomku rukopisu sa nachádza aj jeho fyzický opis: „Je nízkej postavy, chudý, hnedovlasý, so širším nosom, nepeknej tváre, pohľad má iskrivý a tajomný. Chodí malými krokmi, ale je schopný kráčať bez zastavenia deň a noc. Na jeho tele sú jazvy po malomocenstve. Tento opis Ježiša dopĺňa iný opis nájdený v koptickom rukopise z 2. storočia v Alexandrii ... „bol veľmajstrom Esénov vo veku, keď ostatní sotva končia svoje prvotné cirkevné vzdelanie..."
A do tretice - Publius Lentullius ho opísal cisárovi Tiberiovi ako plavovlasého človeka s jasnými očami a rovným nosom, čím sa zrejme veľmi odlišoval od vtedajšej židovskej populácie. Ježiš bol vtedy už známy v celej Palestíne. Ľudia sa prichádzali presvedčiť o jeho schopnostiach a žiadajú ho o pomoc...
V Naplúze (Sešame) boli nájdené hlinené tabuľky, ktoré patrili k písomnostiam zelot-skej obce. Zeloti boli sektou ako Eséni, ale verili v silu zbraní viac ako úvahám a modlitbám. Jedna časť písomnosti sa týka mladého Eséna - majstra, ktorý zhromaždil okolo seba veľa Zelotov, aby ich učil a viedol k boju.
Esénski majstri začali zrejme žiarliť na priveľkú popularitu nového veľmajstra, lebo ľudia sa k nemu hrnuli zo všetkých strán a končín. Tento kult osobnosti sa priečil duchu sekty. Medzi veľkými osvietencami a mladým veľmajstrom - priveľmi učeným, predchnutým a ctižiadostivým, sa situácia stávala napätou. Predpokladá sa, že tak ako vylúčili zo svojej obce Jána Krstiteľa, Eséni od Mŕtveho mora vyhnali aj Ježiša a jeho verných. Ježiš prijal vedenie v ich skupine a odobral sa s nimi do púšte.
V tom čase bolo potrebné ochraňovať Jeho spoločenstvo, aby prežilo. Len tak bolo možné existovať, že zoskupil okolo seba elitnú ozbrojenú zložku, lebo boli veľmi nepokojné časy. A potreboval splniť svoje poslanie. Táto skupina žila a pohybovala sa po krajine plnej lúpežných bánd a tulákov. Ježiša sprevádzalo okolo 250 ľudí, medzi nimi veľa žien a detí a Zeloti ich ochraňovali a demonštrovali svoju silu. Jeho esénskí žiaci boli väčšinou Zeloti, ktorí by nikdy nezniesli, aby ich niekto vyzval zložiť zbrane. Vždy boli schopní obrániť seba a svoju vieru zbraňou. Keďže sa väčšina jeho učeníkov skladala zo Zelotov - bojovníkov, nevylučuje sa, že neraz mohlo dôjsť k bojom. Zeloti sa predsa otvorene búrili proti rímskej nadvláde. V ich čele stál Ježiš - vodca, prorok, lekár, mág, muž, ktorý vedel nájsť pramene vody, čítať vo hviezdach, predvídať počasie, liečiť chorých, zahnať únavu. Po svojom boku mal Judáša, ktorého rímska spravodlivosť hľadala pre vzburu. Táto skupina Zelotov sa utáborila v Egene neďaleko Kumránu (kde sa našli zvitky a archeologické vykopávky odhalili zvyšky tohto mesta). Neskôr sa títo Zeloti vydali ku galilejským pohoriam, no nie ako mnísi, ale ako bojovníci. Pri svojom putovaní pozdĺž jazera Tiberias sa skupina zastavila v Kafarnaume. Túto udalosť zaznamenáva aj Evanjelium, ako miesto, kde sa Ježiš po prvý raz zjavil.
Málo známe obdobie Ježišovho života v odboji proti Rímu mohlo trvať viac rokov (práve z tých, o ktorých evanjelia mlčia). V tom čase mal iba jediný prorok také početné poslucháčstvo ako Ježiš - Ján Krstiteľ. Obaja sa poznali od pobrežia Mŕtveho mora. Zblížili sa ešte viac pri stretnutí na brehu rieky Jordán. V deň tohto stretnutia stoja na brehu rieky tvárou v tvár. Ján, starý izraelský prorok, bradatý s mocným hlasom, ktorý od Esénov prevzal očistný rituál - krst vodou a mladý Ježiš, ktorého chýr a sláva rastie medzi Izraelitmi.
Ježiš opustil jordánske brehy. Ján Krstiteľ bol presvedčený, že stretol Mesiáša, ktorého príchod sám hlásal. A práve tu niekde na brehu rieky Jordán Ježiš pochopil, že je na nesprávnej ceste, že odbojná činnosť, vzbura a boj proti Rímu je omyl. Utiahol sa do jednej z jaskýň na rozjímanie (Eséni tak skúšali zasvätencov dlhou skúškou samoty). Počas tohto rozjímania uvidel Ježiš svoju chmúrnu budúcnosť aj smrť na kríži. Ako jasnovidec to všetko vie a neprekvapí ho ani správa, že Ján Krstiteľ je uväznený a neskôr sťatý. Zistil, že mu zostáva málo času na splnenie svojho poslania.
Rímska ríša zaznamenáva na celom území vzrastajúce nepokoje a vzbury. Inak tomu nie je ani v Izraeli. Za jeho správu Rímu zodpovedá Pontius Pilát. Je krutý a nenávidí Židov. V tom čase už Ježiš proti krutovláde a násiliu nehlása „oko za oko, zub za zub". Namiesto toho propaguje a hlása lásku a milosrdenstvo. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu káže svoje nové posolstvo v Jeruzaleme. Je obklopený učeníkmi a širokými masami bedárov a odpadlíkov spoločnosti. Ježišovi sa takmer podarilo obrátiť na svoju vieru aj ženu menom Prokula - manželku prokurátora Judey - Pontia Piláta. Ako neskôr vysvitá, bola to ona, čo svojho muža prosila, aby Ježiša zachránil... Pilát podnecovaný kňazmi Chrámu, zorganizoval doslova poľovačku na človeka — Ježiša. V jeho očiach už nebol len vzbúrencom, vydávajúcim sa za Mesiáša, ale aj sokom v srdci jeho ženy.
Doposiaľ sa tradovalo, že sa Ježiš dal dobrovoľne zatknúť vojakmi, že vlastne hľadal nevyhnutné mučeníctvo. Harringtonova skupina však došla k záveru, že by mohla dokázať pravý opak. Ježiš vykonal všetko, aby unikol zatknutiu. Usiloval sa o to, aby čo najdlhšie mohol ľudom sprostredkovať „božské poslanie". Aby vraj unikol zajatiu, prezliekal sa za malomocného, kupca, rímskeho vojaka, rabína, kazateľa, žobráka, bohatého Sýrčana, vyberača daní atď. Vyhol sa tak nastraženým pascám. S neslýchanou odvahou si trúfol vystúpiť proti židovským kňazom a Rimanom v Jeruzaleme.
Evanjelia zachovávajú mlčanie o téme Ježiš a ženy, alebo si veľmi protirečia. Historici a cirkevní odborníci sa dosiaľ nazdávali, že ako prorok predchnutý svojím poslaním, nemal záujem o ženy, hoci ho po celý život obklopovali. Všetci životopisci sa tejto téme diskrétne vyhli, aby sa nedostali do sporu s cirkevnou vrchnosťou...
