Pekelná zbraň

Najstráženejším tajomstvom Byzancie bola výrobaničivej zbrane známej pod menom grécky oheň

V druhej polovici 7. storočia arabské útoky na územia Byzantskej ríše naberali na intenzite. Vyznávači Mohamedovho náboženstva sa odvážili plieniť nielen Malú Áziu, ale aj priľahlé ostrovy v Stredozemnom mori. Postupne im do rúk padli bývalé byzantské dŕžavy Cyprus, Rodos, Kos i Chios. Cisár tušil, že je len otázkou času, kedy si Arabi trúfnu zaútočiť aj na samotný Konštantínopol.
Z podmanených území plynuli arabským vládcom veľké finančné dávky, vďaka ktorým mohli neustále zdokonaľovať svoju už takú obávanú armádu. Markantný bol najmä rozmach arabského námorníctva. Za päťdesiat rokov sa mohamedánom podarilo vybudovať flotilu, ktorá budila vo východnej časti Stredozemného mora obrovský rešpekt.
Blokáda Konštantínopolu: V roku 674 sa arabský kalif Muavija rozhodol, že je na čase zmerať si sily s nenávideným susedom - Byzanciou. Zhromaždil obrovskú armádu, ktorej dominantou bola práve flotila. Desiatky arabských plavidiel sa cez Helespont dostali do Marmarského mora a namierili si to rovno na Konštantínopol. Začali jeho blokádu, ktorú Byzantínci najprv nevedeli prelomiť. Pod majestátnymi hradbami Konštantínovho mesta sa počas obliehania odohralo niekoľko krvavých námorných bitiek, no žiadnej zo strán sa nepodarilo dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo.
Misky váh na stranu Byzantíncov naklonila až tajná zbraň, ktorá sa práve v tomto období dostala do arzenálu cisárskej armády. Išlo o zvláštnu horľavú substanciu, ktorú vynašiel Grék Kallinikos a tajomstvo jej prípravy prezradil cisárovi Konštantínovi IV. Od tých čias sa horľavá zmes označovala ako grécky oheň. Jej zloženie, pomer jednotlivých komponentov a spôsob výroby ovládalo len niekoľko vybraných jedincov. Ani dnes ho nevieme celkom presne, jednotlivé pramene sa totiž pri opisovaní gréckeho ohňa značne líšia. Základnými zložkami však určite boli síra, liadok a ropa.
Stredoveký plameňomet: Grécky oheň bol v podstate niečo ako stredoveký plameňomet. Bola to skutočne desivá zbraň: zasiahnutej obeti najčastejšie nebolo pomoci, lebo oheň sa nedal zahasiť vodou, iba pieskom. Grécky oheň sa najčastejšie využíval ako ničivá zbraň byzantského námorníctva. Zmes vložili do drevených trubíc obložených mosadzou a z nich ju pod veľkým tlakom vrhali na nepriateľské plavidlá. Trubice často ústili v tlame leva umiestneného na prove lode. Malo to psychologický efekt: nepriateľ mal pocit, akoby naňho chrlil oheň rozzúrený lev.
Ďalším spôsobom použitia gréckeho ohňa bola zbraň podobná dnešným granátom. Zmesou sa plnili menšie alebo väčšie nádoby, zapálili sa a odhodili do nepriateľských radov. Často sa aj vystreľovali pomocou katapultov za hradby obliehaného mesta, kde dokázali narobiť naozajstnú spúšť. Grécky oheň spôsoboval ukrutnú smrť, zasiahnutá obeť totiž za niekoľko minút zaživa zhorela. Byzantské vojenské námorníctvo sa vďaka tomuto vynálezu stalo na niekoľko storočí nesmierne obávanou silou Stredomoria.

Skaza arabského loďstva:

To zistili aj Arabi, ktorí začali v roku 674 spomínanú blokádu Konštantínopolu. S niečím podobným sa totiž doteraz pri svojich výbojoch nestretli a grécky oheň sa pre nich stal doslova nočnou morou. Len čo uvideli blížiace sa byzantské plavidlá s rozďavenou tlamou leva, z ktorej šľahali plamene, ich bojová morálka klesla na bod mrazu. Grécky oheň ničil arabské koráby a kakofónia výkrikov upálených nešťastníkov sa niesla Marmarským morom.
Arabi nevedeli nájsť na tento „pekelný oheň“ žiadnu protizbraň. Muavija bol donútený prestať v roku 678 s obliehaním a uzavrieť mier s Byzanciou na tridsať rokov. Konštantínopol, ríša i kresťanstvo boli zachránené. V roku 717 sa Arabi opäť rozhodli zaútočiť na baštu východného kresťanstva. Od ich skazy pod hradbami hlavného mesta uplynulo už takmer štyridsať rokov a vo vojsku generála Maslamu sa nachádzalo len málo veteránov, ktorí na vlastné oči videli smrtiace účinky gréckeho ohňa.
Armáda, ktorá vyplienila Malú Áziu a pochodovala ku Konštantínopolu, bola skutočne obrovská. Maslama mal k dispozícii 80 000 mužov a flotilu admirála Sulejmana so silou 1 800 lodí. Boli to čísla, s ktorými sa byzantská armáda vôbec nemohla porovnávať. Cisár Lev III. bol však rozhodnutý brániť mesto za každú cenu a spoliehal sa na ničivé účinky „pekelnej“ zbrane.

Zhoreli zaživa:

Už v prvej námornej bitke v konštantínopolskom zálive Zlatý roh spálila byzantská flotila niekoľko desiatok hliadkujúcich arabských plavidiel a predznamenala tak výsledok celej blokády. Táto úvodná potýčka mala opäť nesmierny význam zo psychologického hľadiska. Stovky arabských námorníkov a vojakov na vlastné oči videli svojich druhov, ako zaživa zhoreli a aby na to ani na chvíľu nezabudli, pripomínali im to spálené vraky lodí lemujúce Marmarské more.
Maslama sa, samozrejme, nemienil vzdať a naplánoval mohutný útok na hradby po súši i z mora. Dopadol však navlas rovnako, len s tým rozdielom, že arabské straty boli tentoraz oveľa väčšie. Akoby nestačila skaza armády spôsobená gréckym ohňom, napadlo Arabov aj bulharské vojsko a uštedrilo im ďalšiu porážku. Lev III. neponechal nič na náhodu a okrem Bulharov sa snažil získať za spojencov aj vzdialených Frankov. To už bolo na Maslamu priveľa a rozhodol sa spod konštantínopolských hradieb odtiahnuť, kým mal ešte aspoň ako-tak bojaschopnú armádu.
Môžeme sa len domnievať, či by sa Byzancia udržala a nepodľahla arabskému útoku aj bez gréckeho ohňa. Každopádne, Arabi sa preto nesmierne báli útokov byzantských plavidiel vybavených chrličmi „pekelného ohňa“ a snažili sa vymyslieť spôsob, ako sa mu aspoň čiastočne brániť. Niekedy napríklad pokrývali boky vlastných lodí mokrými látkami a kožami.

