carli51

Zlatý Košičan Troják si podmanil Prahu

Éru slovenských majstrov sveta v československej hokejovej reprezentácii začal v medzivojnovom období Košičan Ladislav Troják. Korčuľovať sa naučil na rybníkoch za tehelňou, kde robil jeho otec, hokej začal hrať upraveným konárom. Keď primrzlo, na ľade sa preháňal od rána do večera. Pohnutý osud
Tam sa začal jeho dramatický príbeh. Spočiatku šťastný, na konci trpko tragický. Hokej mu skrášlil život - a napokon i vzal. Mal tridsaťštyri, keď sa 8. novembra 1948 športové lietadlo so šiestimi reprezentantmi stratilo v hustej hmle nad Lamanšským prieplavom. Hlavná časť čs. tímu sa spoluhráčov v Londýne pred začiatkom zápasu nedočkala, no dúfala, že dorazia po prvej tretine. Čakala márne...
„Otecka som si veľa neužila, stále si naňho spomínam s veľkou láskou. Veľmi som ho ľúbila. Stratila som ho, keď som mala šesť rokov. Na niektoré situácie sa však živo rozpamätávam. Napríklad, ako ma posadil na motorku dopredu. Nesmelo sa to, ale keď ma viezol, dával veľký pozor. Mal červenú jawu 350. Neraz som ho pozorovala, ako si precízne leštil korčule. A sem-tam som mu niekedy v pollitrovom krčahu doniesla pivo. Zo zájazdov mi vždy niečo priniesol. V lete sme navštevovali príbuzných v Košiciach,“ ponúka útržky spomienok 66-ročná dcéra Jana Alexander. Takisto mala pohnutý osud. S chorou mamičkou si po otcovej smrti v 50-tych rokoch vytrpeli svoje, až ju okolnosti donútili emigrovať do USA. Žije v arizonskom Prescotte. „Veľmi ma potešilo, že sa na Slovensku a v Košiciach na tatínka nezabudlo. Som hrdá na to, že môjho otca zaradili do slovenskej siene slávy. Aj v klubovej mu patrí čestné miesto. Presvedčila som sa o tom na otvorení Steel Arény. Košičania ma na túto udalosť pozvali, vážim si, že zimný štadión pomenovali po Ladislavovi Trojákovi. Zlatá medaila z majstrovstiev sveta 1947 patrí k mojim najväčším cennostiam.“ Z Tatranského pohára do LTC Praha
Ladislav Troják pochádzal z chudobnej rodiny, bol najmladší z desiatich súrodencov. „Tri hôrky sa nazývala časť, kde v Košiciach býval a vyrastal. Dnes je to Bernolákova ulica. Mala som krásnu fotografi u, ako kráča s vlajkou na zimnej olympiáde 1948. Veľmi ma mrzí, že som ju požičala na prefotenie - a už sa mi nevrátila. Opatrujem však pár jeho hokejových trofejí,“ hovorí 76-ročná Jolana Štempelová, Trojákova neter.
Šikovného mladíka si všimol tréner František Jandera a zavolal do košického tímu. Na Tatranskom pohári v roku 1934, druhom najstaršom turnaji v Európe, padol rýchly a elegantný korčuliar do oka obrancovi Janovi Michálkovi, československému reprezentantovi. Na jeho echo sa prišli na Trojáka pozrieť na východ funkcionári LTC Praha, v tom čase jedného z najsilnejších klubov v Európe. Preplatili ponuku HC Tatry - a dvadsaťročný talent začal v Prahe dlhoročnú úspešnú kariéru.
Hnací motor úderného útoku
Preťala mu ju druhá svetová vojna - po nej sa dočkal najväčšieho triumfu. Už ako skúsený a rešpektovaný útočník. Útok Ladislav Troják, Vladimír Zábrodský, Stanislav Konopásek naháňal hrôzu každej obrane. „Ládik hrával na pravom krídle. Spravidla uňho sa začínali útočné akcie. Ako vynikajúci korčuliar výdatne pomáhal obrancom - preto ho mali radi. Bol hnacím motorom najnebezpečnejšej formácie. Robotník ľadu pripravoval šance spoluhráčom. Veľa ťažili z jeho celoplošnej aktivity,“ opisuje Augustín Bubník, čoskoro osemdesiatnik.
