Panovníci
Václav IV. - kráľ opilec
Václav IV. kapituloval najprv pred českou šľachtou, potom pred nemeckou, napokon pred alkoholom.
Na rozdiel od svojho otca Karola IV., ktorý patrí medzi najsvetlejšie postavy českých dejín, Václav IV. patrí medzi najpochmúrnejšie. Otec ho pritom zahŕňal všemožnou starostlivosťou a vladárskym povinnostiam ho priúčal od detských rokov. Možno práve v tom urobil chybu, že namiesto toho, aby dieťaťu dožičil hry, zaťažoval ho povinnosťami, ktorým nerozumelo a ktoré znenávidelo? Tak či onak, Václav IV. vošiel do dejín ako neschopný vládca, slaboch, žráč, ožran, zhýralec.
Začiatky s prekážkami
Karol IV. dal svojho vytúženého syna korunovať za českého kráľa ako dvojročného. Na veľké prekvapenie šľachty. Takého mladého panovníka ešte nemali. Neskôr zistili, že asi ani takého neschopného. Karol IV. od malička udeľoval Václavovi aj rozličné tituly a hodnosti vo viacerých krajinách. Už v útlom veku mu našiel aj nevestu. Najprv jednu, potom druhú, napokon sa mu najvhodnejšia zdala Johana, dcéra bavorského vojvodu Albrechta Bavorského. A sotva deväťročný Václav svoj vzťah s ňou aj spečatil.
Karol IV. síce pripravil svojmu milovanému synovi cestu k vládnutiu, ale keď sa ho ujal ani nie osemnásťročný, stretol sa s jeho neočakávanou krutosťou. V Ríme sa dvaja pápeži ruvali o pápežský stolec, cirkev sa štiepila a Václav zároveň ako rímsko-nemecký cisár musel konflikt riešiť. Konflikty vznikali aj s nemeckými kurfirstmi i v luxemburskej dynastii - s mladšími bratmi Janom a Žigmundom, s moravskými bratrancami markgrófmi Joštom a Prokopom.
Po smrti Karola IV. vymierali i jeho poradcovia, namiesto nich nastupovali mladí, neskúsení, skôr osobní dôverníci mladého Václava. Pochádzali z nižšej šľachty a meštianstva. To vyraďovalo z vládnutia vyššie vrstvy a poburovalo ich. Nemeckí kurfirsti boli pohoršení tým, že kráľ nevenuje patričnú pozornosť nemeckým krajom. Spočiatku sa síce častejšie zdržiaval v Drážďanoch, no keď narastali konflikty v Čechách, objavoval sa tam čoraz zriedkavejšie. Zhoršovala sa hospodárska situácia v Čechách, zanikali bane, v mestách sa objavovali spory medzi českým a nemeckým obyvateľstvom, vzrastali náboženské nezhody. Priveľa na mladého kráľa, ktorý navyše ani neoplýval výnimočnými schopnosťami.
Všetci sú nepriatelia
Václav sa začal ťahať za prsty s vysokou šľachtou. Ťahať sa za prsty s vysokou šľachtou síce nebola športová disciplína, zato v stredoveku veľmi rozšírená. Dlho a usilovne jej holdovali v mnohých európskych krajinách, vo Francúzsku, v Uhorsku, v Čechách. V takom zápase išlo o veľa. O to, ako oklieštiť moc, práva aj príjmy toho druhého.
Najprv sa rozhorel Václavov boj s českou šľachtou. Nepáčilo sa jej, že ju vladár oberá o jej práva. Predstavitelia najvýznamnejších rodov sa spojili a predložili kráľovi svoje požiadavky. Nástojili na prístupe k vysokým úradom a na účasti v kráľovskej rade. Václava dokonca zajali a väznili. Pokúšali sa vládnuť namiesto neho. Neskôr ho ešte raz zajali a rok internovali vo Viedni. Napokon sa musel vzdať časti svojich práv.