Je isté, že Ježiš vyžaroval na ženy (sú citlivejšie a vnímavejšie ako muži) osobitné čaro, čím si zabezpečil u nich rozširovanie svojho učenia. Idea rovnoprávnosti, ktorú Ježiš hlásal, sa dotýkala aj emancipácie žien. V rímskej a hlavne v židovskej spoločnosti bola žena vždy najmenej dôležitou bytosťou. Práve preto sa ženy stávali hlásateľkami jeho učenia. Sú vážne indície, že bez nich by sa toto Jeho učenie nebolo tak rýchlo rozšírilo medzi masy ľudí.
Keď si zalistujeme v historických prameňoch, zistíme, že muži v tom čase nevenovali žiadnu pozornosť „ženskej otázke" a ich problémom. Neplodné ženy považovali za čosi menejcenné, neverné kameňovali, podvodníčky a klamárky bičovali. Ženy často nemali ani vlastné meno, každá mladšia dcéra sa volala Miriam. Práve toto podceňovanie Ježiš podchytil a sľuboval im lepšie časy. Bez ohľadu na to, či boli alebo neboli hriešne. Napríklad Magdaléne predpovedal božskú odmenu. Na veľké rozhorčenie mužov, robil ženám poklony a vštepoval im vidinu slobodného života - bez otroctva, v ktorom sa vtedy nachádzali. Predpokladá sa, že všetky svoje schopnosti - čítať myšlienky, ovládať hypnózu a mediatívnosť, zapojil do svojich kázní. Bolo to po prvý raz v histórii, čo sa rabín, prorok, majster a učiteľ zaujímal o osud žien.
V koptickom rukopise z 2. storočia n. l. sa hovorí o stotine žien a manželiek, ktoré nasledovali proroka z Nazaretu a na jeho cestách ho predchádzali, aby ohlásili ľudu jeho príchod. Predpokladá sa, že Zeloti, ktorí tvorili Ježišovu osobnú stráž, museli asi neraz zasahovať aj proti manželom, bratom, či otcom, ktorí si chceli priviesť naspäť svoju ženu, dcéru, sestru... Keď Ježiš kázal v Jeruzaleme, trávil všetky noci na predmestí v Betánii, pri malomocnom Šimonovi a jeho synovi Lazárovi. Tu stretával jemu dve oddané sestry - staršiu Martu a mladšiu Miriam. Okrem nich nikto nesmel rušiť jeho nočné úvahy a meditácie.
Evanjeliá prinášajú súhlasne správu o istej záhadnej žene, ktorá pri Ježišovom poslednom verejnom vystúpení vyliala na Jeho nohy voňavku z drahocennej alabastrovej vázy. Potom túto rozbila a bozkávala Jeho nohy, ktoré poutierala svojimi dlhými vlasmi. Doposiaľ sa exegéti nazdávali, že išlo o Máriu Magdalénu. Harringtonov tím však tvrdí, že to bola židovská princezná, sestra alebo dcéra Herodesa Veľkého staviteľa Chrámu, ktorá bola vydatá za vysokého hodnostára. Opustila všetko, rodinu aj dom a nasledovala veľkého učiteľa. Jedine ona mohla vlastniť drahocennú vázu z alabastru, dovezenú z Grécka. Tá žena sa volala Mária Salome. Bola osobitne krásna a jej rozpletené vlasy dosahovali až po päty. Ježiš sa stal jej životom. Tieto údaje boli objavené v Tomášovom evanjeliu, ktoré sa našlo na sinaiských pieskoch. Doteraz tento text nie je ešte celý dešifrovaný.
Salome neopustila Ježiša ani na chvíľu. Bola pod krížom, keď umieral a niesla jeho telo po zvesení z kríža. Ona doniesla voňavé esencie na zabalzamovanie tela aj aloový olej - taký vzácny a vyhradený len kráľovským mŕtvym. To všetko mohla pre Ježiša získať len vďaka známostiam v Chráme.
Neskôr sa Salome pridala ku skupine Zelotov a až do svojej smrti pokračovala v hlásaní Ježišovho posolstva. Týmto novým faktom sa však nijako neznižuje úloha apoštolov, ale je potrebné poukázať aj na význam žien, ktoré sa zaslúžili o zrod kresťanstva. Ako sa možno presvedčiť z histórie, cirkev skutočne posvätné ženstvo takmer úplne vymazala z dejín. Constantinovi a jeho nástupcom sa veľmi rýchlo podarilo zmeniť svet z matriarchálneho pohanstva na patriarchálne kresťanstvo. Stáročia vedenou propagandistickou kampaňou, ktorá démonizovala posvätné ženstvo, sa im nakoniec podarilo vymazať pohanské bohyne z moderného náboženstva - okrem nepoškvrnenej Panny Márie – matky Ježiša Krista.
Výskumná skupina pod vedením Harringtona preštudovala záznamy z archívov židovskej sekty Nature-Karta (strážcovia chrámu), ktorá jestvovala už za čias Ježiša. Členovia tejto sekty zabezpečovali stráž (aj tajnú) svätých miest judaizmu. Ani počas prenasledovania sa vraj ich ochranná reťaz nikdy nepretrhla. Podľa ich tradície sa práve u nich nachádzajú písomnosti o procese s Ježišom. Podľa týchto dokumentov existovala tajná dohoda medzí guvernérom a vzbúrencom. Judea sa búrila a Pilát sa obával všeobecného povstania. Na čele Zelotov stál vodca Barabáš, ktorý sa dostal do rímskeho zajatia, kde ho odsúdili na smrť. Ježiš bol tiež zajatý a ponúkol svoj život Pilátovi, ako výmenu za oslobodenie Barabáša. Oslobodiť vodcu Zelotov bol jediný prostriedok, ako zastaviť povstanie a obnoviť ako tak mier. Pontius Pilát toto riešenie prijal. Tým sa vysvetľuje doposiaľ záhadná epizóda oslobodenia Barabáša, ako aj mlčanie Ježiša počas celého procesu s ním.
Obraz váhavého rímskeho správcu Piláta, ako sa radí so židovským davom (viď evanjelium Marka), čo má urobiť s nevinným človekom, je priam absurdný ! Autor evanjelia sa skôr snaží týmto spôsobom vysvetliť otázku, prečo bol Ježiš popravený Rimanmi. A zároveň tak uzatvára obraz zodpovednosti židov za Jeho ukrižovanie.
Napriek dohode, sa osudné udalosti vymkli Pilátovi z rúk. Jeho úmyslom bolo ušetriť Ježiša pred najvyšším trestom a potupnou smrťou. V tomto sa väčšina historikov zhoduje. Pilátovi však prerástlo cez hlavu sprisahanie predstaviteľov Chrámu a poštvaného davu proti Ježišovi.
Kde sa konala poprava, v tom tiež nie sú odborníci zajedno. Všeobecne sa traduje Golgota na severozápade od Jeruzalema. Pútnikmi navštevované miesto však nezodpovedá skutočnému miestu popravy. Nájdené texty „strážcov" Chrámu prinášajú o tejto udalosti presné údaje. Miesto ukrižovania sa vraj nachádza asi 800 metrov ďalej za bazilikou, ktorá sa dvíha na úpätí Garebského kopca.
