S astrológom Františkom Šteffekom 8
časť 22. Civilizácia konzumnej spoločnosti
Áno, lebo hmotné veci konzumnej spoločnosti sedia pevne v sedle mamonu a preto môže mocná parazitná elita rajtovať na ľudstve...
Tento stav je výsledkom „rasového náboženstva“ a jeho dogmaticko-zákonnej sústavy. Ľudstvo všeobecne očakáva „Toho, ktorý má prísť...“ Avšak iba kresťanské náboženstvo očakáva „Toho, ktorý má prísť znova“...! Preto doba, ktorú žijeme, je závislá na tom, kedy sa Cirkev odlúči od štátu.
Intelekt je ohniskom, v ktorom si je Ego vedomé hmotného sveta. Je však ako nástroj k získavaniu poznania neoceniteľným, ale ak si osvojuje úlohu diktátora a chce riadiť správanie človeka k človeku, vyvoláva tým iba odbojnosť toho druhého.
Ego pracuje s trojnásobným ľudským telom v zložení: (Fyzické telo, Éterické telo - dalo fyzickému telu životné funkcie, Astrálne telo - to fyzickému telu dalo nervovú sústavu...) a ovláda toto telo resp. má ovládať intelektom... Lenže toto ľudské telo má vlastnú vôľu a dostáva často pomoc a podporu intelektu, čím potom úmysly Ega stroskotávajú.
Intelekt je viazaný na žiadostivosť a je zapletený do nižšej sebeckej prirodzenosti, ktorá sťažuje duchu ovládať telo a je tak vlastne otrokom žiadostivosti. Zákon „rasového náboženstva“ bol ľuďom daný práve pre oslobodenie intelektu od žiadostivosti (preto cirkev zriadila celibát) a „Strach Boží“ bol zase cirkvou zriadený proti „pasci tela“...
Ľudstvo všeobecne je schopné učiť sa iba pomocou najtvrdších skúsenosti a tak isto aj každá rasa musí byt absolútne sebecká, aby sa naučila spoznať trpké bolesti, ktoré konajú iní voči nej svojim sebectvom (viď karmu Židov, ktorí sú národom bez vlastnej zeme a stali sa anomáliou medzi ľudstvom). Kristus aj apoštoli sa právom odvrátili od Židov k pohanom, pretože poznali ich povahu, ktorá väčšinou nie je schopná prijať ich učenie lásky.
Pre pochopenie tejto myšlienky je potrebné uvedomiť si tento fakt.
Rímska ríša bola svetová nielen pre svoju mocenskú expanziu, ale hlavne preto, že jej vládnuca elita dovolila aj podmaneným národom vyznávať svoje pôvodné kulty a božstvá. Keď však bolo v celej ríši z politických dôvodov uzákonené kresťanské náboženstvo ako zjednocujúca sila, tak cirkevná elita sa inšpirovala biblickým príbehom o stvorení človeka. Tam stojí jasne napísané, že prvý bol stvorený Adam (muž) a až z jeho „rebra“ Eva („muž-ena“), ktorú tak nazval, keď mu ju Stvoriteľ doviedol k boku ako Pomoc... Vyhnanie z Raja a tzv. „dedičný hriech“, ktorého sa obaja dopustili, využila cirkev pre upevňovanie svojej moci. Dovtedy bola žena ako nositeľka života základom starovekých kultov a narodenie dieťaťa bolo mystickou a silnou skutočnosťou. Moc ženy a jej schopnosť rodiť život (základ rodov) sa kedysi považovala za posvätnú, ale stala sa hrozbou pre nastupujúcu patriarchálnu kresťanskú cirkev, ktorá sa rozhodla ignorovať biologické pravdy. Začala démonizovať posvätné ženstvo a napokon dosiahla, že kult bohýň a ženy zanikol až na paradox - jedinú výnimku, ktorou je „nepoškvrnená“ Panna Mária - matka Ježiša Krista... Cirkev si touto rošádou upevnila moc a natrvalo nastolila patriarchát. Avšak jej filozofom uniklo, že pomenovanie židovského boha JHVH v skutočnosti pochádza z obojpohlavného telesného spojenia medzi mužským Jah a menom Evy (Havah) - („muž-ena“) ako ju nazval Adam. Osudovo sa tak pre všetky vierovyznania ustálil spoločný názov „náboženstvo“ a v tomto slovnom spojení zostáva cirkevnou mocou nezničiteľná a večná pravda o sile ženy - matky, nositeľke života.