Václav neúspešne kraľoval aj v ríši, kde si najmä konflikty medzi mestami vyžadovali energické činy. Keďže panovník to nedokázal a, naopak, len zriedkavo sa objavoval v nemeckých krajoch, už čoskoro sa ho usilovali zbaviť trónu. Václav kapituloval aj pred nemeckou šľachtou. Roku 1400 sa dočasne a roku 1410 natrvalo musel vzdať titulu nemeckého kráľa.
Vo Václavovi narastala čoraz väčšia zlosť a ocital sa v čoraz ťažších konfliktoch. Dostal sa do sporu s Janom z Jenštejna, pražským arcibiskupom, o utvorení biskupstva v západných Čechách. Moravskí bratranci Jošt a Prokop sa usilovali viesť samostatnú politiku. Nevychádzal ani s mladšími bratmi Žigmundom a Janom Zhořeleckým, ktorí boli oveľa schopnejší ako on.
Preč s vládnutím
V zložitej situácii tých čias sa Václav usiloval lavírovať. Najprv podporoval Husa, potom sa od neho odvrátil a v Kostnici za neho nepohol ani prstom. Podporoval reformistov aj bol proti nim. Bol za pápeža i proti nemu. Kľučkoval i pred nemeckými kurfirstmi.
Keďže Václavovi nešlo ani lavírovanie, zanevrel na vládnutie. K vladárskym povinnostiam sa vracal nerád a s obrovským sebezaprením. Po roku 1410 už do verejného života významnejšie nezasahoval. Uzavieral sa za hradbami, venoval sa poľovačkám a čoraz väčšmi vínu. Skutočným predstaviteľom českého kráľovstva sa stávala šľachta.
Taliansky humanista A. S. Piccolomini, neskorší pápež Pius II., napísal o Václavovi IV.: „Bol svojmu otcovi Karolovi IV. úplne nepodobný, oddaný rozkošiam, vyhýbajúci sa práci, oveľa dbalejší vína ako kráľovstva svojho.“
Zlý radca
Najbližším Václavovým priateľom a radcom sa stal alkohol. Jeho vášnivý vzťah k nemu zaznamenali aj objektívni historici. To, že sa za súmraku vyberal v prestrojení do Prahy na hostiny do domov svojich obľúbencov a potom odchádzal od nich v povznesenej nálade. I to, že pod vplyvom alkoholu konal prchko, podráždene, v neskorších rokoch v záchvatoch bezmocného hnevu. Alebo to, že potom upadal do stavu hlbokej melanchólie i chorobnej apatie.
Oveľa viac a oveľa horších správ šírili o Václavovi jeho nepriatelia. A tých mal plno. Nielen v radoch šľachty, no aj vo vyššom duchovenstve, ktoré znenávidel aj preto, že mu vyčítalo jeho neresti. V knihe kanonika svätovítskeho chrámu Žídka sa dokonca možno dočítať, že sa opitý vycikal do krstiteľnice a s družinou vykakal na ofertu za hlavným oltárom svätého Víta. Prikázal vraj aj „milostníkom pred sebou hrešiť“. Podľa iných chýrov sa pod vplyvom alkoholu dopúšťal i zločinov. Keď bol opitý na poľovačke, šípom vraj skolil mnícha. Sprievodcom povedal, že skolil jedinečné divé zviera. Keď ho upozornili, že zabil mnícha, a nie škodnú, odsekol, že mních má byť v kláštore a nemá sa potĺkať po lese.
Kolovali aj iné podobné chýry, ale boli azda len chýrmi. Podľa jedného sa túlal opitý Prahou s katom a jeho pomocníkom a tomu v nekontrolovateľnej zlosti odsekol hlavu. Podľa iného sa mu údajne znepáčil kuchár, narazil ho na grilovací rošt a opekal. Mal vraj psa, ktorý zadlávil každého, stačilo len, aby kráľ ukázal na dotyčného.
Václav zdôvodňoval svoju chorobnú záľubu v alkohole ustavičným pálením v hrdle. A páli ho vraj v hrdle preto, lebo sa ho pokúšajú otráviť. Dva razy sa ho údajne aj pokúšali. Nikomu už nedôveroval, trýznil ho ustavičný strach.