Tiež kríž, na ktorom Ježiša ukrižovali, bol o málo väčší ako je priemerná výška človeka. Pred popravou mu „bratstvo dobročinných" ponúklo omamný nápoj, ktorý Ježiš odmietol. Členkou tohto bratstva bola aj Salome. Ježiš umieral v čase, keď sa v Chráme začali veľkonočné obrady.
Nové výskumy prinášajú opis ošetrenia mŕtveho tela, na čo bolo použitých vyše štyridsať kilogramov voňaviek a rozličných živíc. Oproti doterajšej mienke sa dokázalo, že vôbec nešlo o balzamovanie na egyptský spôsob.
Aj neprítomnosť apoštolov pri umieraní Ježiša sa dá vysvetliť ich urýchleným odchodom po boku Barabáša - aby zlikvidovali vzbury po celej krajine. Hebrejský text tento odchod zaznamenáva, ale nebol to útek ani zbabelosť či strach, ako to podaktorí historici doteraz vysvetľujú.
Ďalším významným objavom je zistenie, kto bol po Judášovej smrti - dvanástym apoštolom. Zatiaľ sa nenašli pôvodné rukopisy evanjelií apoštolov. Ich texty sú známe iba zo starých kópií. Pri vykopávkach Barabášovho hrobu (príslušník prvej kresťanskej obce na Cypre) sa našiel rukopis, o ktorom sa myslelo, že je to originál Evanjelia sv. Marka, žiaľ, bola to tiež len kópia. Onedlho sa tam našiel ďalší rukopis, ktorý je podľa zhodného vyhlásenia odborníkov, najstaršou verziou evanjelií - pisateľ musel byť priamo inšpirovaný originálom. Dôležitosť tohto objavu je v tom, že má konečne vyriešiť jednu zo záhad kresťanských dejín - kto bol dvanástym apoštolom ? Jeden z dvanástich Judáš - zmizol po poslednej večeri. Či išlo o samovraždu alebo vraždu nie je podstatné, v každom prípade zomrel. Avšak v evanjeliách sa aj naďalej objavuje a spomína - dvanásty... Harrington so svojím tímom sa domnieva, že nadišiel čas, keď môže dať uspokojivú odpoveď - kto nahradil Judáša ? Bola to žena Asnath - mladšia sestra Ježiša. Bola vraj jeho dôverníčkou, hoci ju Písmo nikde nespomína (z pochopiteľných dôvodov - žena bola v tom čase všeobecne v očiach mužov menejcenná). Na rozdiel od Jeho bratov pevne verila v Ježišovu misiu a po smrti brata pokračovala v jeho diele. Hoci sa jej stopa v nasledujúcich rokoch stráca, treba mať na pamäti, že evanjeliá boli určené na obrátenie pohanov ! Vtedy aj etika pohanov zavrhovala rovnoprávnosť žien a neradi by prijímali od ženy „Posolstvo"... Nový zákon bol kanonizovaný až v roku 691, teda v čase, keď i v kresťanskom svete vo všeobecnosti ženami opovrhovali. Cirkev sa ešte dlho potom pýtala, či má žena vôbec dušu?! V tom období boli z Biblie kresťanskou cirkvou vypustené aj texty o prevteľovaní duší (o inkarnácii) ! Preto prepisovači Písma svätého nemohli zohľadniť úlohu žien, ktoré rozširovali kresťanské učenie, skôr naopak, museli potlačiť aj každú pamiatku na ženu - apoštola.
Harringtonova výskumná skupina našla stopu po Asnathe pri vykopávkach na Cypre a v knižniciach orientálnych kláštorov. Spomienky na túto ženu sa nachádzajú aj v rukopise z 2. storočia n. l., ktorý sa našiel na vrchu Athos. Ďalej sa našla zmienka o nej v papyruse z 1. stor. n. l., ktorý bol písaný v aramejčine. Našiel sa v Darb-el-Gerze v Egypte. Ježišovu sestru ešte spomínajú rukopisy nájdené v Sýrii a pod.
Najcennejším materiálom bolo prečítanie cenzurovaných kapitol Talmudu, ktoré boli súčasťou chýrneho pokladu Náture-Karta (strážcov Chrámu). Tieto texty aj v najväčších osudových chvíľach židovských dejín neopustili múry Herodesovho Chrámu v Jeruzaleme. Okrem týchto, tiež texty zo Safadu a Alexandrie dokazujú, že po Judášovej smrti sa dvanástym apoštolom stala Ježišova sestra Asnath.
Ani jej ďalší život už nie je opradený záhadou. Na príkaz brata opustila Jeruzalem a odišla do tureckej Cicílie. Na tomto mieste treba podotknúť, že Ježišova rozvetvená rodina zohrala dôležitú rolu v rozširovaní Jeho posolstva. Brat Jakub bol roku 62 n. l. ako prvý kresťanský biskup umučený v Jeruzaleme. Synovec Šimon nastúpil po ňom na jeho stolec.
Asnath na svojej púti stretla Šavla (Pavla), mladého rabína a pri jeho „obrátení" zohrala dôležitú úlohu. Z tureckej Cicílie odchádzala do Alexandrie a potom do Ríma. Jej poslanie spočívalo tiež v zbieraní milodarov pre kresťanskú obec nazývanú „Jeruzalemskí svätci". Asnath však predovšetkým rozširovala bratovo Posolstvo lásky a milosrdenstva. Z viacerých dokumentov vyplynulo, že Asnath začala prenasledovať rímska polícia. Keď v roku 36. n. l. vypukla v Palestíne vzbura Zélotov, v Ríme boli presvedčení, že sa jej zúčastnila aj Ježišova sestra. Aby unikla prenasledovateľom, v preoblečení sa ukrývala v katakombách.
Objavy, ktoré urobili v okolí hrobu sv. Petra v Ríme, sa tiež zmieňujú o Ježišovej sestre. Pravdepodobne sa v katakombách stretla s Petrom, ktorý sa tu ukrýval pred prenasledovaním cisára Claudia. Ten sa roku 49. n. l. rozhodol vyhnať kresťanov z Ríma. Asnath sa skrývala v štvrtiach chudoby a obracala ich na svoju vieru. Napokon ju dolapili a spolu s Petrom umučili v Nerónovej aréne. Zašili ju do kože z leva a hodili na rohy rozzúrených býkov. A apoštola Petra zase ukrižovali dolu hlavou.
To je nový a dosiaľ málo známy pohľad na život, utrpenie a rozširovanie Posolstva Jeho nasledovníkmi. Sestra Asnath sa mala stať najväčšou sväticou zo žien. Tieň zabudnutia, ktorý bol vedome vrhnutý na jej meno a život ju robí v histórii ešte väčšou. Tak ako povedal Ježiš - jej brat: „Žiadne skutky nebudú nikdy zabudnuté...“
Biblia, táto kniha kníh, ktorú rôzne náboženstvá a sekty považujú za dielo samotného Boha, je takmer dve tisícročia podrobovaná neustálemu skúmaniu a bádaniu. Vynárajú sa stále nové a nové hypotézy o jej vzniku, pravdivosti a aktuálnosti. Jedno je však nesporné, že pre veriacich a náboženstvá sú biblické texty nemenné a dogmatické, aj keď v mnohých veciach protirečiace, nejasné, skomolené, vymyslené, skonštruované a priam neskutočné. Menej ortodoxní aj z radov veriacich sa na Bibliu pozerajú triezvejšími očami a rozumom. Snažia sa vyniesť na povrch skutočné jadro poznania, ktoré má čo povedať človeku súčasnosti, bez upierania úcty, viery a lásky k Bohu...