Už pri zrode kresťanstva sa prejavilo mužské ego cirkevnej elity, ktorá mala tú moc, aby zvrátila dovtedajší beh rodinného života, teda „božstvo ženy-matky“ a v zmysle Starého zákona („...pod mocou muža tvojho bude žiadosť tvoja a on panovať bude nad tebou“) ju uvrhla do otroctva...
Toto náboženstvo bolo („karteziánskou vedou“) neprávom nazvané kresťanstvom, pretože nemá nič spoločné s Kristom (iba s krstom...), lebo sa stalo najkrvavejším spolu s mohamedánskym, ktoré má veľa spoločného s nesprávne prevádzaným kresťanstvom.
V mene Krista sa konali nespočetné ukrutnosti nielen v dobách križiackych vojenských ťažení, po objavení Nového sveta, ale aj v časoch inkvizície i počas I. a II. svetovej vojny!
Kríž - obrátený meč a svätý kalich - to boli prostriedky, ktorými tí najmocnejší z „kresťanských“ národov získali moc nad „pohanskými národmi“, vrátane ich bohatstva a tiež nad svojimi veriacimi, lebo boli slabší než dobyvatelia a všemocná cirkev.
Tieto fakty si môže každý čitateľ či veriaci človek overiť v prehľade dejín Grécka, Talianska, nemeckej, židovskej, či anglosaskej rasy. Keď sa ľudia dostali pod totálnu vládu „rasového náboženstva“, stal sa každý národ nedeliteľným celkom. Osobné záujmy sa museli podriadiť celku. Všetko sa odrazu ocitlo „pod zákonom“ - už v období rokov 800-1300 je rímsko-katolícka cirkev kontrolovaná nemeckými vládcami, ktorí nastupovali aj na miesta cirkevné a rozhodovali o voľbe pápeža.
Nezdá sa vám, že podľa geopolitickej a náboženskej situácie, v ktorej dnes žijeme, sa jasne odzrkadľuje to staré biblické varovanie: „Nič nové pod slnkom“?
Koleso dejín v súčasnej dobe chce zvrátiť ekumenízmus pod taktovkou Vatikánu. Pritom existuje aj iný extrém svetovej mocenskej elity - povzniesť svoje ego nad všetko ostatné. Všeobecne sa však ukázali veľké hospodárske, ekonomické, priemyselné a ekologické problémy a tie postihujú každý národ a žiadajú si riešenie. Preto vznikla tzv. „G-8“, najrozvinutejších a najbohatších krajín sveta ktorú tvorili: USA, Japonsko, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Kanada a Rusko.
Nedávno americký prezident George Bush využil cestu do Európy aj na návštevu Talianska a Vatikánu. Benediktovi XVI. „zvestoval“, že najbohatšie štáty sa na summite rozhodli zintenzívniť kontakty s ďalšími piatimi veľkými a vplyvnými krajinami: Čínou, Indiou, Brazíliou, Mexikom a Južnou Afrikou. Následne vatikánsky štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone vyhlásil, že G-8 bude odteraz G-13!
Z toho jasne vyplýva, že jednotnosť národov, kmeňov a rodiny musí byť najskôr rozložená, krok za krokom sa nastoľujú poriadkové obmedzenia a predpisy spoločenského správania súčasného systému. Až starý systém bude v troskách a na jeho mieste povstane nový poriadok, len potom môže nastať všeobecné zbratanie (v duchu NOVUS ORDO SECLORUM...).
Pôvodný systém našich predkov je už dávno prekonaný vládou individualizmu a ľudstvo sa učí poznávať toto zlo na vlastnej koži, cez stále postupujúcu civilizáciu konzumnej spoločnosti.