Spoznali ho aj križiaci:

Grécky oheň používali Byzantínci ešte aj v období križiackych výprav a z armádneho arzenálu začal definitívne miznúť až s nástupom pušného prachu. Správy o používaní gréckeho ohňa nám zanechali kresťanskí i arabskí kronikári. Jeden z nich takto opisuje jeho ničivé účinky pri obliehaní Akkonu križiakmi: „Kresťanské vojsko postavilo obrovský štvorposchodový stroj, ktorý vďaka svojej výške ovládal hradby Akkonu. Posádka mesta bola na konci so silami, všetci sa už chceli vzdať, ale Boh dovolil, aby tento stroj zhorel...
V meste bol totiž akýsi muž pochádzajúci z Damasku, ktorý mal záľubu v tom, že robil pokusy s naftou a študoval látky, ktoré dokážu urobiť oheň neuhasiteľným. Keď dokončil svoje pokusy, zašiel k emirovi Karakušovi a povedal mu: ,Prikážte strojníkovi, aby urobil to, čo mu poviem. Keď vystrelí proti tej veži to, čo mu dám, zhorí.‘
Emir sa najprv zdráhal, no keď aj ostatní poukazovali na to, že nemôže nič stratiť, napokon privolil. Aby kresťanov oklamal, hodil muž z Damasku na jednu z veží najprv nádobu s naftou a inými nezapálenými látkami, ktoré nemali žiadny účinok. Kresťania sa ihneď vyšplhali dôverčivo na vežu a zasypali moslimov posmeškami. Muž z Damasku medzitým počkal, kým sa látka, ktorá bola v nádobe, dobre rozšírila. O chvíľu dal vystreliť ďalšiu nádobu naplnenú zápalnou zmesou, celú v plameňoch. V okamihu sa oheň všade rozšíril a pohltil celú vežu. Kresťania nemali vôbec čas ustúpiť a všetci zhoreli. Boh chcel, aby kresťania horeli najprv v ohni tohto sveta, kým budú horieť na onom svete...“

Emanuel Moravec: symbol zrady

Keď sa v lete 1939 z českého rozhlasu ozval hlas Emanuela Moravca, mnohí boli v rozpakoch. Nechceli veriť, že k nim skutočne hovorí človek, ktorý pred rokom vyzýval na odvahu, rozhodnosť a burcoval do boja proti Hitlerovi. Po marcovej okupácii Čiech a Moravy totiž ľudia s podobnou minulosťou končili v rukách gestapa a za mrežami.

Bola to však pravda, z rozhlasových vĺn sa prihováral skutočne ten istý Emanuel Moravec, ktorý kedysi bojoval v československých légiách, ten istý Emanuel Moravec, ktorý obdivoval T. G. Masaryka a v roku 1937 stál čestnú stráž pri jeho rakve, ten istý Emanuel Moravec, ktorý na jeseň 1938 ako dôstojník generálneho štábu československej armády osobne presviedčal prezidenta Beneša, aby sme neprijali Mníchovský diktát, ale postavili sa nacistickému Nemecku so zbraňou v ruke. Teraz verejne hlásal opak a ľudí vyzýval k podpore nacistickej tretej ríše a aktívnej práci v jej prospech. Už po prvom príhovore nikto nepochyboval, akú cestu si Moravec zvolil. Nenávisť k nemu sa od tejto chvíle už iba stupňovala.

„Pritom keby ho počas mobilizácie v roku 1938 zastrelil niektorý zo sudetských ordnérov alebo keby zomrel hoci na infarkt či pri autonehode ešte pred 15. marcom 1939, zostal by v českých dejinách zapísaný ako výrazná postava, ktorá sa zaslúžila o slobodu a nezávislosť Československa,“ napísal o ňom historik Jiří Pernes. 

Vlastenec a legionár
Emanuel Moravec pochádzal z dobre zabezpečenej rodiny pražského obchodníka. Už v mladosti si osvojil vlastenecké myšlienky a svoje zmýšľanie demonštroval aj tým, že vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi. Bol presvedčený, že tá je jedným z nepriateľov českého národa, pretože pomáha Habsburgovcom. Po maturite na pražskej Vyššej priemyselnej škole začal pracovať ako technický úradník, keď však na konci júla 1914 vypukla svetová vojna, hneď v prvý deň ho odviedli.

Dostal sa na východný front a zakrátko skončil v ruskom zajatí, kde sa od začiatku zaujímal o možnosť bojovať proti Rakúsko-Uhorsku. Najprv sa mu to podarilo v radoch Českej družiny, jednotky pôsobiacej v rámci ruskej armády, neskôr ako príslušníkovi srbskej dobrovoľníckej divízie, až napokon v marci 1917 zakotvil v československých légiách. V nich sa pri vstupnej registrácii uchýlil k jednému podvodu. Nahlásil, že mal hodnosť poručíka srbskej armády a velil guľometnej čate, čo síce bola pravda, do životopisu však uviedol aj to, že vyštudoval polytechniku a má inžiniersky titul. Vďaka tomu ho zaradili do dôstojníckeho zboru. V hodnostnom rebríčku pomaly stúpal a po troch rokoch, počas ktorých prešiel s légiami celú Sibír, sa Emanuel Moravec vrátil domov ako kapitán. 

Mníchovský diktát v praxi. Sudetskí Nemci strhávajú v októbri 1938 československý hraničný stĺp. Kritické dni spôsobili radikálny obrat v Moravcových názoroch.
 

Za najvyššie ocenenie však Moravec považoval ich rozhodnutie poslať ho študovať na Vysokú školu vojnovú do Prahy. Jeho kariéra sa vyvíjala sľubne. Renomé si však získaval aj inak. Už počas pôsobenia v légiách sa začal venovať písaniu a zistil, že jeho články o vojenskej problematike majú úspech. Začal teda publikovať, najprv v armádnych časopisoch a neskôr aj v prestížnych magazínoch a novinách. Písanie však nebolo iba jeho koníčkom. Moravec, hoci zarábal slušne, sa ustavične cítil armádou finančne nedocenený, často sa na svoju situáciu sťažoval, a tak honorármi za články vykrýval schodky v rodinnom rozpočte. Tí, čo ho poznali bližšie, však tvrdili, že je to preto, lebo Moravcovci žijú nad pomery. Peniaze boli vôbec jeho veľkým problémom. Hĺbková kontrola v ním riadenom spravodajskom oddelení Zemského vojenského veliteľstva v roku 1926 napríklad odhalila, že major Moravec sa kvôli vlastnému obohateniu dopúšťal finančných machinácií. Potrestali ho však skôr symbolicky, a už dva roky po afére bol znovu povýšený.

Sľub vernosti ríši zložil v roku 1942 do rúk REINHARDA HEYDRICHA. Ríšsky protektor, označovaný aj za kata českého národa, bol podľa MORAVCA „muž vynikajúcich vlastností“.
 

V priazni TGM
Ako autor sa Emanuel Moravec čoraz viac osmeľoval a z článkov postupne prešiel aj na písanie rozsiahlejších statí, neraz provokatívnych, ktoré najmä v armádnych kruhoch rozpútavali búrlivé diskusie. Po jednej z prác, v ktorej riešil, aké má Československo možnosti obrany v prípade, že by bolo napadnuté z Nemecka, Rakúska i Maďarska, dokonca minister národnej obrany vyhlásil, že si neželá, aby aktívni dôstojníci publikovali. Bol totiž presvedčený, že s obsahom článku sa zoznámil aj nemecký hlavný štáb a určite ho využije pri svojich útočných plánoch. Moravec zákaz obišiel tým, že začal písať pod pseudonymom Stanislav Yester.

Napriek podobným ťažkostiam však jeho odborná povesť narastala. Mladý, schopný a mimoriadne aktívny dôstojník sa dostal aj do zorného uhla prezidenta Masaryka, povrávalo sa dokonca, že ten nad ním drží ochrannú ruku. Je pravda, že Emanuel Moravec mu bol veľmi oddaný a ako výraz obdivu dokonca zhromaždil na vydanie súbor prejavov, ktoré prezident pri rôznych príležitostiach predniesol vojakom. Priamo na podnet TGM v tridsiatych rokoch napísal aj svoje kľúčové diela Vojaci a doba a Obrana štátu. Opísal tu modelovú situáciu, ktorá by nastala po Hitlerovom vpáde do Československa. Podľa neho by budúca vojna mohla znamenať skazu iba jedného štátu. Nemecka. 