Dôležité je tiež pripomenúť, že snaha modernej cirkvi potlačiť všetky nové poznatky, nálezy a dokumenty pramení v úprimnom presvedčení o svojich názoroch na Krista. Keďže vo Vatikáne sú aj hlboko zbožní ľudia, tí sú úprimne presvedčení, že tieto dokumenty (z Kumránu alebo koptské zvitky) sú iba falošným svedectvom, pretože Constantinova Biblia je pre nich svätou pravdou už celé veky. Preto tvrdia, že rozkladnými myšlienkami je nasiaknutý každý, kto ich ďalej rozširuje. Ale to nič nemení na skutočnosti, že takmer všetko, čo nás cirkev učila o Kristovi, je viac, či menej falošné. Dejiny vždy píšu víťazi a potom je aj „dej iný“! Vždy, keď na seba narazia dve kultúry, porazená kultúra sa vymaže a víťaz začne písať historické knihy, v ktorých vychvaľuje seba a haní nepriateľa. Už Napoleon povedal: „Čo sú dejiny, ak nie historka, na ktorej sa dohodneme?" Ktorej stránke príbehu napokon ľudia uveria, je už vecou viery a osobného skúmania...
Klérus v Ríme má hlbokú vieru a preto neznesie nič, čo ju narúša, vrátane dokumentov, ktoré protirečia všetkému, čo im je drahé. Ale čo ostatný svet? Čo tí, ktorí nemajú takú stopercentnú istotu? Čo tí, ktorí vidia, aká krutosť vládne vo svete, a pýtajú sa: „Kde je Boh“? Tí, čo vnímajú škandály v cirkvi a kladú si otázku: „Kto sú títo ľudia, čo tvrdia, že hovoria pravdu o Kristovi, a pritom klamú a kryjú kňazov, ktorí pohlavne zneužívajú deti, mládež, ba pestujú homosexuálne styky i medzi sebou“? „Čo sa to deje s týmito ľuďmi, to je novodobá Sodoma a Gomora“?! Predsa dnes i vedecké dôkazy hovoria o tom, že vatikánska verzia Kristovho príbehu je falošná a že najveľkolepejší príbeh, aký svet kedy mal, je v skutočnosti najdokonalejším príbehom, s akým sa kedy kšeftovalo.
Do biblického výskumu prenikajú moderné metódy súčasnosti, ako je archeológia, výpočtová technika, porovnávanie antických textov, čo najpresnejšie datovanie nálezov textov a písomností. K takýmto pracovníkom a ľuďom patril aj vedúci katolíckej misii v Izraeli — pán Harrington, ktorý viedol Biblický ústav v Mammane a bádateľov Sinaia. Pracovný tím exaktnej vedy sa snažil vrhnúť nové svetlo na Ježišovu osobnosť a jeho pozemský život. Mnohí ľudia z radov veriacich sa pohoršovali nad opovážlivosťou, s akou sa pustil do zbierania historických faktov. Argumentujú, že Ježišov život patrí evanjeliám a preto nepodlieha kritickej analýze. Ani udalosti z jeho života nestrpia diskusiu... Ortodoxných a fanaticky veriacich nezaujíma v tejto oblasti pokrok či pravda, lebo žijú vo viere a legende, hoci je poznačená celým radom omylov prenášaných cez stáročia v nesprávnych prekladoch a interpretáciách.
Väčšina vzdelaných kresťanov pozná dejiny svojej viery. Ježiš bol naozaj veľký a vplyvný človek. Preto ani Constantinove ľstivé politické ťahy nijako nezmenšili veľkosť Jeho života. Napriek tomu však úvahy, rozbory a analýzy zostávajú naďalej pracovnou atmosférou v radoch historikov. Nikto z nich predsa nepopiera, že Ježiš chodil po zemi a inšpiroval milióny ľudí k lepšiemu životu. Ani to, že nové poznatky sú definitívnou pravdou a dali za všetkým konečnú bodku. Avšak popri Svätom písme existuje história, ktorá až v budúcnosti povie konečné slovo... Louis Evely, belgický duchovný vo svojej knihe „Evanjelium bez mýtov“ prehlásil: „Dnes už nikto nemôže uveriť každému slovu Evanjelia“! Podľa skúmania posvätných textov, vyše 1500 rokov starých rukopisov, diel otcov cirkvi a pod., možno objasniť veľa faktov.
Podľa tradície všetci vieme, že Ježiš sa narodil v maštali v Betleheme obklopený zvieratami, ale nik sa nad tým doposiaľ nezamyslel - prečo? Katolícky duchovný Harrington vraj našiel na základe doteraz neznámych dokumentov túto prekvapivú odpoveď: Ježiš bol predčasne narodeným dieťaťom. V deň zimného slnovratu bolo počasie mimoriadne mrazivé (židovský dejepisec Josef Flavius hovorí o najchladnejšej zime storočia...) a zvieratá svojím dychom zohrievali predčasne narodené dieťa. Ďalším prekvapivým zistením je, že Jozef (otčim Ježiša) v čase Jeho narodenia mal 80 rokov a Mária mala iba 19 rokov...
Väčšina biblických historikov sa však prikláňa k tomu, že Ježiš sa nenarodil v Betleheme, ale v Nazarete. Poukazujú na dôkaz, že všetky texty označujú Ježiša ako Nazaretského. Tento argument si môžeme potvrdiť aj na iných osobnostiach, ktorým sa miesto narodenia pripisovalo automaticky k rodnému menu.
Tiež skúmanie rodinných pomerov Ježiša prinieslo prekvapenie. Veriaci sa až dosial (v zmysle náboženskej viery a tradície) nazdávali, že Ježiš bol jedináčikom ! Odporovalo by to ortodoxnej praxi židov (mnohodetnosti), ktorí sa v tomto bode držali doslovného znenia Biblie. Ježiš mal ďalších bratov a sestry - dokonca dvojča ! To potvrdzujú skúmania z rôznych miest, ktoré sa uskutočnili nezávisle na sebe. Ježišovo dvojča sa podľa týchto domnienok volalo Tomáš (taoma znamená v hebrejčine dvojča) a pri narodení bol práve taký slabý ako Ježiš. Neskôr sa z Tomáša stáva Barabáš, odsúdený spolu s Ježišom na smrť a oslobodený Pontiom Pilátom na žiadosť ľudu. Mimochodom Barabáš znamená v aramejčine „Otcov syn", teda Boží syn ?! Podľa starej tradície bolo jeho plné meno Ježiš Barabáš (A. Novotný – Biblický slovník str. 59). Aj jeden zo starých gréckych textov (viď. Matúš 27: 17-20) znie takto: „Kterého chcete, ať vám propustím“? Pýtal sa Pilát, „Ježiše Barabáše čili Ježiše, kterýž slove Kristus...“? Túto príhodu rozprávajú s malými obmenami všetci štyria evanjelisti.