Metóda v drancovaní krajín a celej Zeme, v rozdeľovaní práce, výrobkov, hrabivosť jednotlivcov a vykorisťovanie más - tieto sociálne zločiny sa prejavujú v nadbytočnej spotrebe, v priemyslovom znehodnocovaní surovín a v pracovných poruchách, (vládnuca kasta sveta parazituje na celej ľudskej populácii, pričom degradovala tvorivú prácu, ktorá prináša a zanecháva skutočné hodnoty pre budúce generácie a urobila z ľudí otrokov práce za kus chleba...).
Tento stav znemožňuje ľudstvu pocit vnútorného mieru a harmónie, preto je „priemyselná vojna“ našich dní ďalekosiahlejšia a ničivejšia, než všetky militaristické národy, revolúcie a vojny.
Takmer 2000 rokov sme súhlasili s tým, že máme zlo odplácať dobrom. Je síce pravdou, že srdce túži po milosrdenstve a láske, ale rozum si žiada boj a odplatu - ak nie ako pomstu, tak aspoň ako zastrašovací prostriedok. A práve tento rozpor medzi srdcom a hlavou je prekážkou vývoja pravého citu všeobecného zbratania a prijatia pravého učenia Krista - Pána lásky.
Dá sa povedať, že človek je otrokom toho, na čo je v podstate pyšný a nazýva to „svojim vlastníctvom “?
časť 23. Vyhnanie z raja
Prečo si kresťanská cirkev pre svoju ideológiu vybrala práve pád človeka do hriechu?
Dnes možno jednoznačne povedať, že kvôli „konkurencii” a tiež preto, že nastupujúca moc patriarchátu sa musela o niečo oprieť, aby mohla z mysle ľudí vymazať matriarchát. Tento biblický príbeh bol pre cieľ nového náboženstva priam predurčený... Spočíva v ňom nielen vina, príčina, ale aj náprava („všetko zlo pochádza zo ženy!”, „žena je studnica hriechu!” - tvrdí cirkev dodnes, ale mnohí kňazi tú studnicu aj vedľajšiu najradšej navštevujú...). Chrbticou celého kresťanstva sa stal tzv. „dedičný hriech” - pád Adama a Evy do pohlavnosti, pričom kresťanská cirkev celkom odignorovala boží - paradoxný príkaz: „Ploďte a množte sa a naplňte Zem...!” Vatikán a jeho elita sa mala dávno predtým než začala klamať ľudstvo vážne zamyslieť nad tým, že ak je podľa nej hriešna prirodzenosť človeka - prečo potom Hospodin prvým ľudom stvoril pohlavia?! Tento pád človeka bol predsa nutný pre vybudovanie mozgu - ako cesty k dosiahnutiu poznania, ktorá sledovala priamy styk s múdrosťou prírody do čela ktorej bol človek Hospodinom postavený.
Eva sa rozhodla pre to, čo sa jej zdalo výhodnejšie a príjemnejšie. Postavila svoju slobodnú vôľu nad zákaz Hospodina a tak sa človek stal tiež „stvoriteľom”..., hoci bol za to vyhnaný z rajskej záhrady, ktorá sa rozprestierala na kontinente MU v Tichom oceáne. Traduje sa, že až v lemúrskej epoche, ktorá nasledovala po zániku zeme MU, nastalo delenie pohlaví („...Hospodin stvoril človeka na svoj obraz - ako muža a ženu ich stvoril...”). Eva ako žena prevzala na seba tiež vonkajšiu podobu Adamovho genitálu, čo jej dodáva dvojitú aktivitu - mužskú predstavuje klitoris a ženskú pošva (lekárska veda to potvrdzuje).
Nie je vražda spáchaná Kainom väčší zločin, než je „pád” človeka do sexuality”?