Kuratórium na výchovu mládeže, obdoba Hitlerjugendu, vzniklo z MORAVCOVEJ iniciatívy a medzi jeho členmi sa aj rád ukazoval.

Osudové Michalovce
Aj vďaka týmto dielam bol Moravec, v tom čase už profesor vojnových dejín na vysokej škole a plukovník generálneho štábu armády, považovaný nielen za jedného z najlepších československých vojenských teoretikov, ale aj za interpreta brannej politiky štátu. Tridsiate roky však preňho neboli iba v znamení úspechov. Prvé problémy sa objavili v súkromí, Moravcovo manželstvo bolo v rozvrate. Príčinou bola jeho ešte neplnoletá milenka Pavla Szondyová, s ktorou sa zoznámil v Michalovciach a kvôli ktorej čelil aj disciplinárnemu konaniu. Manželskú krízu ukončil rozvod a tri mesiace po ňom sa Moravec s mladou východniarkou oženil. Dá sa povedať, že v poslednej chvíli, pretože päť týždňov po svadbe sa im narodil syn. Ani tento vzťah však dlho nevydržal, po šiestich rokoch sa takisto skončil rozvodom. Príčinou bola opäť Michalovčanka, šestnásťročná Jolana Emmerová, slúžka Moravcovej druhej manželky, ktorú si napokon tiež zobral.

Škrípať mu to začalo aj v kariére. Tvrdou ranou bolo preňho zastavenie v hodnostnom postupe, keďže ho nevybrali do generálskeho kurzu a na dôvažok stratil aj šancu na miesto riaditeľa Pamätníka Oslobodenia, po ktorom veľmi túžil. Do veľkej miery si však za problémy mohol sám. Čoraz väčšmi totiž politizoval a mnohým nebolo po chuti ani jeho sebavedomé vystupovanie a vyvyšovanie sa nad ostatných. 

 
Vyhláste vojnu!
Prišiel rok 1938 a podobné problémy boli zrazu druhoradé. V smrteľnom ohrození sa totiž ocitlo Československo a on bol nielen povinný, ale aj odhodlaný ho za každú cenu brániť. Ako Stanislav Yester v článkoch burcoval ľudí do obrany republiky a ako plukovník Emanuel Moravec prišiel v septembri k svojej jednotke v Znojme, aby na najzraniteľnejšom mieste krajiny čelil nemeckému útoku. Nerozhodnosť vedenia štátu ho však privádzala do zúrivosti. Napokon nevydržal a 28. septembra odišiel na vlastnú päsť do Prahy priamo za prezidentom Benešom. „Bez ohlásenia, tak ako som bol, zablatený a spotený, som k nemu vrazil.

Práve tam mal generála Syrového, predsedu vlády. Skríkol som: Vyhláste vojnu! O čom sa tu ešte radíte? Vyhláste vojnu, inak sme stratení!“ spomínal neskôr. Československá vláda však Mníchovský diktát prijala a bez boja odstúpila Hitlerovi naše pohraničné územia. O niekoľko dní došlo ešte k jednému stretnutiu Moravca s Benešom. Tentoraz prišiel za prezidentom ako zástupca Výboru na obranu republiky, ktorý odmietal kapituláciu. Ich rozhovor trval dve hodiny a skončil sa hádkou. „Našiel som ho vyľakaného, bezradného a neistého, ako chlapca, ktorý dostal bitku. Hanbil som sa, že sme tomuto uzlíčku biedy verili,“ komentoval Moravec stretnutie. Potom sa definitívne rozišli nielen jeho cesty s Benešom, ale aj s prvou republikou. 

Protektorátny minister školstva so svojimi synmi, najstarším IGOROM, JIŘÍM a najmladším PAVLOM EMANUELOM.

Druhý dych
Akým prerodom Moravec prešiel, naznačil jeho komentár, ktorý vyšiel už 5. októbra 1938 v Lidových novinách. Šmahom ruky v ňom zavrhol dve desaťročia demokratického Československa vrátane Beneša a dokonca aj svojho veľkého idolu T. G. Masaryka. Načrtol i víziu, a tá spočívala v spolupráci práve s nacistickým Nemeckom, proti ktorému bol ešte pred niekoľkými dňami odhodlaný v boji položiť život. Keď mu neskôr vojenské velenie oznámilo, že s ním už nepočíta a posiela ho do penzie, cítil sa ukrivdený a chcel emigrovať. Nestihol, v marci 1939 Hitler Československo definitívne rozbil a obsadil Čechy a Moravu, na území ktorých vyhlásil protektorát. Emanuel Moravec bol presvedčený, že skončil. Obával sa, že jeho protinemecké výzvy a aktivity z predmníchovského obdobia nezostanú zabudnuté.

O to väčšmi bol prekvapený, keď mu Nemci namiesto väzenia ponúkli spoluprácu a dokonca ho boli ochotní platiť. Spadol mu obrovský kameň zo srdca, šancu chytil za pačesy a už ju nepustil. Stal sa nadšeným propagátorom nacistickej ideológie. Vsugeroval si dokonca, že má po matke nemecký pôvod, a svojim dvom starším synom vybavil ríšske občianstvo. Keď odišli na východný front, Moravec bol hrdý, že idú v jeho stopách. 

Igor Moravec, počas vojny príslušník Waffen SS, v roku 1945 zmenil identitu. Napriek tomu ho odhalili, postavili pred súd a v roku 1947 popravili.

Spasiteľ národa
To boli však jeho takpovediac súkromné hriechy. Tých, pre ktoré ho národ čoraz väčšmi nenávidel, sa dopúšťal vo verejnom živote. Vychádzali z jeho presvedčenia, že iba on je povolaný na záchranu českého národa a on jediný na ňu pozná správny recept. V januári 1942 sa Emanuel Moravec stal členom protektorátnej vlády. Napriek zdanlivo nevýznamnej funkcii ministra školstva a ľudovej osvety šíril okolo seba strach. Báli sa ho nielen bežní ľudia, ale aj tí, čo rovnako ako on kolaborovali, ba dokonca aj štátny prezident Emil Hácha. Moravcova snaha navždy pripútať český národ k veľkonemeckej ríši sa nezastavovala pred ničím. Myšlienka tzv. pronemeckého aktivizmu, ktorý bol po celý čas jeho hlavným krédom, vyústila napríklad do založenia Kuratória na výchovu mládeže (obdoba nemeckého Hitlerjugendu), na čelo ktorého sa aj postavil, a mnohých ďalších kolaborantských organizácií. Začiatkom roku 1945 však už aj jemu bolo jasné, že nacistom zvoní umieračik, a bol si vedomý svojej viny.

„Dosvedčíte mi, že mojou zásluhou nikto nezomrel na popravisku?“ pýtal sa zlomený Moravec niekoľko dní pred oslobodením jedného z úradníkov. Potom dodal: „Nebudem sa hanbiť sadnúť si na lavicu obžalovaných, ale to vám hovorím, luzou sa zabiť nedám!“ V deň, keď v Prahe vypuklo povstanie, mal Emanuel Moravec na príkaz štátneho tajomníka K. H. Franka prehovoriť v rozhlase a upokojiť situáciu. Napriek abnormálnosti tohto nápadu sa rozhodol to urobiť. Nákladné auto, na korbe ktorého sa viezol, sa najprv dostalo do prestrelky a neskôr mu došiel benzín. Moravcovi bolo jasné, aký osud ho čaká, ak sa dostane do rúk povstalcov. Vybral teda z vrecka kabáta revolver, priložil si ho k pravému spánku a vystrelil.