Výskumní pracovníci z Harringtonovho tímu zistili, že popri dvojčati mal Ježiš štyroch mladších bratov: Jakuba, Jozefa, Judu a Šimona, ale aj viacej sestier, ktorých mená sú až na jedno neznáme. Mária mala sestru Miriam a Jozef viacej bratov. V skutočnosti mal Ježiš množstvo vlastných bratrancov aj sesterníc, ktorí boli jeho prví žiaci. No jeho bratia a príbuzní mu dlho nedôverovali. Vzťah Ježiša k vlastnej rodine bol podľa indícií veľmi „búrlivý". Už ako malý 4.-ročný chlapec sa prejavil mimoriadnymi schopnosťami. Bol tým, čo sa nazýva zázračným dieťaťom - hovoril viacerými jazykmi, ktoré poznal intuíciou, čítal Talmud (svätú knihu židov) vo veku, keď iné deti nepoznali ani abecedu. Na druhej strane bol však telesne slabým dieťaťom, uzatvoreným a samotárskym. Jeho vlastní rodičia ho nechápali. Ani v nazaretskej rabínskej škole nevedeli ako s ním zaobchádzať, keďže sa strácal v neustálom rojčení.
V zmysle židovských tradícií sa musel Ježiš vyučiť remeslu svojho otca (otčima), ako každý a to aj vtedy, keď bol niekto určený na duchovnú dráhu. Jednoducho musel mať remeslo. Podľa Harringtonových indícií sa u Ježiša veľmi zavčasu prejavilo mediálne a jasnovidné nadanie. Praktizoval predtuchy, prenášanie myšlienok, čítal v duši svojich blízkych aj učiteľov. Z týchto dôvodov sa jeho rodičia rozhodli predsunúť termín jeho uvedenia do vierovyznania. Obrad sa mal konať vo veľkom chráme v Jeruzaleme, v niektorej synagóge pri dnešnom Múre nárekov. Na otázky rabínov (učencov) Jeruzalema Ježiš odpovedal tak, že ich prekonal svojimi vedomosťami. Čo sa stalo potom, je jedným z prelomových bodov v živote Ježiša - odmietol odcestovať so svojimi rodičmi naspäť domov.
Ježiš sa rozhodol pridať k náboženskej cirkvi Esénov, ktorá žila veľmi prísnym životom v púšti a kázala asketizmus, chudobu, úctu pred Bohom a milosrdenstvo. Ich učiteľ spravodlivosti prijímal mimoriadne nadané deti z iných židovských obcí. Ježiša pravdepodobne získal počas slávnosti uvedenia do viery. A to bolo príčinou, že Ježiš odmietol nasledovať svojich rodičov. Preto Ježišov odchod z takej početnej rodiny nevzbudil žiaden rozruch. Všetci ho pokladali za mimoriadne dieťa. Ako dvanásťročný už diskutoval s rabínmi. Pokiaľ cirkev nedá zmysluplnú odpoveď na to, kde bol Ježiš medzi 12 - 30 rokom svojho života, sú všetky dohady oprávnené.
Ježiš odišiel na breh Mŕtveho mora k sekte Esénov, ktorí mali rozhodný vplyv na jeho neskoršie učenie. Eséni boli sektou, v súčasnom zmysle hnutím odporu proti rímskemu útlaku. Pôsobili od 2. storočia pred n. l. až do 2. storočia po Kristovi, popri saducejoch a farizejoch a boli treťou (niektorí vedci tvrdia, že prvou) hlavnou skupinou vtedajšieho židovstva. Žili v čistote myšlienok a konania. Spoločne si rozdeľovali svoje príjmy a prísne dodržiavali božské prikázania. Obliekali sa do belasej látky, ktorú prijal aj Ježiš. Eséni sa niekoľkokrát denne schádzali k modlitbám a prosili Boha, aby zaviedol na Zemi spravodlivosť a milosrdenstvo. Okrem toho svoj čas trávili liečením chorých, pestovaním a zberom rastlín, pátrali po zákonitostiach prírody a filozofovali. Tiež viedli nenásilný boj proti krutým a chamtivým Rimanom.
Objav pri Mŕtvom mori priniesol z dávnych čias nové svetlo na sektu Esénov. V tamojšej jaskyni objavil pastier pri hľadaní zatúlaných kôz ich slávne rukopisné zvitky. Neskôr bolo objavených ešte desať jaskýň. Vo všetkých sa našlo asi 900 rukopisov. Len v samotnej štvrtej jaskyni sa našlo 520 textov v 15 tisícoch fragmentov. Najzachovalejšia kópia Izaiáša je vraj o tisíc rokov staršia než predkumránske...
Medzi nebiblickými textami prevažujú komentáre k Starému zákonu. Avšak ani jeden zvitok sa nezmieňuje o Ježišovi a Jeho učeníkoch, hoci sa „kumránci“ čiastočne s novozákonnou dobou prekrývali. Pravdepodobne preto, že ich názory o nenávisti voči nepriateľom a cudzincom, boli veľmi vzdialené od mierumilovného učenia Ježiša.
Tieto spisy predstavujú všetky starozákonné knihy, okrem knihy Esther, zväčša vo fragmentoch, ktorých štúdium a dešifrovanie sa doposiaľ neskončilo. Mnohí odborníci sú si istí, že práve tajomstvo Ježišovej mladosti a vzdelania sa ukrýva práve v nich. Ježiš ovládol učenie mudrcov púšte a ďalej ho rozvíjal s pomocou svojho staršieho druha, ktorého v bratstve nazývali Jánom Krstiteľom.
Evanjeliá v svetle zvitkov obsahujú miesta, ktoré možno vyložiť ako kritiku Esénov a ich extrémneho krídla v Kumráne. Eséni v tom čase predstavovali vrchol židovskej kultúry a popri nich Ježiš získal rovnocenné vedomosti ako jeho učitelia v umení ošetrovať a liečiť chorých, vysvetľovania svätých kníh a v styku s neviditeľnými silami „druhého sveta". Ježiš mal neuhasiteľný smäd po vedomostiach a preto sa rozhodol, že sa vydá do krajiny, kde podľa esénskych učencov mali najväčšie vedomosti a tradície - do Egypta. V Egyptskom Damasku v púšti prežil značnú časť svojho neznámeho života so svojim bratmi – liečiteľmi (terapeutmi). Tam získal majstrovstvo a tam mu bolo odovzdané ich učenie – esénské zasvätenie. Jeho cesta cez Sinaiskú púšť je, alebo bola iba domnienkou, pokiaľ sa nenašli dôkazy v gréckych a egyptských nápisoch z čias ptolemaiových. Hovorí sa v nich o veľmi mladom židovskom majstrovi, ktorý prišiel z východu, aby si vymenil svoje učenie s Isidinými kmeňmi...
Egyptskí kňazi boli chýrni pre svoju magickú prax. Povrávalo sa, že Egypťania zdedili vedomosti starých mágov (v skutočnosti tieto poznatky priniesli z Indie do Babylonie, Egypta, Grécka atď. Naacalovia – Svätí bratia, ktorí šírili vzdelanosť a náboženstvo zo svojej pravlasti – z potopenej ríše v Tichom oceáne do ostatných krajín sveta), napr. schopnosť kráčať po vode, mali lekárske a chirurgické spisy, vedomosti z fyziky Zeme, vedeli veľa o prílive a odlive, sopkách, nerastoch a hvezdárstve, ktoré ostatní národy v tých dávnych dobách nepoznali.
