carli51

Nomen omen?

V dávnej histórii nebolo pomenovanie človeka len vecou módy a páčivosti, ale najmä symboliky mena, ktoré nadobúdalo mystický ráz. Dnes nie je prekvapením, keď si z pôrodnice odnesú dieťa s menom hlavnej hrdinky telenovely či obľúbeného filmového hrdinu. Vo všeobecnosti však ľudia veria na základné charakteristiky osoby s určitým menom, niektoré mená sa považujú za ochraňujúce, tie nezvyčajnejšie určujú svojich nositeľov k invencii aj v živote. 

Každý, kto si pamätá Pythagorovu, Euklidovu vetu, Archimedov zákon a učil sa v dejepise o Solónových zákonoch, vie, že existoval Cicero, určite sa nikdy nezamýšľal nad tým, či to bolo priezvisko alebo krstné meno.

Prví dvaja vymysleli svoje "vety" naozaj bez priezviska. Pythagoras bol jednoducho Pythagoras zo Samu (žil asi v rokoch 580-500 pred n. l.) a Euklides (približne v 3. storočí pred n. l.) nemal za menom ani miesto pôvodu. Nemal ho ani tvorca zákona hydrostatiky Archimedes (r. 287-212 pred n. l.) a bez neho vošiel do histórie aj Solón, autor prvej aténskej ústavy v roku 594 pred n. l.V tom čase priezviská neboli, ba ani oveľa neskoršie.

Keď zalistujeme v dejinách našich miest, darmo budeme pátrať po priezviskách veľmožov, panovníkov, šľachticov. Na listinách, ktorými udeľovali panovníci privilégiá bol podpis Belo IV., Ondrej II., Karol Róbert. Vezmime si listinu z roku 1230, ktorá je zároveň prvou zmienkou o Košiciach. Je to kúpno-predajná zmluva, v ktorej je zaznamenané, že zem predávajú: Šimon, syn Gregora, Peter, syn Pavla a ich otcovia. Kupujú ju: Ceked, syn Pavla, Bency a Bohuslav, synovia Petura.

V písomnej dohode Omodejovcov s košickými mešťanmi sú ako rukojemníci uvedení muži iba jedným menom, alebo koho sú synom: magister Ján, Juraj syn, Egidov syn, Ryholfov syn, Ján, Šebastián, Benedikt, Mikuláš. Z nich môžeme usúdiť aj to, že boli dosť rozšírené, lebo sa opakujú v rôznych listinách.

Sú poznačené kresťanstvom.

Aké boli mená v najstaršom období na Slovensku? V pohanskom dávali také mená, ktoré vystihovali ľudské vlastnosti. Pre nás sú neobvyklé ako napr. Budivoj, Chvališa. Naši predkovia verili, že ak pomenovali dieťa po starom otcovi, bude v ňom starý otec naďalej žiť. Po otcovi nedávali meno synovi, tento zvyk sa zaužíval neskoršie.

História poznačila aj mená. Dokladom toho sú aj tie mená, ktoré dávali po prijatí kresťanstva. Boli to mená hebrejského pôvodu ako ANNA - znamená lásku, MÁRIA (vzbura), JÁN - (boh je láskavý), KATARÍNA (čistá), i latinského: PAVOL (malý), BENEDIKT (blahoslavený). Počas nemeckej kolonizácie zoznam mien spestrili germánske: ARNOLD (orol), BERNARD (odvážny ako medveď). Každá oblasť mala svoje charakteristické mená.

V 18. a 19. storočí dávali deťom mená podľa svätých. Komu bol zasvätený deň, v ktorom sa dieťa narodilo, podľa toho svätého dostalo meno. V rodnej matrike (rímsko-katolickej) spred 100 rokov  sa najčastejšie objavovali tieto mená: Anna, Mária, Alžbeta, Terézia, Gejza, Ladislav, Ľudovít, Štefan.

Okrem mien, ktoré dávali deťom po rodičoch, prarodičoch, kmotroch, boli časté mená aj po panovníkoch: František, Jozef, Štefan, Mária, Terézia. 