Prezident Beneš bol sovietsky agent, tvrdí Moskva
 
Dôveryhodnosť týchto informácií je otázna. Za Stalina bezpečnostné zložky často falšovali dokumenty.

Bratislava - Bývalý československý prezident Eduard Beneš spolupracoval so sovietskou výzvednou službou už pred druhou svetovou vojnou, na svojej internetovej stránke to tvrdí dnešná výzvedná služba Ruska (SVR).

Informáciu zverejnila s tým, že vo februári 1948 bol Beneš ľahko vydierateľný, a preto nestál v ceste februárovému komunistickému prevratu, ktorý viedol Klement Gottwald.
Správu ruskej rozviedky zverejnil ako prvý z médií bratislavský denník Pravda.
Podľa ruských, respektíve sovietskych dokumentov sa Beneš už pred vojnou stretával v Prahe so sovietskym tajným agentom Pjotrom Zubovom. V januári 1948 sa vraj Zubov do Prahy vrátil s poverením Stalina a vyzval Beneša, aby nerobil komunistom problémy pri prevzatí moci. Inak zverejnia materiály, ktoré československého prezidenta zdiskreditujú.

"Zubov svoju úlohu splnil. Dostal za to Leninov rád," cituje Pravda ruského historika so zameraním na tajné služby Vladimira Karpova.

Už skôr sa objavili správy z ruských archívov, že Beneš bol v kontakte so sovietskou tajnou políciou NKVD. Údajne mal spolupracovať so Sovietmi na prevrate v Juhoslávii a pri odchode do exilu od nich prijať peniaze.

Je otázne, nakoľko dokumenty ruských archívov hovoria o skutočnosti, pretože najmä za Stalina sovietske bezpečnostné zložky často falšovali dôkazy a pracovali s výmyslami a zámernými dezinformáciami.

Beneš vo februári 1948 prijal demisiu nekomunistických ministrov a súhlasil so vznikom čisto komunistickej Gottwaldovej vlády. Dvadsiaty piaty február neskôr československí komunisti oslavovali ako "víťazný február."  Beneš odstúpil 7. júna 1948 z funkcie prezidenta a v septembri toho istého roku zomrel.

Likvidovať!

Po druhej svetovej vojne rozpútali Sovieti v Poľsku bezuzdný teror. Už druhý raz v krátkom období.

Po tom, ako si Hitler a Stalin roku 1939 rozdelili Poľsko, Sovieti povraždili približne 400-tisíc jeho obyvateľov. Za necelé dva roky. A približne 1,2 milióna odvliekli do gulagov po celom Sovietskom zväze. Nestihli dokončiť svoje dielo. Ako možno nazvať to dielo? Obdobím očisty? Pacifikácie? Stabilizácie? Normalizácie? Alebo rovno obdobím likvidácie? Mohli v ňom nerušene pokračovať po víťaznej vojne.

Valec sa rozbieha:

Len čo Červená armáda vkročila na poľské územie, sovietske bezpečnostné orgány sa, ako zvyčajne, s vervou pustili do plnenia svojich povinností. Na poľskom území s osobitnou vervou. Boľševickí pohlavári všeličo nemohli zabudnúť Poliakom. Najmä nie katastrofálnu porážku za občianskej vojny. Keď sa znova zmocnili území, ktoré Poliaci získali po víťazstve v sovietsko-poľskej vojne, nastala „depolonizácia“. Desaťtisíce ľudí uväznili, internovali, deportovali.
S rovnakou usilovnosťou pracovalo NKVD i na poľských východných územiach. Už v júli 1944 zriadili v dedine Krzesimow prvý koncentračný tábor. A v takom hlbokom utajení, že verejnosť a historici sa o ňom dozvedeli až roku 1996, keď tam pri rekonštrukcii cesty objavili množstvo kostier. Medzi nimi aj detských. Nielen dospelých, ale aj deti bolo treba likvidovať, lebo aj z nich môžu vyrásť nepriatelia? Podobne ako fašisti likvidovali Židov? Odhaduje sa, že obetí bolo niekoľko tisíc. Z tábora vyvážali väzňov aj do sovietskych gulagov.
Koncom júla 1944 sa front blížil k Varšave. Sovietske velenie plánovalo zaútočiť 8. augusta. No už 1. augusta vypuklo vo Varšave povstanie. Nevyvolali ho však velitelia Armie krajowej (Národnej armády), verní protikomunistickej exilovej vláde v Londýne? A exilová vláda i Národná armáda už dávno ležali Stalinovi v žalúdku. Nemohol dopustiť, aby na oslobodzovaní Varšavy i Poľska mali zásluhu sami Poliaci a potom si aj sami vládli. Zastavil ofenzívu na Visle. Dokonca ani nedovolil, aby americké lietadlá vzlietali zo sovietskych letísk s pomocou povstalcom. Poliaci odolávali dva mesiace. Nemci zrovnali Varšavu so zemou. Z druhej strany Visly sa sovietske vojská prizerali. Zahynulo asi 200-tisíc obyvateľov. Stalin svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že sovietska armáda nebola ešte pripravená.

Úhlavný nepriateľ:

Po vojne nastal v Poľsku obrovský presun obyvateľstva. Jeho východné územia si znova prisvojili Sovieti a organizovali tam čistky. Poliakov posielali najmä do gulagov. Ďalší smerovali na západ, na bývalé nemecké územia. Tam rozprášili asi 140-tisíc Ukrajincov z východných území. Nepriateľov, ktorých sa Sovieti museli zbaviť, bolo veľa. Odvliekli dokonca i 15-tisíc baníkov z Horného Sliezska a Pomoranska a poslali ich do táborov v Donbase a do Západosibírskej uhoľnej panvy. No najväčšími nepriateľmi boli príslušníci Národnej armády.
Poľskí ozbrojenci oslobodili veľa mestečiek a hrozilo nebezpečenstvo, že zbrane otočia i proti sovietskym jednotkám. Berija posielal bezpečnostným zložkám prípis za prípisom. Pomáhali Poliaci pri oslobodzovaní Vilniusu? To nič, odzbrojiť ich! A do táborov. To isté pokračovalo aj inde. V októbri 1944 Berija zriadil osobitnú divíziu na potieranie nezávislého odboja. Do augusta 1946 zatkli vyše 50-tisíc príslušníkov Národnej armády.
Koncom februára 1945 protestovala tajná poľská vláda proti jaltskej dohode a vyhlásila, že je ochotná rokovať rovno so Sovietmi. Veliteľ NKVD generál Sedov prejavil ochotu. Šestnásť predstaviteľov poľských demokratických orgánov prišlo 28. marca 1945 na rokovanie do Pruzskova neďaleko Varšavy. Bol medzi nimi veliteľ Armie krajowej Leopold Okulicki, podpredseda tajnej vlády, členovia Rady národnej jednoty (tajného parlamentu), ktorá vznikla v období nemeckej okupácie.
So sovietskymi komunistami však nikto nebude babrať. Na to poľská delegácia asi zabudla. Generál Serov - sľub-
-nesľub - zatkol delegáciu a hneď ju aj poslal do smutne známeho väzenia na Ľubjanke v Moskve. Vymerali im desať rokov väzenia. Na sovietske pomery nie veľa. No traja z odsúdených sa nikdy nevrátili do Poľska. Okulicki umrel vo väzení približne o rok a pol.