Obeť Jan Nepomucký
O Václavovi IV. dejiny zaznamenali, že bol nielen opilec, ale aj smilník. Aj opilci, aj smilníci bývajú chorobne žiarliví. Aj Václav bol. Jeho prvá manželka Johanka Bavorská umrela tragicky roku 1386. Údajne ju roztrhal kráľov poľovný pes. Aj druhá, Žofia, bola z bavorského rodu. Bola pekná a zvyčajne manželom opustená, pretože bol alebo na poľovačkách, alebo na cestách.
Václav IV. sa od Žofiinho spovedníka Jana Nepomuckého chcel dozvedieť, čo mu prezradila pri spovedi. Keďže až jedenásť rokov po uzavretí manželstva dovolil, aby ju korunovali za českú kráľovnú, obával sa aj jej odvety. A kto môže o nej aj o nevere najlepšie vedieť? Generálny vikár Jan Nepomucký, jeden z najvyšších cirkevných hodnostárov, výborný znalec cirkevného práva.
Kráľ dal Jana Nepomuckého zatknúť, uvrhnúť do väznice a tam ho natiahli na škripec. Sám Václav chytil fakľu a neuspokojil sa, kým celkom neprepálil nešťastnému vikárovi bok. Jan neprehovoril. Polomŕtveho ho vyvliekli na Karlov most a odtiaľ zviazaného hodili do Vltavy. Jana Nepomuckého si kresťania už stáročia uctievajú ako svätého mučeníka.
V posledných rokoch Václavovho života sa situácia v Čechách ešte väčšmi zhoršila. Husitské hnutie sa šírilo, v Prahe vyhodili z okna protihusitsky zameraných konšelov a správa o tom Václava tak rozzúrila, že ho ranila mŕtvica. Umrel 16. augusta 1419. Jeho žena Žofia ho tajne pochovala v zbraslavskom kláštore, ako si to on sám želal. O rok, keď kláštor dobyli hustiti, jeho kosti odtiaľ vyhodili. Tajne ho znova pochoval rybár Moucha vo svojej vinici. Oficiálny pohreb mu vystrojili roku 1424. Uložili ho v hrobke českých kráľov pod svätovítskym chrámom.
Jozef II. - Nepochopený
Krátko pred smrťou si napísal epitat: Tu leží Jozef II., ktorý sklamal vo všetkom, čo podnikal.
Veľký cestovateľ - aj tak možno nazvať cisára Jozefa II. Precestoval svoje i cudzie krajiny. V cudzích videl, ako sa im darí, vo svojich zasa, ako sa im nedarí. Zaostalé bolo najmä Uhorsko. Lenže, hoci bol spoluvládcom, veľa vykonať nemohol. Vládu pevne a dlho držala v rukách jeho matka Mária Terézia, podľa neho nie dosť osvietenská panovníčka. Jozef bol netrpezlivý. Nevedel sa dočkať, kedy bude môcť vykonať zásadné reformy.
Zbaviť otroctva
V prvej polovici 18. storočia bolo poddanstvo v západnej Európe v rozklade. V Uhorsku vrcholilo, malo krutú podobu. Poddaní, najmä na Slovensku, mali v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami dvojnásobne, ba i trojnásobne viac urbariálnych povinností a boli večnými, dedičnými poddanými. Niekde museli pracovať na panskom až šesť dní do týždňa. Napríklad v Kláštore pod Znievom poddaných dovtedy bili a mučili v temnici, kým sa nepodvolili, že na panskom odrobia oveľa viac ako dovtedy. Jozef II. vedel o krutej podobe poddanstva. Vedel to zo súpisu poddanskej pôdy a poddanských povinností, ktoré Mária Terézia dala zhromaždiť z každej obce. Vedel to od deputácií poddaných, ktoré chodili s ponosami za kráľovnou. No ich položenie spoznal najmä počas ciest po krajine, na ktoré sa často vyberal inkognito. Pochopil, že poddanstvo sa musí zrušiť alebo aspoň zreformovať. Stoj čo stoj ho treba zmeniť, rozhýbať stojaté, zapáchajúce vody. Treba vymaniť hospodárstvo spod regúl, ktoré platili stáročia.