Aj táto dilema tvorí nezlučiteľný paradox v kresťanstve, lebo za celú svoju existenciu ju cirkev nedokázala dať do súladu s hlásanou vieroukou... Kresťanské náboženstvo v ošiali svojej moci nedomyslelo viacero vecí, napr. fakt, že: Ak by nedošlo k pádu človeka, teda k porušeniu božieho zákazu, nebol by potrebný ani plán Cirkvi na „vykúpenie” cez smrť Ježiša Krista... Tiež nedomyslela skutočnosť, že Kristus neprišiel zakladať žiadne náboženstvo, ale preto, aby zjednotil oddelené rasy cez lásku a dobrú vôľu, aby potom vedome a ochotne naplnili zákon Lásky a Harmónie, pretože idea všeobecného bratstva sa nestotožňuje so žiadnou krajinou, rasou, ani náboženstvom, ale je jedinou cestou k oslobodeniu. Preto kresťanstvo od prvopočiatku nebolo a nie je ani tieňom Jeho učenia - práve naopak...
Cirkev spolu s jej veriacim stádom „baranov” vedia, ako dopadol Kain aj hriešnici v Sodome a Gomore... Napriek tomu sa však táto „svätá cirkev” ani ľudstvo nepoučili - zabíjajú a pestujú rôzne pohlavné praktiky aj naďalej. Vo svojej histórii tieto dokonca povýšili na morálku - viď staré Grécko, Rímsku ríšu, cirkevné kruhy a elitu priamo vo Vatikáne (vid kauzy kňazov a biskupov o zneužívaní maloletých a mladistvých, ktoré sa prevalili a objavujú v rôznych štátoch sveta...). Je to návrat k dekadencii, kedy častým typom pohlavných stykov bolo spojenie medzi mužmi, ale podľa prísnej regule spoločenského poriadku, keď zadok poskytoval vždy menej vážený muž (hral úlohu ženy) a vážený a spoločensky vyššie postavený muž hral svoju prirodzenú mužskú rolu. Práve z tohto obdobia sa nám dochoval aj známy a často používaný rozkaz (dnes nadávka): „Choď do zadku!”
Z pohľadu súčasnosti by sme mohli z oboch biblických príbehov (pádu dopohlavnosti a prvej vraždy) odvodiť, že obidva sú vlastne „dedičné hriechy”?!
Je to síce pravda, ale aj dnešná technicky vyspelá civilizácia tieto hriechy povýšila na „morálku”... V mene politiky a náboženstva sa mechanizovaným spôsobom vraždí a zabíja pod rôznymi špekulatívnymi zámienkami na všetkých stranách Zeme a konzumnej materialistickej spoločnosti bol nanútený diktát tvrdého sexu, pornografia, aj praktiky sodomie cez tlač, film, televíziu atď. Prekvitá medzinárodná sieť obchodu s prostitúciou, so zbraňami, s „bielym mäsom”, drogami, s detskými orgánmi, aj priamo so živými deťmi, tiež s komoditami ako zlato, diamanty, smaragdy, rubíny atď. Nech sa to zdá čitateľovi či veriacemu človeku akokoľvek neskutočné a fantastické, ale hlavnú úlohu v tomto „úpadku ľudstva” zohral vždy Vatikán a dokončuje ho „biely pápež” (Benedikt XVI.) s armádou jezuitov, na čele ktorých stojí „čierny pápež” - (generál Peter Hans Kolvenbach). Toto vojsko Vatikánu sa neštíti ničoho, lebo vo všetkom sú veľmi „ťažké” peniaze a transakcie, o ktorých nemá prostý človek ani tušenia.
Cirkev tým priznala až tragikomickú neznalosť duchovných vecí! Pád do pohlavnosti bol nutný pre vybudovanie mozgu človeka. Ak by „neochutnali" zo stromu poznania dobrého a zlého, neexistoval by na Zemi život! Bol to akt poznania nielen svojej nahoty, rozdielnosti pohlaví, ale aj toho, že v rajskej záhrade dovtedy žili ako pokusné bytosti v totálnej nevedomosti. Veľmi dlho pred stvorením ľudského páru, ako hovorí Genezis, bola Zem nevzhľadná, pustá a tma bola nad priepasťou. Iba „duch boží" sa vznášal nad vodami - Stvoriteľ ju pripravoval pre život človeka... Urobil dve svetlá, aby osvetľovali Zem: To väčšie (Slnko), aby správu držalo nad dňom a menšie (Mesiac), aby držalo správu nad nocou a tiež hviezdy. Tak vznikol večer a bolo ráno - štvrtá epocha tvorenia. Potom rozkázal: „Vydajte vody hmyz duše živej"... A odvtedy sa už prvá matrica na svete, malá morská riasa v oceánoch prehistórie pozerala k Slnku (k Stvoriteľovi) ako ku zdroju života. Odovzdávala sa mu, aby prežila a na vodách prapočiatku posvätila tento dedičný zákon materstva z lásky - „život".Právom možno teda povedať, že celé ženstvo si vo svojej prirodzenej telesnosti pripomína túto vznešenú potrebu hĺbky, potrebu slnečného modelu k posväteniu a zvečneniu života. Odvtedy príroda dáva vajíčku a semenu veľkú slnečnú silu, svetlo, teplo a život rovnako, ako toto všetko dáva na jar pôde na planéte Zem.