Celý národ v podozrení:

Komunistická strana bola v Poľsku bezvýznamnou, okrajovou politickou organizáciou. Aká bola nádej, že sa legálne, demokratickými voľbami dostane k moci? Nijaká. Veď napokon - azda okrem Československa - sa v nijakej inej krajine na svete nedostala k vláde legálne. A tak v Poľsku vypuklo to, čo aj v iných krajinách, kam vkročila čižma sovietskeho vojaka: brutálne násilie na získanie moci. Ibaže v Poľsku bolo ešte brutálnejšie.
Najprv bolo treba likvidovať politickú opozíciu. Likvidovali ju. Potom prišli na rad vykorisťovateľské triedy, šľachtici, veľkostatkári, fabrikanti, uhľobaróni, veľkoobchodníci, potom maloobchodníci, bývalí štátni úradníci, majetnejší roľníci, remeselníci. Náhubok dostávala katolícka cirkev. Biskup Štefan Wyszyński sa protivil, tak ho poslali do väzenia. Za ním vyše sto kňazov.
Pravdaže, našli sa i ochotní. Poľských komunistov vyškolili v dôstojníckej škole NKVD v Kujbyševe. Vytvorili základ vlastného bezpečnostného aparátu. Na pomoc im prišlo niekoľko stoviek sovietskych poradcov. Ak by sa azda neboli dobre vyškolili, tak oni ich potom doúčali, čo a ako treba. Na jeseň roku 1947 zlomili v Poľsku organizovaný odboj. V decembri 1948 sa dve ľavicové politické organizácie spojili a naštartovali kurz na totalitu. Teror sa ešte zväčšil.
Podľa odhadov historikov v období najväčších represálií zahynulo vo väzniciach a táboroch vyše pol milióna Poliakov. Z toho bolo asi 80-tisíc príslušníkov Národnej armády. Takmer šesť miliónov Poliakov, tretinu dospelých, bezpečnostné orgány sledovali a evidovali ako „zločinecké a podozrivé osoby“.

Pohon na pohlavárov:

Mohlo sa očakávať, že Stalin bude v zahraničí sledovať iné ciele ako vo vlastnej krajine? V Poľsku sa podozrivými stali intelektuáli, vysokí dôstojníci, rodiny, ktoré mali niekoho v zahraničí, bývalí príslušníci Národnej armády, zahraničného odboja. Mnohých pozatvárali, týrali ich fyzicky i psychicky, v zinscenovaných procesoch odsúdili na smrť alebo na dlhoročné väzenie. Mnohí zmizli bez stopy.
A ako inde, pohon napokon vypukol aj na najvyšších straníckych a vládnych funkcionárov. Likvidovali sa navzájom. Držali sa za krk. Ty vieš o mne to a to, ja zasa o tebe to a to. Zbierali o sebe kompromitujúce materiály, angažovali konfidentov, zaobstarávali si svedkov. A čakali polomŕtvi od strachu, na koho ukáže prstom ten nemilosrdný fúzatý potmehúd s fajkou v Moskve.
Fúzatý ukázal na Wladyslawa Gomulku. Na toho, ktorý patril medzi najvernejších. Gomulka bol starým komunistom. Neraz rokoval so Stalinom. Za svoje presvedčenie sa niekoľko ráz ocitol vo väzení. Po vojne vynaložil veľa práce pri nastoľovaní totalitného systému. Aj špinavej. Napríklad pri falšovaní výsledkov volieb a referend. A hoci zastával najvyššie funkcie - bol generálnym sekretárom Poľskej zjednotenej robotníckej strany a podpredsedom vlády -, letel bez milosti. Roku 1951 ho zatkli a odsúdili. Na výstrahu. Aby sa triasli aj tí v najvyšších funkciách.
Stalin potom ukázal prstom na ďalších. Vo väzení sa ocitol Zenon Kliszka, v strane druhý muž po Gomulkovi, generál Marian Spychalski, takisto vysokopostavený
muž v strane a vo vláde. Sovietsky maršal Rokossovskij, od roku 1949 minister obrany v Poľsku, robil čistky v radoch vysokých dôstojníkov a generálov.

Stalinizmus bez Stalina:

V marci 1953 sa sovietsky diktátor pobral na onen svet a zanechal strašné bremeno: systém založený na násilí a niekoľkostupňovej nenávisti. Spoločenský a hospodársky systém je kolos a uplynie veľa času, kým ho zmenia. No čas plynul a systém sa v Poľsku nemenil. Prevratné zmeny v Sovietskom zväze sa ho nedotkli. Presnejšie povedané, len naoko. Bolo menej procesov, tresty boli miernejšie, podmienky vo väzniciach trochu lepšie.
No poľskí vládcovia naďalej prejavovali vernosť Stalinovi. Štátna rada schválila Palácu kultúry, varšavskej dominante, pomenovanie J. V. Stalina, Katovice zmenili na Stalinogród a katovické vojvodstvo na stalinogródske. Aj v politike mu prejavovali vernosť. V septembri 1953 odsúdili biskupa Czesława Kaczmarka, zakrátko zatkli primasa Wyszyńského. V novembri 1953 museli cirkevní hodnostári prisahať vernosť Poľskej ľudovej republike. Na plné obrátky sa rozvíjalo združstevňovanie dediny. Ešte roku 1955 bolo v poľských väzniciach okolo 30-tisíc politických väzňov. Ešte roku 1956 sedel vo väzení bez rozsudku Marian Spychalski.
Otrasom pre Poľsko bol XX. zjazd sovietskych komunistov vo februári 1956, keď odhalili Stalinove zločiny. Zakrátko nato prišla smrť poľského prezidenta Boleslava Bieruta, oddaného prívrženca Stalinovej politiky, a vypukli robotnícke nepokoje v Poznani. Najkrutejšie obdobie komunistickej diktatúry sa pominulo. Jeho dôsledkom bolo množstvo vyhasnutých a zničených životov, rozvrátené hospodárstvo, krachujúce roľnícke družstvá. Okrem iného i 360-tisíc Poliakov, ktorí sa zachránili útekom a roztrúsili sa po mnohých krajinách sveta.

Poprava

Podnietila začatie Slovenského národného povstania masová vražda nemeckých vojakov a civilistov zinscenovaná NKVD?

02.11.2007

Ráno ich vyviedli na dvor, spýtali sa, ako sa vyspali, a chvíľu nato brutálne postrieľali. Okrem vojakov boli medzi obeťami aj ženy a deti. Stalo sa to 28. augusta 1944 v martinských kasárňach na Podháji. Práve táto udalosť predznamenala vypuknutie Slovenského národného povstania. Niekoľko desaťročí sa udalosti v Martine z politických dôvodov skresľovali, priamych účastníkov zastrašovali, niektorých väznili a dodnes celá pravda nevyšla najavo. Isté je len to, že SNP sa nezačalo postrieľaním členov nemeckej misie, ako sa dlho verilo. Redakcia Plus 7 dní má k dispozícii výpovede viacerých historikov, ale aj očitých svedkov, ktorí tragickú udalosť zažili a len nedávno podrobne opísali.