Roľníkovi dali slobodu v Anglicku, Holandsku, vo Švajčiarsku, podporovali tam výrobu, priemysel, obchod a zaznamenali prudký rozvoj. Jozef zastával názor, že sa treba od nich učiť. Myslel si dokonca, že aj od Prusov, tých spupných, dravých, výbojných, ktorí neraz ohrozovali Rakúsko a Uhorsko, no postarali sa, aby si sedliak mohol voľnejšie vydýchnuť. Roku 1781, rok po nástupe na trón, vydal Jozef patent o zrušení poddanstva, presnejšie nevoľníctva. Najprv ho vyhlásil v Čechách.
Nezmieriteľný boj
V dekréte sa píše: „Stav podaných, skrz který sedlákové až do nynejšího času zustavati a jakošto jedinej zeme privázani byti museli, na buduci čas zdvihujeme a nechceme, aby pozatým slovo jobbaď (poddaný) v predešlým rozumu vymluvené bylo...“ Patent uzákonil v Uhorsku roku 1785 a bol rozhodnutý tvrdo ho presadzovať. Lenže aj šľachta bola rozhodnutá tvrdo odporovať. Keď sa Mária Terézia podujala na úlohu upraviť urbár, ocitla sa pred nesmierne ťažkým poslaním. Staré urbáre, čiže súpis povinností a práv usadlostí i jednotlivých poddaných, už dávno neplatili. Kráľovná chcela vymedziť jedno i druhé pre celú ríšu. Podkladom sa stal písomný materiál zhromaždený z celej krajiny. Nový urbár natrafil na tvrdý odpor uhorskej šľachty. Hoci okliešťoval iba prílišnú ľubovôľu zemepána. Neskôr už ani sama panovníčka netrvala tak energicky na jeho uskutočňovaní. Preto sa ujal len málokde.
Jozefov návrh bol oveľa revolučnejší a on oveľa pevnejšie rozhodnutý uplatniť ho. V Sedmohradsku, kde bola situácia najhoršia, vymenil celú administratívu, lebo ľstivo marila cisárove úmysly, otvorene i zákerne brojila proti nim a uskutočňovanie nariadení donekonečna preťahovala. Do nového úradníctva vymenoval aj nešľachticov. Aj na stoličné úrady dosadzoval iných ľudí. Takých, ktorí nereprezentovali zemepánov. Zástancami práv poddaných sa mali stať slúžny a stoličný prokurátor.
Ponáhľal sa:
Jozef II. bol presvedčený, že „veľké veci treba vykonať naraz“. Rýchlo sa vrhol do cirkevných reforiem. Katolícku cirkev chcel prispôsobiť potrebám štátu, obmedzil politický vplyv biskupov, kňazské semináre postavil pod štátnu kontrolu, kláštorom skonfiškoval majetok, desiatky ich zrušil. V roku 1782 prišiel pápež Pius VI. do Viedne a naliehal na Jozefa, aby upustil od radikálnych cirkevných reforiem. V roku 1781 vydal Jozef tolerančný patent. On, katolík, poskytol obyvateľom svojich krajín náboženskú slobodu. Protestanti a pravoslávni si mohli stavať kostoly, hoci bez zvonice, a nadobudli právo na občianstvo. Na jeho základe mohli kupovať pozemky a domy, získavať remeselnícke majstrovské oprávnenie, študovať na univerzitách... Jozef vydal aj židovský patent. Ním zrovnoprávnil i túto menšinu.
Panovník sa ponáhľal i s ďalšími reformami. Dal vo svojich krajinách zaviesť nemčinu. Tým chcel posilniť ústrednú moc. Zrušil cenzúru i trest smrti, zaviedol dane aj pre vrchnosť, zrušil stavovské uhorské komory... Veľmi sa ponáhľal. Veľmi meškal. Presnejšie, jeho krajiny. Za desať rokov vydal oveľa viac dekrétov ako jeho matka za štyridsať. Veril, že dekrétmi natoľko urýchli vývoj v monarchii, že sa bude môcť vyrovnať susedným krajinám.