Nadpriemerná inteligencia a tvorivá sila Ježiša bola mu nápomocná k preniknutiu do najstarších tajomstiev pod Veľkými pyramídami. Ako rabín bol matematikom, znalcom starých vedomostí o hviezdach a vedel liečiť a uzdravovať. Nedosiahol ešte ani vek dvadsať rokov a bol jedným z najučenejších mužov sveta. Dokázal to po návrate k Esénom, keď mágiou vyliečil svojho učiteľa zo sivého zákalu.
Zlomok rukopisu od Mŕtveho mora rozpráva o návrate člena tejto obce z Egypta, ktorého neskôr vyzdvihli na vrcholné miesto t. j. Učiteľa spravodlivosti, ktorý je pravdepodobne totožný u Esénov (roku 20 n. l.) s Ježišom Nazaretským. Na tom istom zlomku rukopisu sa nachádza aj jeho fyzický opis: „Je nízkej postavy, chudý, hnedovlasý, so širším nosom, nepeknej tváre, pohľad má iskrivý a tajomný. Chodí malými krokmi, ale je schopný kráčať bez zastavenia deň a noc. Na jeho tele sú jazvy po malomocenstve. Tento opis Ježiša dopĺňa iný opis nájdený v koptickom rukopise z 2. storočia v Alexandrii ... „bol veľmajstrom Esénov vo veku, keď ostatní sotva končia svoje prvotné cirkevné vzdelanie..."
A do tretice - Publius Lentullius ho opísal cisárovi Tiberiovi ako plavovlasého človeka s jasnými očami a rovným nosom, čím sa zrejme veľmi odlišoval od vtedajšej židovskej populácie. Ježiš bol vtedy už známy v celej Palestíne. Ľudia sa prichádzali presvedčiť o jeho schopnostiach a žiadajú ho o pomoc...
V Naplúze (Sešame) boli nájdené hlinené tabuľky, ktoré patrili k písomnostiam zelot-skej obce. Zeloti boli sektou ako Eséni, ale verili v silu zbraní viac ako úvahám a modlitbám. Jedna časť písomnosti sa týka mladého Eséna - majstra, ktorý zhromaždil okolo seba veľa Zelotov, aby ich učil a viedol k boju.
Esénski majstri začali zrejme žiarliť na priveľkú popularitu nového veľmajstra, lebo ľudia sa k nemu hrnuli zo všetkých strán a končín. Tento kult osobnosti sa priečil duchu sekty. Medzi veľkými osvietencami a mladým veľmajstrom - priveľmi učeným, predchnutým a ctižiadostivým, sa situácia stávala napätou. Predpokladá sa, že tak ako vylúčili zo svojej obce Jána Krstiteľa, Eséni od Mŕtveho mora vyhnali aj Ježiša a jeho verných. Ježiš prijal vedenie v ich skupine a odobral sa s nimi do púšte.
V tom čase bolo potrebné ochraňovať Jeho spoločenstvo, aby prežilo. Len tak bolo možné existovať, že zoskupil okolo seba elitnú ozbrojenú zložku, lebo boli veľmi nepokojné časy. A potreboval splniť svoje poslanie. Táto skupina žila a pohybovala sa po krajine plnej lúpežných bánd a tulákov. Ježiša sprevádzalo okolo 250 ľudí, medzi nimi veľa žien a detí a Zeloti ich ochraňovali a demonštrovali svoju silu. Jeho esénskí žiaci boli väčšinou Zeloti, ktorí by nikdy nezniesli, aby ich niekto vyzval zložiť zbrane. Vždy boli schopní obrániť seba a svoju vieru zbraňou. Keďže sa väčšina jeho učeníkov skladala zo Zelotov - bojovníkov, nevylučuje sa, že neraz mohlo dôjsť k bojom. Zeloti sa predsa otvorene búrili proti rímskej nadvláde. V ich čele stál Ježiš - vodca, prorok, lekár, mág, muž, ktorý vedel nájsť pramene vody, čítať vo hviezdach, predvídať počasie, liečiť chorých, zahnať únavu. Po svojom boku mal Judáša, ktorého rímska spravodlivosť hľadala pre vzburu. Táto skupina Zelotov sa utáborila v Egene neďaleko Kumránu (kde sa našli zvitky a archeologické vykopávky odhalili zvyšky tohto mesta). Neskôr sa títo Zeloti vydali ku galilejským pohoriam, no nie ako mnísi, ale ako bojovníci. Pri svojom putovaní pozdĺž jazera Tiberias sa skupina zastavila v Kafarnaume. Túto udalosť zaznamenáva aj Evanjelium, ako miesto, kde sa Ježiš po prvý raz zjavil.
Málo známe obdobie Ježišovho života v odboji proti Rímu mohlo trvať viac rokov (práve z tých, o ktorých evanjelia mlčia). V tom čase mal iba jediný prorok také početné poslucháčstvo ako Ježiš - Ján Krstiteľ. Obaja sa poznali od pobrežia Mŕtveho mora. Zblížili sa ešte viac pri stretnutí na brehu rieky Jordán. V deň tohto stretnutia stoja na brehu rieky tvárou v tvár. Ján, starý izraelský prorok, bradatý s mocným hlasom, ktorý od Esénov prevzal očistný rituál - krst vodou a mladý Ježiš, ktorého chýr a sláva rastie medzi Izraelitmi.
Ježiš opustil jordánske brehy. Ján Krstiteľ bol presvedčený, že stretol Mesiáša, ktorého príchod sám hlásal. A práve tu niekde na brehu rieky Jordán Ježiš pochopil, že je na nesprávnej ceste, že odbojná činnosť, vzbura a boj proti Rímu je omyl. Utiahol sa do jednej z jaskýň na rozjímanie (Eséni tak skúšali zasvätencov dlhou skúškou samoty). Počas tohto rozjímania uvidel Ježiš svoju chmúrnu budúcnosť aj smrť na kríži. Ako jasnovidec to všetko vie a neprekvapí ho ani správa, že Ján Krstiteľ je uväznený a neskôr sťatý. Zistil, že mu zostáva málo času na splnenie svojho poslania.
Rímska ríša zaznamenáva na celom území vzrastajúce nepokoje a vzbury. Inak tomu nie je ani v Izraeli. Za jeho správu Rímu zodpovedá Pontius Pilát. Je krutý a nenávidí Židov. V tom čase už Ježiš proti krutovláde a násiliu nehlása „oko za oko, zub za zub". Namiesto toho propaguje a hlása lásku a milosrdenstvo. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu káže svoje nové posolstvo v Jeruzaleme. Je obklopený učeníkmi a širokými masami bedárov a odpadlíkov spoločnosti. Ježišovi sa takmer podarilo obrátiť na svoju vieru aj ženu menom Prokula - manželku prokurátora Judey - Pontia Piláta. Ako neskôr vysvitá, bola to ona, čo svojho muža prosila, aby Ježiša zachránil... Pilát podnecovaný kňazmi Chrámu, zorganizoval doslova poľovačku na človeka — Ježiša. V jeho očiach už nebol len vzbúrencom, vydávajúcim sa za Mesiáša, ale aj sokom v srdci jeho ženy.
Doposiaľ sa tradovalo, že sa Ježiš dal dobrovoľne zatknúť vojakmi, že vlastne hľadal nevyhnutné mučeníctvo. Harringtonova skupina však došla k záveru, že by mohla dokázať pravý opak. Ježiš vykonal všetko, aby unikol zatknutiu. Usiloval sa o to, aby čo najdlhšie mohol ľudom sprostredkovať „božské poslanie". Aby vraj unikol zajatiu, prezliekal sa za malomocného, kupca, rímskeho vojaka, rabína, kazateľa, žobráka, bohatého Sýrčana, vyberača daní atď. Vyhol sa tak nastraženým pascám. S neslýchanou odvahou si trúfol vystúpiť proti židovským kňazom a Rimanom v Jeruzaleme.