Prvá slovenská masová vražda:

„Dvadsiateho šiesteho augusta 1944 navštívil otca pplk. Golian. Informoval ho o chystanom povstaní a prijal od neho sľub vernosti. Na porade s veliteľom partizánov Veličkom sa dohodli, že partizáni utlmia svoje aktivity, aby neprovokovali Nemcov sústredených na hraniciach,“ spomína dcéra veliteľa kasární Emila Perku. Večer 27. augusta sa veliteľ martinskej posádky zdržiaval vo svojej pracovni. Dozvedel sa, že partizáni zadržali medzinárodný rýchlik, v ktorom údajne cestuje nemecká misia generála von Otta.
„Poslal Kuchtu - styčného dôstojníka medzi armádou a partizánmi - na stanicu, aby v zmysle včerajšieho dohovoru s Veličkom a pplk. Golianom zariadil okamžitý odchod vlaku. Kuchta však Perku neuposlúchol a priviedol Nemcov do kasární. Perka išiel teda vyjednávať s vedúcim partizánov Veličkom, ktorý jeho argumenty o ženevských konvenciách - že v skupine sú deti a ženy - nebol ochotný prijať,“ prerozprávala otcove spomienky Perkova dcéra. Veličko bol podľa očitých svedkov v tú noc ako vždy opitý, komunikácia s ním bola o to komplikovanejšia a dookola nútil Perku zrealizovať jeho „pervuju zadaču“. Perko však údajne dosiahol aspoň to, že partizáni pošlú Nemcov do Kyjeva, kde sa im do rozhodnutia Moskvy nič nestane. „Kuchta, ktorý prišiel na motorke za nimi, dostal príkaz, aby Nemcov odzbrojil.“ Ráno, napriek nočnej dohode, už prebehlo všetko inak a nemeckú misiu zlikvidovali.

Chaos na stanici:

„V tom čase už veľa ľudí spolupracovalo s partizánmi, čo sa odrazilo aj pri tejto akcii. Keď vlak idúci z Bukurešti do Berlína stál na železničnej stanici vo Zvolene, už vtedy posielali Veličkovi na štáb do Sklabine správu, že vo vlaku je nemecká misia,“ spomína vedúca historického oddelenia Múzea SNP Daniela Baranová. „Na to Veličko zareagoval tým, že vyslal skupinu, ktorej velil Surkov, aby obsadila železničnú stanicu v Martine. Keď sa to Perko dozvedel, poslal na stanicu nadporučíka Cyrila Kuchtu, aby zabránil ozbrojenému stretu.“ Baranová spomína, ako jej Perko povedal, že sa to nemalo stať, ale že to bola akcia Sovietov. Tvrdil jej, že s tým nesúhlasil, ale sovietske velenie konalo podľa vlastných inštrukcií a nerešpektovali ich. Historici sa zhodujú v jednom, v skutočnosti nešlo o zajatie, ale Nemci dostali ponuku od zástupcu vojenskej posádky Kuchtu. Ten bol dokonca nositeľom nemeckého železného kríža, ktorý mal pripnutý aj vtedy na stanici. Vraj preto, aby u Nemcov zvýšil dôveryhodnosť. Ponuka znela, že kým sa opraví partizánmi údajne poškodená trať, môžu prespať v kasárňach a budú hosťami veliteľa Perka. Nemci Kuchtovu ponuku prijali a v sprievode slovenských vojakov, ktorí im zabezpečili ochranu, odišli do kasární.

Svedok Pavol Fraňo:

„Spali sme v kasárňach v tankovej brigáde dve noci ako záložní vojaci. Mali sme odísť do Strečnianskeho priesmyku, pretože od Žiliny sa smerom na Martin blížila nemecká armáda. Ráno okolo pol siedmej až siedmej som išiel spolu s rodákom Jánom Vrabcom z Turian po kávu a raňajky. Priblížil som sa ku kuchyni a zrazu som počul streľbu z automatických zbraní. Poobzerali sme sa a videli vo vzdialenosti asi tridsať až päťdesiat metrov ležať Nemcov pred budovou, v ktorej boli predtým ubytovaní. Bolo ich asi 22. Medzi nimi dve ženy a asi dve deti. Keď som k nim prišiel, niektorí ešte žili, a jeden z nich, myslím, že to bol doktor, si pýtal vodu. Čo ja viem, jedna žena a dve deti boli slabo zranené, lebo ich odviedli do ošetrovne. Ostatní kričali, zvíjali sa a postupne zomierali. Medzitým sa zhromaždilo veľa ľudí, bola tam trma-vrma, začali nás odtiaľ hnať preč, vymývali miesto od krvi vodou a mŕtvych naložili na nákladné auto a odviezli na mne neznáme miesto.“
Ďalší svedok Jozef Voška, ktorý medzičasom umrel, videl, ako dve deti ktorýsi z vojakov odniesol do zákopu a pochoval, aby „v meste nenastalo rozrušenie, že boli postrieľané nevinné deti“. O deťoch sa zmienil aj lekár Branislav Geryk, ktorý v tom čase praxoval v martinskej nemocnici. „Ráno 28. augusta ho vyslali do kasární, že sú tam ranení Nemci. Mal ich previezť do nemocnice. Medzi zranenými boli dve ženy a dvaja civili. Tie ženy potom záhadne zmizli a dostali sa do Nemecka, staršie, asi 14-ročné dievča bolo medzi mŕtvymi prevezené do Sklabine. V kaluži krvi vraj ešte uvidel detskú topánočku asi tak na 3-4-ročné dieťa.“

Kto strieľal prvý?:

„Ráno asi o pol siedmej vychádzali všetci členovia misie na kasárenský dvor na cvičisko, aby mohli spolu odísť na vlak. Kuchta išiel spoločne s nemeckým oficierom, ktorý sa ho držal. V pozadí bola aj nejaká žena s dvoma deťmi,“ spomína holič roty Šimon Dej. „Kuchta sa ešte opýtal, ako sa vyspali, a v tom zrazu zakričal, aby sa vzdali. Niektorí zodvihli ruky, jeden nemecký civil sa rozbehol smerom na nástupište. Zastrelili ho výstrelmi zo samopalu. Jeden z Nemcov vystrelil, ale nikoho nezasiahol. A vtedy ich vojaci, ktorí cvičili na dvore, postrieľali. Kuchta sa v tom momente hodil na zem, aby ho nezasiahli. Celá streľba trvala len veľmi krátko. Potom prišli autá zo Sklabine, mŕtvych Nemcov naložili a odviezli preč.“
Verzie toho, kto začal strieľať prvý, sa rozchádzajú a dodnes nie je jasné, či paľbu nezačali práve partizáni. Podľa historičky Baranovej z rozhovoru s Kuchtom vyplynulo, že prvý výstrel išiel od komína na streche a až potom siahol na zbraň nemecký vojak. Mnohí historici tvrdia, že Kuchta si často protirečil a verzie menil z roka na rok. Podľa historika Mlynarčíka Kuchta dobre vedel, že vo vlaku nie je žiaden generál a nejde o nijakú misiu. To len neskôr chcel zvýrazniť význam tejto akcie a zakryť jej teroristický charakter. Podľa Mlynarčíka postrieľanie Nemcov bolo tragédiou i z hľadiska vojenských regúl a medzinárodného práva. Vojaci nemeckej armády vlastne ešte neboli v bojovom nepriateľstve.
V knihe Z vojenského povstania v Turci opísal Cyril Kuchta udalosť dosť tendenčne: „O tretej hodine v noci som sa dohodol s rtk. Letkom a so štyridsiatimi odhodlanými automatčíkmi na tomto postupe. Ráno o šiestej SS-ákov zobudíme a povieme im, že ich dopravíme na raňajší rýchlik idúci do Budapešti. Keď budú spolu na dvore, vyzveme ich, aby odovzdali zbrane, paľbu začneme len pri pokuse o odpor. Konečne, podarilo sa mi ich dostať všetkých na dvor a zrazu som zakričal: Hände hoch! Niektorí však namiesto nariadeného dvíhania rúk vytiahli pištole a začali strieľať. A tu vybuchla neskrotná nenávisť všetkých chlapcov: zo štyridsiatich automatov vychádzala salva za salvou, kým celá SS-ácka vojenská misia nebola zneškodnená.“
Kuchta však podľa historičky Baranovej v ich rozhovore nevylúčil, že sa do kasární dostali partizáni. Otázku mu položila aj preto, že vedela, aká tam bola situácia. Sovietski utečenci, ale aj Veličko, používali uniformy slovenskej armády. Zaujímavé je v tomto prípade svedectvo tlmočníčky partizánskej brigády a tiež manželky veliteľa partizánov Tamary Veličkovej: „S tým nemala slovenská armáda nič spoločného. To bol takzvaný ‚udarnyj odriad‘, ktorému velil Surkov. To urobili partizáni. V žiadnom prípade si nikto nemôže myslieť, že slovenskí vojaci sa správali ako popravná čata. Kuchta, samozrejme, vedel, že to nestrieľali vojaci, že do nemeckých vojakov strieľali partizáni...“