Šľachta bola mocnejšia
Jozef predsa len podcenil uhorskú šľachtu. Podcenil jej silu, ktorú už predtým nedokázala zlomiť ani Mária Terézia. Teraz vyvinula ešte väčšie úsilie, pretože Jozefove reformy boli oveľa radikálnejšie. Pokrok v krajine? Dôležitejšie sú vlastné zisky. Patent o zrušení nevoľníctva šľachta niekde zatajila, niekde bojkotovala, niekde spomaľovala jeho uskutočnenie alebo ho prekrucovala. Nemienila sa vzdať svojich obrovských výhod dobrovoľne. To konštatoval aj súčasník Jozef Hajnóci, muž neobyčajne vzdelaný: „V krajine žije štyridsaťtisíc šľachticov a päť miliónov otrokov. Nemožno očakávať, že by sa šľachta zriekla svojich práv, o ktorých sa domnieva, že jej patria podľa zákona, pretože nikdy nedá dobrovoľne súhlas, aby roľník a šľachtic mali rovnaké práva.“
Dekrét o zrušení nevoľníctva ani nevytvoril dostatočné podmienky na jeho uskutočnenie. Neurobil poddaného samostatným a slobodným majiteľom pozemkov, pričom by dával zemepánom patričnú náhradu. Bývalý poddaný či nevoľník si nenachádzal obživu inde, ani v mestách, ani v továrenskom priemysle, lebo ten sa ešte len rodil. A tak mu zostávala jediná možnosť: zostať na svojom pozemku, pokračovať na starom mieste v zamestnaní svojich otcov, pod dozorom starého zemepána a jeho úradníkov. Zo slobody sťahovať sa tešili iba jednotlivci, široké masy nie. Nevoľníctvo pretrvávalo v Uhorsku vyše tristo rokov. Musel prísť revolučný rok 1848, aby definitívne zmietol z povrchu poddanstvo v Uhorsku.
Kapitulácia
Panovník s veľkými ideálmi stroskotával v úsilí zbaviť krajinu malosti, zaostalosti. Jeho patenty sa začali obracať proti nemu. Nebol vari tolerančný patent dokument epochálneho významu? Zakrátko sa však veriaci tak húfne hlásili k protestantizmu, až sa toho sám cisár naľakal. Preto neskôr sťažil podmienky prestupu na inú vieru. Zavádzaním nemčiny namiesto latinčiny na školách a v úradoch chcel posilniť ústrednú moc, no prebudil tým maďarský nacionalizmus...
Odpor vyvolávala reforma uhorskej krajinskej správy, obmedzovanie stavovských výsad i to, že nezvolával krajinské snemy. Pobúrenie ľudu vyvolal tým, že nariadil, aby z úsporných dôvodov zosnulých pochovávali vo vreciach, nie v rakvách. Niektoré reformy nechcela prijať šľachta, iné cirkev a ďalšie poddaní. Odpor neraz hrozil povstaniami. Cisárova zahraničná dobyvačná politika uvalila na krajinu ďalšie bremená, vojenské i daňové, a Jozef postupne kapituloval. Čiastočne obnovil cenzúru i trest smrti a odvolával aj ďalšie svoje reformy. Do konca života takmer všetky. Tolerančný patent patril k tým málo, ktoré nezrušil.
Jozef II. bol nešťastný i v súkromnom živote. Jeho prvá žena Izabela Parmská, ktorú veľmi miloval, umrela ako dvadsaťdvaročná na kiahne. Iba tri roky po svadbe. Veľmi rýchlo umrela aj jeho druhá manželka, ktorú si vzal na žiadosť matky. Jedna z jeho dcér z prvého manželstva skonala zakrátko po narodení, druhá osemročná. Ďalšieho potomstva sa nedočkal. Umrel ako zatrpknutý muž, ani nie päťdesiatročný.