V najstaršom období mali ľudia iba jedno meno. Šľachtici si za ním uvádzali miesto, odkiaľ boli: Mikuláš z Rozhanoviec, Arnold z Drienova, mešťanov, kým nevznikli priezviská, poznávali iba podľa krstného mena, za ktoré pripojili prezývku alebo povolanie. Ak bolo viac Štefanov, jeden bol Štefan - debnár, druhý - kováč, ďalší - hrnčiar alebo podľa svojho zdravotného stavu - Štefan - hluchý, chromý atď.

Tak postupne vznikali priezviská, tie sa ale z otca na syna nededili. Ľudí pribúdalo, s nimi aj druhé meno, ktoré nebolo úradné, až kým Jozef II. nenariadil, že každý musí mať dve mená kvôli sčítaniu. Nakoľko ľudí nejako nazývali, prezývali, zvali, z toho vznikol termín "priezvisko" a stalo sa dedičným.

V Košiciach, kde bola nemecká kolonizácia, vznikali priezviská podľa remesiel, ktoré si jednotlivci nechávali buď v pôvodnej forme alebo ich prekladali do slovenčiny. Tie menili napríklad príponami: Čižmár - Čižmárik. Presne možno určiť priezviská podľa kovospracujúcich remesiel, ktoré boli v Košiciach široko rozvinuté: Eisner (železiar), Schmeltzer (tavič), Bogner (výrobca lukov), Aurifaber, Goldschmidt (zlatník). Ale aj ďalšie, ako Schaffer (vedrár), Kopperschmidt (meďotepec). Rozšírené bolo meno Kromer (kupec), pretože mnohí Košičania boli obchodníkmi. Kromer bolo aj frekventovaným priezviskom u richtárov. Ešte i dnes nájdeme Schneiderovcov i Girtlerovcov (pôvodne Gärtier). Prvé znamená v preklade krajčír, druhé opaskár.

Podľa remesiel pomenovali aj ulice, ktoré nám ich aj dnes pripomínajú: Kováčska, Garbiarska, Hrnčiarska, Zámočnícka.

Latinské príslovie hovorí: NOMEN - OMEN, t. j. meno je znak. Znakom môže byť okrem prezývky, aj meno, odvodené od národov, ktoré k nám prichádzali, ako Turek, Poliak, Slezák, Uher, ale aj Slovák. Nie sú zvláštnosťou ani priezviská podľa zvierat: Sokol, Líška, Srnka, Vrabec. I podľa rastlín: Pasternák, Ružička, Cibuľa či Smrek, Smerek. Podľa farieb sa vytvárali priezviská, ktoré vyjadrujú prírodné farby: Zelený, Biely, nehovoriac o tých, ktoré sú odvodené od prírodných javov: Mráz, Skala, Zima, Skalka, Zimka.

V súvislosti so vznikom priezvísk a dvoma menami spomeniem aj vznik matrík, t.j. zoznamov narodených, zomrelých a sobášených osôb. V rímsko-katolíckej cirkvi boli zavedené r. 1563 podľa predpisu tridentského koncila. Na Slovensku sú zachované od 17. storočia. Jozef II. vyhlásil matriky za verejné úradné knihy. V roku 1784 vyšla nová štátna úprava o ich vedení farským úradom a v roku 1827 podľa nariadenia museli ich viesť v dvoch exemplároch, z ktorých jeden bol pre svetskú vrchnosť. V roku 1895 boli zavedené štátne matriky.

Každé meno niečo vyjadruje, s niečím súvisí, v každom je skrytý kus histórie. Obchodné vzťahy Košíc s inými mestami sa odrazili aj v názvoch ulíc. V Miškolci bola pred rokom 1544 ulica Malé Košice, tak isto sa volalo pred rokom 1699 predmestie Berehova a v Sátoraljaújhelyi bolo v stredoveku Košické jazero. Koľko ľudí má priezvisko Košický, Košičan, v telefónnych zoznamoch sú na niekoľkých stranách Labanc, Kuruc, Kráľ, Kováč. Skúste sa bližšie pozrieť na svoje meno, určite objavíte aj vy v ňom kus histórie.