Perko bol proti, Kuchta ho neuposlúchol:

Historici sa zhodujú, že celú akciu zadržania a zavraždenia skupiny Nemcov vykonali proti vôli podplukovníka Emila Perku, pretože rozhodnutie nebolo v intenciách vojenského velenia. „Perko bol proti tomu, aby skupinu Nemcov zlikvidovali. Ako vojak si bol vedomý, že na nich platia ženevské dohovory,“ tvrdí historik Ján Stanislav, ktorý osudný deň s Kuchtom osobne preberal. „Dostal sa aj do sporu s Veličkom. Situácia v Turci dospela až tak ďaleko, že nakoniec Veličko presadil svoje a poveril Kuchtu buď ich zlikvidovať, alebo priviesť na partizánsky štáb do Sklabine. Ináč povedané, Kuchta prijal rozkaz od Velička.“ Kuchta vraj neskôr priznal, že s odstupom času si uvedomil, že prijatím rozkazu od partizánskeho veliteľa Velička porušil subordináciu vo vzťahu ku Golianovi, náčelníkovi veliteľstva pozemného vojska. „Perko ako veliteľ posádky musel aspoň naoko dodržiavať vernosť vtedajšiemu režimu, ale súčasne zachovával aj konšpiratívne vzťahy s golianovským vojenským ústredím.“
Kuchtovým priamym nadriadeným bol Perko, ale súčasne ho kontroloval aj Veličko. Ten na neho nasadil príslušníka NKVD a veliteľa partizánskej jednotky Surkova, ktorý prezlečený za železničiara chladnokrvne sledoval priebeh komunikácie medzi Nemcami a železničiarmi vo vlaku. Neskôr Surkovov partizánsky oddiel sledoval nemeckú misiu počas presunu do kasární. „Kuchta nevedel, ako by bolo Veličkovo velenie zareagovalo na prípadné nesplnenie rozkazu. Rozmýšľal, že keď odvedie nemeckú skupinu do kasární, že predsa sa mu podarí počas nočných rozhovorov s Veličkom presvedčiť sovietsku stranu, aby upustila od likvidácie misie,“ spomína Ján Stanislav. „Kuchtovi v noci z 27. na 28. augusta došlo, že nie on je pánom situácie, ale sa stal nástrojom v rukách sovietskeho velenia. Prijatím tejto úlohy bola odštartovaná celá tragédia nemeckej vojensko-civilnej skupiny,“ myslí si historik.

Podľa vyšetrovateľa išlo o vraždu:

Pred dvoma rokmi vyšetrovateľ PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície v Žiline Dušan Novysedlák na podnet istého pána začal trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy spáchanej pred 63 rokmi. Neskôr ho zastavil. Vyšetrovanie toho, kto zomrel, totiž musí byť zastavené. Do úvahy prichádzalo vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči Petrovi Alexejevičovi Veličkovi. No ten zomrel ešte v roku 1984.
Historička Baranová tvrdí, že aj po rokoch, ktoré uplynuli od osudného rána v martinských kasárňach, sa viacerí očití svedkovia báli vypovedať. Skutočnú verziu si už mnohí zobrali so sebou do hrobu. Nájde sa napokon niekto, kto udalosť opíše bez emócií a strachu?   

Diplomacia povojnového Československa v prospech deportovaných

Vojna je krutá vec

Miloš Krno

Veľa sa píše o Slovákoch odvlečených v rokoch 1944 až 1945 do bývalého Sovietskeho zväzu, o gulagoch a vojnových zajatcoch. Pretože som v povojnových rokoch pracoval na veľvyslanectve ČSR v Moskve ako prvý tajomník, dostávam písomné otázky o tomto probléme. Prišli mi aj ďakovné listy od ľudí, ktorí sa na náš zákrok urýchlene vrátili domov.

Vidím, že je dosť nejasností okolo sovietskych politických súdov i zajateckých táborov. Preto by som chcel vniesť viac svetla do tých čias. Mali by sme najprv rozlíšiť niekoľko vĺn ciest a transportov našich občanov za mreže alebo ostnaté drôty, ďaleko od vlasti.

Tragické osudy antifašistov

Prvú vlnu treba pripísať Stalinovej povestnej podozrievavosti. V rokoch 1938-1940, keď sa chýlilo k vojne a Hitlerovo Nemecko, ako aj Horthyho Maďarsko siahali na Sudety, južné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu, viacerí antifašisti hľadali útočište v Moskve. Mnohí politickí utečenci sa vtedy ocitli na zoznamoch podozrivých zo špionáže v prospech Nemeckej ríše a horthyovského Maďarska.

Spomínam si na krížovú cestu slovenského učiteľa, neskoršieho dôstojníka Česko-slovenskej armády Štefana Maču, ktorý pred útočnou vojnou Nemecka proti Sovietskemu zväzu, ako presvedčený slavianofil a antifašista, ušiel na Ukrajinu. Súdili ho ako maďarského špióna a dostal desať rokov nútených prác za nelegálne prekročenie hraníc. Stačilo, keď sa prokurátor dozvedel, že Klement Gottwald v moskovskom exile o ňom nič nevie, a tak poznal iba jediné vysvetlenie: Mačo je špión. Ak podpíše priznanie, bude sa mať lepšie on, aj prokurátor.

Spomínam si na ukrajinského spisovateľa z Prešova, Fedora Ivančova. Obišiel podobne. To, že študoval na užhorodskom ruskom gymnáziu a ovládal ruštinu, bola priťažujúca okolnosť. Horthyovci ho vraj starostlivo pripravili za špióna.

Údel slovenských a maďarských vojakov

Druhá vlna chlapov, čo zapĺňali pracovné tábory, boli vojnoví zajatci, a to príslušníci Tisovej Rýchlej divízie a iných vojenských útvarov, ktoré sa podieľali na vojne pod hlavným velením Hitlerových generálov. Nešlo iba o vojakov Slovenskej armády, čo neprebehli ako Ján Nálepka, Ernest Bielik, Pavel Marcely a mnohí iní k ruským vlastencom bojujúcim proti okupantom. Išlo aj o Slovákov z nášho územia obsadeného horthyovským Maďarskom. Moskva presadzovala myšlienku, že tí, čo bojovali proti ZSSR, hoci často nedobrovoľne, ako pomáhači vyvražďovacích plánov Tretej ríše, majú znova vybudovať to, čo vo vojne zničili.

Tretia vlna zasiahla Slovákov z okupačnej slovenskej a maďarskej armády, keď sa východné Slovensko ocitlo vo frontovej zóne. Tam sa uplatňovali bezohľadné frontové zvyky, veď vojna bola vždy mrchavou vecou. Došlo k zatýkaniu mnohých týchto ľudí, aby ich pridali k zajatcom v sovietskych táboroch. V gulagoch bolo treba čo najviac pracovníkov.