Evanjelia zachovávajú mlčanie o téme Ježiš a ženy, alebo si veľmi protirečia. Historici a cirkevní odborníci sa dosiaľ nazdávali, že ako prorok predchnutý svojím poslaním, nemal záujem o ženy, hoci ho po celý život obklopovali. Všetci životopisci sa tejto téme diskrétne vyhli, aby sa nedostali do sporu s cirkevnou vrchnosťou...
Je isté, že Ježiš vyžaroval na ženy (sú citlivejšie a vnímavejšie ako muži) osobitné čaro, čím si zabezpečil u nich rozširovanie svojho učenia. Idea rovnoprávnosti, ktorú Ježiš hlásal, sa dotýkala aj emancipácie žien. V rímskej a hlavne v židovskej spoločnosti bola žena vždy najmenej dôležitou bytosťou. Práve preto sa ženy stávali hlásateľkami jeho učenia. Sú vážne indície, že bez nich by sa toto Jeho učenie nebolo tak rýchlo rozšírilo medzi masy ľudí.
Keď si zalistujeme v historických prameňoch, zistíme, že muži v tom čase nevenovali žiadnu pozornosť „ženskej otázke" a ich problémom. Neplodné ženy považovali za čosi menejcenné, neverné kameňovali, podvodníčky a klamárky bičovali. Ženy často nemali ani vlastné meno, každá mladšia dcéra sa volala Miriam. Práve toto podceňovanie Ježiš podchytil a sľuboval im lepšie časy. Bez ohľadu na to, či boli alebo neboli hriešne. Napríklad Magdaléne predpovedal božskú odmenu. Na veľké rozhorčenie mužov, robil ženám poklony a vštepoval im vidinu slobodného života - bez otroctva, v ktorom sa vtedy nachádzali. Predpokladá sa, že všetky svoje schopnosti - čítať myšlienky, ovládať hypnózu a mediatívnosť, zapojil do svojich kázní. Bolo to po prvý raz v histórii, čo sa rabín, prorok, majster a učiteľ zaujímal o osud žien.
V koptickom rukopise z 2. storočia n. l. sa hovorí o stotine žien a manželiek, ktoré nasledovali proroka z Nazaretu a na jeho cestách ho predchádzali, aby ohlásili ľudu jeho príchod. Predpokladá sa, že Zeloti, ktorí tvorili Ježišovu osobnú stráž, museli asi neraz zasahovať aj proti manželom, bratom, či otcom, ktorí si chceli priviesť naspäť svoju ženu, dcéru, sestru... Keď Ježiš kázal v Jeruzaleme, trávil všetky noci na predmestí v Betánii, pri malomocnom Šimonovi a jeho synovi Lazárovi. Tu stretával jemu dve oddané sestry - staršiu Martu a mladšiu Miriam. Okrem nich nikto nesmel rušiť jeho nočné úvahy a meditácie.
Evanjeliá prinášajú súhlasne správu o istej záhadnej žene, ktorá pri Ježišovom poslednom verejnom vystúpení vyliala na Jeho nohy voňavku z drahocennej alabastrovej vázy. Potom túto rozbila a bozkávala Jeho nohy, ktoré poutierala svojimi dlhými vlasmi. Doposiaľ sa exegéti nazdávali, že išlo o Máriu Magdalénu. Harringtonov tím však tvrdí, že to bola židovská princezná, sestra alebo dcéra Herodesa Veľkého staviteľa Chrámu, ktorá bola vydatá za vysokého hodnostára. Opustila všetko, rodinu aj dom a nasledovala veľkého učiteľa. Jedine ona mohla vlastniť drahocennú vázu z alabastru, dovezenú z Grécka. Tá žena sa volala Mária Salome. Bola osobitne krásna a jej rozpletené vlasy dosahovali až po päty. Ježiš sa stal jej životom. Tieto údaje boli objavené v Tomášovom evanjeliu, ktoré sa našlo na sinaiských pieskoch. Doteraz tento text nie je ešte celý dešifrovaný.
Salome neopustila Ježiša ani na chvíľu. Bola pod krížom, keď umieral a niesla jeho telo po zvesení z kríža. Ona doniesla voňavé esencie na zabalzamovanie tela aj aloový olej - taký vzácny a vyhradený len kráľovským mŕtvym. To všetko mohla pre Ježiša získať len vďaka známostiam v Chráme.
Neskôr sa Salome pridala ku skupine Zelotov a až do svojej smrti pokračovala v hlásaní Ježišovho posolstva. Týmto novým faktom sa však nijako neznižuje úloha apoštolov, ale je potrebné poukázať aj na význam žien, ktoré sa zaslúžili o zrod kresťanstva. Ako sa možno presvedčiť z histórie, cirkev skutočne posvätné ženstvo takmer úplne vymazala z dejín. Constantinovi a jeho nástupcom sa veľmi rýchlo podarilo zmeniť svet z matriarchálneho pohanstva na patriarchálne kresťanstvo. Stáročia vedenou propagandistickou kampaňou, ktorá démonizovala posvätné ženstvo, sa im nakoniec podarilo vymazať pohanské bohyne z moderného náboženstva - okrem nepoškvrnenej Panny Márie – matky Ježiša Krista.
Výskumná skupina pod vedením Harringtona preštudovala záznamy z archívov židovskej sekty Nature-Karta (strážcovia chrámu), ktorá jestvovala už za čias Ježiša. Členovia tejto sekty zabezpečovali stráž (aj tajnú) svätých miest judaizmu. Ani počas prenasledovania sa vraj ich ochranná reťaz nikdy nepretrhla. Podľa ich tradície sa práve u nich nachádzajú písomnosti o procese s Ježišom. Podľa týchto dokumentov existovala tajná dohoda medzí guvernérom a vzbúrencom. Judea sa búrila a Pilát sa obával všeobecného povstania. Na čele Zelotov stál vodca Barabáš, ktorý sa dostal do rímskeho zajatia, kde ho odsúdili na smrť. Ježiš bol tiež zajatý a ponúkol svoj život Pilátovi, ako výmenu za oslobodenie Barabáša. Oslobodiť vodcu Zelotov bol jediný prostriedok, ako zastaviť povstanie a obnoviť ako tak mier. Pontius Pilát toto riešenie prijal. Tým sa vysvetľuje doposiaľ záhadná epizóda oslobodenia Barabáša, ako aj mlčanie Ježiša počas celého procesu s ním.
Obraz váhavého rímskeho správcu Piláta, ako sa radí so židovským davom (viď evanjelium Marka), čo má urobiť s nevinným človekom, je priam absurdný ! Autor evanjelia sa skôr snaží týmto spôsobom vysvetliť otázku, prečo bol Ježiš popravený Rimanmi. A zároveň tak uzatvára obraz zodpovednosti židov za Jeho ukrižovanie.
Napriek dohode, sa osudné udalosti vymkli Pilátovi z rúk. Jeho úmyslom bolo ušetriť Ježiša pred najvyšším trestom a potupnou smrťou. V tomto sa väčšina historikov zhoduje. Pilátovi však prerástlo cez hlavu sprisahanie predstaviteľov Chrámu a poštvaného davu proti Ježišovi.