„Žiaľ, ubúda nás. Nedávno odišiel do večnosti Stanislav Konopásek, tuším som posledným Trojákovým spoluhráčom-pamätníkom. Vďačím mu za veľa, bol mojím hokejovým otcom. Moji rodičia poprosili Trojáčka, ako slovenskú hviezdu v Prahe s obľubou prezývali, aby na mňa dozrel. Hokejovo i ľudsky. Vraj aby som sa nezvlčil. Otec mal mäsiarstvo, Troják uňho nakupoval, tak sa zblížili. Videl, že je to zodpovedný človek. V roku 1945 som ako osemnásť ročné ucho prišiel do slávneho tímu, Troják patril k najskúsenejším,“ približuje legendárny hokejista.
Ako spoluhráč i rodinný priateľ uviedol Ladislava Trojáka do Siene slávy slovenského hokeja v roku 2002, stále udržiava kontakt s jeho dcérou Janou. „Keď som po návrate z Londýna zazvonil u Trojákovcov a informoval manželku, čo sa stalo, bola to pre mňa jedna z najťažších chvíľ v živote. Ostal mi v mysli i srdci ako charakterný, čestný človek a skvelý hokejista. Keď sa pozriem na fotku, kde sme pred hotelom v Paríži - tam sa výprava pred odletom do Londýna rozdelila na dve časti - neubránim sa pohnutiu. Bolo to naposledy, čo sme sa videli,“ smutne konštatuje Bubník.
Vitaj, starý dobrák!
Bolo že to slávy, keď hokejisti Československa získali v Prahe 1947 prvý titul majstrov sveta! Po prehre so Švédskom 1:2 sa zdalo, že k zlatu mieria severania. Tí však nečakane podľahli Rakúsku 1:2. Nádej sa vrátila - a domáca reprezentácia si najcennejší kov už nedala vziať.
Slovensko sa dočkalo prvého hokejového majstra sveta.
Trojákovci bývali v Prahe na Radlickej ulici. „Láďu prehra so Švédmi veľmi mrzela, chodil ako bez duše. Keď manželka z rozhlasu počula, že Rakúšania vyhrávajú, utekala to oznámiť Trojákovi. Viem, že predtým si doprial malé pivo, čo nikdy v sezóne nerobil. Neuveriteľne ožil - a upaľoval na štadión. Vrátil sa vysmiaty, vyobjímal nás a tvrdil, že titul ostane doma,“ hovorí 87-ročný Miloslav Votýpka, Trojákov sused zo 4. poschodia. Stále býva na rovnakej adrese. „Po víťazstve nad USA sme čerstvého majstra sveta privítali transparentom Vitej, starý dobráku! a špalierom zo skrížených hokejok. Veľmi ho to potešilo,“ pripomína.
Ako vychádzali Votýpkovci so slávnym susedom? „Takmer rodinne. V roku 1945 si Trojákovci kúpili nový nábytok. Láďo bol punktičkár a detailista. Nečudo - pracoval ako účtovník v cukrovarníckej spoločnosti. Čo sme sa narobili, kým všetko ako-tak sedelo! Ale inak - vynikajúci človek, nedám naňho dopustiť. Neraz ma volával v lete, keď behával s Matejom Bucknom desať kilometrov, aby som sa pridal. A keď sa vracal zo zájazdov, vždy zazvonil u nás. Jeho dcérka sa často hrávala s našou. S pani Janou si pravidelne píšeme, vlani nás potešila návštevou. Prišla aj pani Jolana Štempelová, všetci sme sa zvítali ako starí známi.“


Z vizitky Ladislava Trojáka

Narodil sa 15. júna 1914 v Košiciach, kde v klube ČsŠK začal s hokejom. Odtiaľ v roku 1934 prestúpil do LTC Praha. V československej reprezentácii odohral 75 stretnutí, strelil 37 gólov. Hral na šiestich svetových šampionátoch (1936-39, 1947, 1948), dvoch zimných olympiádach (1936, 1948).