Počas štvrtej vlny, už slabšej, postupujúce sovietske vojská zatýkali na frontovom území spolupracovníkov gestapa, absolventov esesáckych kurzov, členov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a aj takých, ktorým ich nežičlivci nasadili psiu hlavu fašistu. Medzi týchto odvlečených patrili i čestní občania, ktorých z osobnej nevraživosti udávali sovietskym vojskám ich známi, často takí, čo predtým poškuľovali na hákový kríž, nosili gardistické čižmy, a tak sa chceli novou kolaboráciou očistiť.

Zlovestný generál Mechlis

V čase, keď sa front priblížil na stredné Slovensko, politrukom Sovietskej armády a členom vojenskej rady frontu bol generál Mechlis. Hovorilo sa o ňom, že ho počas ruskej občianskej vojny zajali československí legionári a červení partizáni ho zachránili priamo spod šibenice. Preto mu vraj Československo nebolo sympatické. Po jeho výmene, vďaka zásahu Gustáva Husáka, sa zatýkanie takzvaných fašistov zastavilo.

Medzi nimi bol i kultúrny pracovník z Popradu, syn protifašistického ruského emigranta, Boris Čebotariev. Niekoľkokrát za vojny hovoril v bratislavskom rozhlase o kultúrnych výročiach Ruska. Ktosi ho udal, že sa prezentoval vo fašistickom rozhlase. Bol som doma na dovolenke v Partizánskej Ľupči, keď prišiel za mnou jeho otec s politickým pracovníkom z Popradu Karolom Šavelom a rozpovedali mi tragédiu mladého Čebotarieva. Po zákroku nášho veľvyslanectva v Moskve ho prepustili. Podobných zákrokov bolo viac.

Vydarený útek

Pamätám si na nášho občana, ktorý prišiel načierno z pracovného tábora v Murmansku do Moskvy. Sám o tom hovorí v rozhovore s názvom O otrockej stáži Jána Tomľana v krajine osloboditeľov (Slovenské národné noviny, 16. 2. 1990): "Moja túžba po slobode bola prisilná. Podarilo sa mi dostať v Moskve na naše veľvyslanectvo". Vraj si "spomína na bezmocný výraz tváre tajomníka Miloša Krnu, ktorý nad príbehom slovenského otroka iba žasol a neveriacky krútil hlavou. Pomôcť hneď však nemohol... Ale tajomník prisľúbil, že o osude odvlečených Slovákov bude doma informovať prvým možným kanálom... Svetielko nádeje sprevádzalo utečenca do tábora... Stratený muž sa vrátil domov. Bol to návrat zo záhrobia, na ktorý do smrti nezabudne."

Návraty z pracovných táborov

V roku 1947 som dostal poverenie z Ministerstva zahraničných vecí ČSR prevziať nezákonne odvlečených a zajatých občanov a poslať ich domov. Mali to byť Česi a Slováci, ktorí nekolaborovali s gestapom a nemali rodiny odsunuté do Nemecka alebo Maďarska.

Mal som navštíviť zajatecký tábor v Luzjanovke pri Odese. Boli krásne jesenné dni. Sprevádzal ma druhý tajomník nášho veľvyslanectva Emil Schultz. Prijímali sme na krátke pohovory vyše dvetisíc zajatcov a odsúdencov, ktorí o sebe tvrdili, že sú československí občania. Podrobnejšie informácie, ani doklady sme o nich nemali.

Prišiel aj starší muž, hovoril zle po česky. Dokazoval, že pochádza zo Sliezska, kde každý musel narukovať do nemeckej armády. Spýtal som sa ho, prečo bol spolupracovníkom gestapa, a on mi odpovedal, že jeho žena chcela mať veľa peňazí. Pravdaže, nezaradili sme ho medzi tých, čo sa hneď mali vrátiť domov.

Róm, zavalitý a brčkavý, nevedel, či pochádza zo Slovenska alebo Maďarska. Požiadal som ho, aby zaspieval nejakú pesničku. Tvrdil totiž, že je muzikantom. Zaspieval po slovensky, čiže bolo jasné, odkiaľ pochádza.

A čo je neuveriteľné, podišiel k nám chlap, odo mňa starší o tri roky. Zrazu som ho spoznal ako rodáka z Partizánskej, kedysi Nemeckej Ľupče. Povedal, že ho omylom vzali a bol tu skoro dva roky. Sám sa zdôveruje v Smene na nedeľu 3. 8. 1990 v článku Jána Kamenistého: "Potom nám jedného dňa povedali - dnes nejdete na robotu. Prišiel československý vyslanec, idete na výsluch. Aj tak skutočne bolo. Prišiel pán Krno. Bol som na poradí. No, ako sa voláš? Lenčo Ján. A ty nie si z Nemeckej Ľupče? Ba veru. Ty si Jano? Jano Lenčo. Poznal ma. Ani sa ma nič nepýtal, len povedal: Janko, za chvíľočku ideš domov... Aj skutočne, po takých piatich dňoch sme už išli domov."

Lenčo spomína dedinu Sadovskij Rudnik pod Elbrusom, kde pracoval ako baník. Uvádza ďalších: drogistu Pyšného, Jána Urama zo Smrečian, Jána Javorčíka z Podturne, Jána Fioleka z Kežmarku (napísal mi ďakovný list, že sa dostal včaššie domov), Jozefa Vargu zo Svitu, Michala Vargu z Batizoviec, Jozefa Vitkovského, volejbalistu zo Svitu, Jána Munka zo Starej Ľubovne, dentistu Tibora Brusnického z Batizoviec.

Koľko bolo zavlečených?

Nedávno som dostal písomnú otázku: Prečo vraj československý veľvyslanec profesor Jiří Horák podpísal v roku 1947 so Sovietmi dokument, že všetko okolo zajatcov a deportovaných ľudí je už skončené. Nie je to tak. Sprevádzal som Horáka o jedenástej v noci na Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR, kde bola podpísaná zmluva s námestníkom ministra zahraničných vecí Andreja Vyšinského - Andrejom Lozovským o tom, že sa úspešne skončila repatriácia občanov zo ZSSR do ČSR a naopak. Išlo napríklad o volynských Čechov alebo členov družstva Interhelpo a ďalších Slovákov a Čechov žijúcich na území ZSSR. Zároveň sa ruskí emigranti mohli dobrovoľne vrátiť domov, alebo Rusíni, ktorí bojovali vo Svobodovej jednotke, mohli odísť do Československa.

Veľvyslanec sa pri tejto príležitosti cítil v úlohe univerzitného profesora a okolo polnoci rečnil celú hodinu o koreňoch priateľstva našich národov, o husitskom hnutí, i keď prítomným oči klipkali.

Rozličné údaje sú o počte zavlečených a zajatcov počas vojny. Počet odvlečených autori udávajú od 1253 až do 25 000. Treba povedať, že do vyšších počtov sú zahrnutí vojaci Slovenskej armády a Slováci, ktorí museli slúžiť v maďarskej armáde. Historik Michal Barnovský tvrdí, že "z materiálov, ktoré som mal k dispozícii, vyplýva, že väčšina sa vrátila do konca roku 1948".

Bývalý podpredseda vlády ČSR Ján Ursíny vo svojich memoároch Spomienky na SNP píše, že spolu s Lacom Novomeským intervenoval u generála Mechlisa, aby v operačnom pásme, čo znamená 70 kilometrov za frontovou čiarou, kde rozhodoval vojenský veliteľ, nezatýkali ľudí len na základe nepravdivých udaní od ich spoluobčanov.

Čo napokon? Možno iba citovať starovekého Plutarcha, ktorý pred stáročiami vyhlásil: "Vojna je krutá vec, ťahá za sebou nespravodlivosť i zločiny."

Autor (1922) je spisovateľ a publicista