Priezviská Košičanov vznikali z názvov remesiel najčastejšie podľa kupcov, mlynárov, kolesárov, opaskárov, najmenej podľa murárov, tkáčov a remenárov. 

Najčastejšie mená remeselníkov

Zápisy o remeslách a vzniku mien podľa nich preskúmal a vedecky spracoval do publikácie Dr. Ondrej R. Halaga. Vydali ju v Nemecku v nemčine a je rukoväťou pre historikov a lingvistov pri štúdiu nielen priezvísk, ale aj vývoja nárečí. Naši odborníci si musia jej text prekladať do slovenčiny, pretože v našom jazyku a u nás jej vydanie bolo beznádejné z dôvodu, že Dr. Halaga bol v období socializmu "persona non grata".

V jeho publikácii "Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc" sú podrobne uvedené remeselné špecializácie z rozpätia rokov 1480 - 1502 aj s počtom rodín, ktoré majú mená podľa týchto remesiel. Napríklad najviac ich je podľa kupcov - až devätnásť rodín, podľa mlynárov trinásť, tiež toľko podľa kolesárov, podľa opaskárov sa volá dvanásť rodín, po jedenásť podľa krajčírov a sedlárov, desať podľa tokárov, po sedem rodín má priezviská podľa stolárskeho a bednárskeho remesla, deväť rodín sa volá Schaffer (vedrár), Schuster (obuvník) šesť rodín, podľa strihačov látok má priezvisko Scherer päť rodín.

Najmenej frekventovanými priezviskami sú podľa tkáčskej, čipkárskej, kisniarskej (debnárskej), remenárskej, murárskej, olejníckej, lojárskej a povrazníckej remeselnej špecializácie.

Zriedkavo sa volajú košické rodiny podľa klinčiarov, klampiarov, hutníkov, mediarov (Rotgiesser).

Pôvodné mená občanov

Dr. Halaga poukazuje na pôvodové mená košických mešťanov v období do začiatku 15. storočia. V najstaršej mestskej knihe Košíc (1393 - 1405) sú uvedené vo veľkom počte. Mestská kniha Košíc je dôkazom, že Košice počas sto až stopäťdesiatich rokov od usadenia sa kolonistov (hostí) mali pevné miesto v kraji. Vyše štyristo ľudí, ktorí figurujú viackrát v zápisoch mestskej knihy, pochádzali podľa Dr. Halagu: "podľa mena alebo výslovného údaju miesta s predložkou z obcí košickej provincie, najmä z najbližšieho okolia (Abova), zo Spiša, Šariša, Zemplína, Gemera, Boršodu a z malej župy Turňa.

Pôvodové mená z rokov 1393 - 1405 už odrážajú príliv z osád všetkých kolonizačných etáp, i poslednej tzv. sliezskej, na ktorej sa súčasne podieľali aj sami Košičania lokátorsky alebo investorsky. Niektoré pôvodové mená mohli prenikať do Košíc aj cez spišské a iné východoslovenské mestá, tiež aj opačne.

V tejto mestskej knihe sú aj mená Čech, Český, ktoré malo 17 rodín. To svedčí o skupine pôvodových mien z Čiech, Moravy, Sliezska, ktorá bola v 90. rokoch 14. storočia najsilnejšia. Mnohé mená svedčia o severonemeckom podiele v dôsledku obchodných kontaktov Košíc s Pruskom a Pobaltím, tiež o etnickom podiele u mien Bavor, Šváb (Beyer, Payerel, Swob), ktoré sú známe aj zo Sabinova a Bardejova.

V rokoch 1393 - 1405 bolo jedno z najrozšírenejších rodových mien v Košiciach odvodené od názvu Drienova. Zapisovali ho podľa maďarského tvaru Somos ako Somoscher, ale aj slovenského Drin-ov ako Triner, Trener. Jeden člen týchto rodín sa oženil do Strasbourgu a tam je na magistráte zápis jeho mena Juraj Sumpser.