Kde sa konala poprava, v tom tiež nie sú odborníci zajedno. Všeobecne sa traduje Golgota na severozápade od Jeruzalema. Pútnikmi navštevované miesto však nezodpovedá skutočnému miestu popravy. Nájdené texty „strážcov" Chrámu prinášajú o tejto udalosti presné údaje. Miesto ukrižovania sa vraj nachádza asi 800 metrov ďalej za bazilikou, ktorá sa dvíha na úpätí Garebského kopca.
Tiež kríž, na ktorom Ježiša ukrižovali, bol o málo väčší ako je priemerná výška človeka. Pred popravou mu „bratstvo dobročinných" ponúklo omamný nápoj, ktorý Ježiš odmietol. Členkou tohto bratstva bola aj Salome. Ježiš umieral v čase, keď sa v Chráme začali veľkonočné obrady.
Nové výskumy prinášajú opis ošetrenia mŕtveho tela, na čo bolo použitých vyše štyridsať kilogramov voňaviek a rozličných živíc. Oproti doterajšej mienke sa dokázalo, že vôbec nešlo o balzamovanie na egyptský spôsob.
Aj neprítomnosť apoštolov pri umieraní Ježiša sa dá vysvetliť ich urýchleným odchodom po boku Barabáša - aby zlikvidovali vzbury po celej krajine. Hebrejský text tento odchod zaznamenáva, ale nebol to útek ani zbabelosť či strach, ako to podaktorí historici doteraz vysvetľujú.
Ďalším významným objavom je zistenie, kto bol po Judášovej smrti - dvanástym apoštolom. Zatiaľ sa nenašli pôvodné rukopisy evanjelií apoštolov. Ich texty sú známe iba zo starých kópií. Pri vykopávkach Barabášovho hrobu (príslušník prvej kresťanskej obce na Cypre) sa našiel rukopis, o ktorom sa myslelo, že je to originál Evanjelia sv. Marka, žiaľ, bola to tiež len kópia. Onedlho sa tam našiel ďalší rukopis, ktorý je podľa zhodného vyhlásenia odborníkov, najstaršou verziou evanjelií - pisateľ musel byť priamo inšpirovaný originálom. Dôležitosť tohto objavu je v tom, že má konečne vyriešiť jednu zo záhad kresťanských dejín - kto bol dvanástym apoštolom ? Jeden z dvanástich Judáš - zmizol po poslednej večeri. Či išlo o samovraždu alebo vraždu nie je podstatné, v každom prípade zomrel. Avšak v evanjeliách sa aj naďalej objavuje a spomína - dvanásty... Harrington so svojím tímom sa domnieva, že nadišiel čas, keď môže dať uspokojivú odpoveď - kto nahradil Judáša ? Bola to žena Asnath - mladšia sestra Ježiša. Bola vraj jeho dôverníčkou, hoci ju Písmo nikde nespomína (z pochopiteľných dôvodov - žena bola v tom čase všeobecne v očiach mužov menejcenná). Na rozdiel od Jeho bratov pevne verila v Ježišovu misiu a po smrti brata pokračovala v jeho diele. Hoci sa jej stopa v nasledujúcich rokoch stráca, treba mať na pamäti, že evanjeliá boli určené na obrátenie pohanov ! Vtedy aj etika pohanov zavrhovala rovnoprávnosť žien a neradi by prijímali od ženy „Posolstvo"... Nový zákon bol kanonizovaný až v roku 691, teda v čase, keď i v kresťanskom svete vo všeobecnosti ženami opovrhovali. Cirkev sa ešte dlho potom pýtala, či má žena vôbec dušu?! V tom období boli z Biblie kresťanskou cirkvou vypustené aj texty o prevteľovaní duší (o inkarnácii) ! Preto prepisovači Písma svätého nemohli zohľadniť úlohu žien, ktoré rozširovali kresťanské učenie, skôr naopak, museli potlačiť aj každú pamiatku na ženu - apoštola.
Harringtonova výskumná skupina našla stopu po Asnathe pri vykopávkach na Cypre a v knižniciach orientálnych kláštorov. Spomienky na túto ženu sa nachádzajú aj v rukopise z 2. storočia n. l., ktorý sa našiel na vrchu Athos. Ďalej sa našla zmienka o nej v papyruse z 1. stor. n. l., ktorý bol písaný v aramejčine. Našiel sa v Darb-el-Gerze v Egypte. Ježišovu sestru ešte spomínajú rukopisy nájdené v Sýrii a pod.
Najcennejším materiálom bolo prečítanie cenzurovaných kapitol Talmudu, ktoré boli súčasťou chýrneho pokladu Náture-Karta (strážcov Chrámu). Tieto texty aj v najväčších osudových chvíľach židovských dejín neopustili múry Herodesovho Chrámu v Jeruzaleme. Okrem týchto, tiež texty zo Safadu a Alexandrie dokazujú, že po Judášovej smrti sa dvanástym apoštolom stala Ježišova sestra Asnath.
Ani jej ďalší život už nie je opradený záhadou. Na príkaz brata opustila Jeruzalem a odišla do tureckej Cicílie. Na tomto mieste treba podotknúť, že Ježišova rozvetvená rodina zohrala dôležitú rolu v rozširovaní Jeho posolstva. Brat Jakub bol roku 62 n. l. ako prvý kresťanský biskup umučený v Jeruzaleme. Synovec Šimon nastúpil po ňom na jeho stolec.
Asnath na svojej púti stretla Šavla (Pavla), mladého rabína a pri jeho „obrátení" zohrala dôležitú úlohu. Z tureckej Cicílie odchádzala do Alexandrie a potom do Ríma. Jej poslanie spočívalo tiež v zbieraní milodarov pre kresťanskú obec nazývanú „Jeruzalemskí svätci". Asnath však predovšetkým rozširovala bratovo Posolstvo lásky a milosrdenstva. Z viacerých dokumentov vyplynulo, že Asnath začala prenasledovať rímska polícia. Keď v roku 36. n. l. vypukla v Palestíne vzbura Zélotov, v Ríme boli presvedčení, že sa jej zúčastnila aj Ježišova sestra. Aby unikla prenasledovateľom, v preoblečení sa ukrývala v katakombách.
Objavy, ktoré urobili v okolí hrobu sv. Petra v Ríme, sa tiež zmieňujú o Ježišovej sestre. Pravdepodobne sa v katakombách stretla s Petrom, ktorý sa tu ukrýval pred prenasledovaním cisára Claudia. Ten sa roku 49. n. l. rozhodol vyhnať kresťanov z Ríma. Asnath sa skrývala v štvrtiach chudoby a obracala ich na svoju vieru. Napokon ju dolapili a spolu s Petrom umučili v Nerónovej aréne. Zašili ju do kože z leva a hodili na rohy rozzúrených býkov. A apoštola Petra zase ukrižovali dolu hlavou.
To je nový a dosiaľ málo známy pohľad na život, utrpenie a rozširovanie Posolstva Jeho nasledovníkmi. Sestra Asnath sa mala stať najväčšou sväticou zo žien. Tieň zabudnutia, ktorý bol vedome vrhnutý na jej meno a život ju robí v histórii ešte väčšou. Tak ako povedal Ježiš - jej brat: „Žiadne skutky nebudú nikdy zabudnuté...“
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.