V mene tejto dogmy a po vzore Kaina, vyhubila elita Cirkvi od získania moci pred pätnástimi storočiami svojou chamtivou ideológiou stámilióny ľudí na celej Zemi.
V podstate prvý ľudský pár spoznal pozitívnu stránku sexuality. Čo však tým vlastne stratil, okrem vyhnania z raja?
Človek mal síce fyzické telo, ale nebol si vedomý rozmnožovania, narodenia, straty fyzického tela smrťou, ani znovuzrodenia, lebo nemal dobudované „životné telo" (ako prostriedok množenia, ktoré priťahovalo ich pohlavia k sebe v rôznych ročných obdobiach), na tom ešte „pracovali" anjeli a využívali najpriaznivejšie slnečné (k sexu) a mesačné (k počatiu) sily v dobe plodnosti. Na začiatku bolo pohlavné spojenie človeka neuvedomelé, ale neskôr vytvorilo okamžité fyzické poznanie. Obdobie tehotenstva nebolo spojené so žiadnymi poruchami a pôrod bol bezbolestný počas hlbokého spánku matky. Ani narodenie a smrť nebolo spojené so žiadnym prerušením vedomia, keďže bolo riadené do vnútra. Fyzické veci vnímal človek duchovným spôsobom tak, ako ich vnímame dnes my počas sna, pričom sídli celé naše vnímanie v našom vnútri. Až vtedy, keď sa „otvorili oči" Adamovi a Eve, ich vedomie bolo riadené navonok - tým sa zmenili ich životné podmienky platné pre fyzický svet. Rozmnožovanie už nebolo riadené anjelmi, ale ľuďmi, ktorí však nepoznali účinok slnečných a mesačných síl. Človek začal tiež zneužívať sexualitu, lebo ju používal k ukojeniu zmyslovej rozkoše a následkom toho sa začali aj dovtedy nepoznané bolesti spojené s pôrodom (na ktoré bola „mužena" Evaupozornená: „Veľmi rozmnožím bolesti tvoje - s bolesťou budeš rodiť deti!" ).
Človek bol z raja vyhnaný preto, aby neochutnal ovocie zo stromu života - a bol by živý na veky... Čo by sme si mali dnes predstaviť pod tým „stromom života", ktorý stál uprostred raja ?
Na túto a podobné otázky by mala predovšetkým dávať odpovede kresťanská Cirkev na čele s pápežom, ktorému koncil schválil „titul zástupcu Boha na Zemi" - našťastie, iba toho ich „kostolného a ideologického boha mamonu" a nie Stvoriteľa Nebies a Zeme! Preto si pápež osobuje právo a dovoľuje strašiť fanaticky veriace stádo Peklom, lebo si je vedomý, že ono existuje na Zemi vďaka Cirkvi, ktorej stojí na čele. Táto cirkev sa od prvopočiatku svojej existencie nedržala učenia Krista. Odvtedy je každý jej čin ornou pôdou zákona príčiny a účinku - zožne teda to, čo si zasiala za takmer dve tisícročia...
Čitateľ by si mal uvedomiť, že Biblia (je poskladaná kniha nielen z mnohých historických udalostí, faktov, dochovaných písomne či ústne z pradávnych civilizácií, ktoré tu na Zemi žili, ale aj účelovo zneužitých a vymyslených...). Preto nie je svätou knihou diktovanou duchom svätým! Teda ani Genezis, ktorá je napísaná obraznou rečou. Čitateľ si pri troche obrazotvornosti ľahko môže predstaviť mužský falus (ako strom) uprostred raja (pohlavia ženy) a jedenie ovocia (ako sex)...
Adam a Eva mohli rozmýšľať pomocou fyzického mozgu aj množiť sa, čo však neumožnil Stvoriteľ anjelom a tí sa zo žiarlivosti vzbúrili proti Stvoriteľovi a tak došlo k ich „pádu". Pretože vedomie človeka bolo vnútorné, vstúpil duch anjela (Lucifera) cez dvojitú „hadovitú" miechu do mozgu Evy ako had a slovami (viď. Gen.3:l-7), prebudil jej obrazotvornosť a „otvoril oči"... Zjavil jej vlastné nahé telo aj telo Adama a naučil ju ako môže s mužom premôcť smrť (súložením), tvorením nových bytostí... a tak sa ich smrť nemohla dotknúť, lebo ako Stvoriteľ - mohli podľa vlastnej vôle tvoriť („človek stvorený je ako jeden z nás, vie dobré aj zlé"...). Boli si vedomí nielen seba a hmotného sveta, ale tiež si uvedomovali bolesť a smrť. Zároveň sa učili rozoznávať vnútorného človeka od vonkajšieho obalu, ktorý sa tak dlho mení (inkarnuje), ako si to vyžaduje jeho vývoj... Človek prestal byť „robotom" a stal sa slobodne mysliacou bytosťou -za cenu slobody, bolesti, choroby a smrti. K poznaniu smrti dospel náhlym zlomom, ktorý sa odohral v jeho vedomí - keď zabil Kain brata Ábela. Avšak definitívne, keď bol po smrti prenesený do vyšších svetov a odtiaľ pri novej inkarnácii (narodení) zase prenesený naspäť do sveta hmotného.
Už pri delení pohlaví sa muž stal výrazom vôle, ktorá je jednou časťou dvojnásobnej duševnej sily - žena vyjadruje zase druhú časť, obrazotvornosť. Keby žena nemala žiadnu obrazotvornosť (kresťanská cirkev dlho polemizovala o tom, či má žena vôbec dušu...), nemohla by vo svojom tele vybudovať nové telo. Ak by spermia nebola stelesnením ľudskej vôle, nemohla by tiež spôsobiť preniknutie, a tak začať zárodočný proces, ktorý sa prejavuje v postupnom zväčšovaní vajíčka. Tieto podvojné sily vôle a obrazotvornosti sú nevyhnutné k splodeniu telesnej schránky, do ktorej sa presťahuje nesmrteľná duša inkarnovaného človeka. Pokiaľ človek používal k plodeniu naplno podvojné pohlavné sily, nemohol pre svoj duševný vývoj nič urobiť. Avšak neskôr časť, ktorá nebola pohlavnou silou spotrebovaná, použil duch k vybudovaniu mozgu a hrdla, aby sa nimi mohol prejavovať. Tento duch, ktorý vybudoval mozog pomocou pohlavných síl riadených do vnútra, aby týmto mozgom dosiahol poznanie fyzického sveta - živí a buduje tiež dnešný mozog. Ten sa uchyľuje od svojej cesty iba tak ďaleko, ako ďaleko by sa mal pri plodení riadiť navonok... Človek ho však zdržiava sebeckým účelom. Preto sila idúca navonok, aby vytvorila druhú bytosť - je láska, ale človek vydáva zo seba iba časť svojej lásky a zvyšok si sebecky zadržiava a používa ju k vybudovaniu svojich vnútornýchvyjadrovacích orgánov, k zlepšovaniu samého seba. Tak sa jeho láska stáva sebeckou a zmysluplnou. Iba anjeli milujú bez žiadostivosti - človek však musí prejsť sebectvom. Musí požadovať a sebecky sa dopracovať k múdrosti, aby na vyššom stupni dosiahol nezištnosť.