Dejiny Európy
Mýty a legendy o krvavom grófovi
Mýtus o upírovi, ktorí z ľudí vysával krv vznikol v roku 1897 vďaka írskemu spisovateľovi Bramovi Stokerovi. Knižná a neskôr aj filmová verzia podali Transylvánske knieža v temnom svetle ako upíra bažiaceho po ľudskej krvi. Kto to však v skutočnosti bol a čo má spoločné s Drakulom zo Stokerovej knihy? Medzi knihou a skutočnosťou, sú len dve spojitosti. Jeho meno - Dracula a miesto, kde sa tento román odohráva - Transylvánia. Je to záhadné miesto ako stvorené pre vznik tejto legendy, ktorú ešte umocnila povesť Rumunského kniežaťa.
Životný príbeh grófa Draculu, sa začal v zime v roku 1431 v mestečku Sighisoara. Tam sa narodil "Dracula" - vlastným menom Vlad, ako druhý syn valašského vládcu Vlada II. Prezývku Dracula získal celý rod, vďaka svojej príslušnosti k Dračiemu rádu. Vlad III., teda Dracula, si ju osobne vyslúžil aj svojou krutosťou a nemilosrdnými spôsobmi mučenia. Dracula tiež znamená v rumunskom jazyku Diabol.
Vlad bol vraj už ako dieťa veľmi krutý, čo si odniesli hlavne myši a potkany, ktoré zaživa sťahoval z kože, lámal im hnáty a zaživa napichával na koly. Posledné spomenuté týranie nabodávaním mu ostalo až do dospelosti. Napichovanie na kôl, jeden z najpríšernejších spôsobov umierania vôbec, bola jeho obľúbená metóda mučenia a popravovania. Odtiaľ pochádza aj jeho prezývka Vlad Tepes ´Vlad Narážač´. Draculove zverstvá namierené proti valašskému ľudu boli zvyčajne pokusmi o násilné presadenie jeho vlastných morálnych zásad v krajine.
Dracula trval na tom, aby jeho poddaní boli čestní a pracovití. No podľa legiend, ktoré sa zachovali podaním z generácie na generáciu, si tieto vlastnosti u svojho ľudu pestoval veľmi neobvyklými spôsobmi. Jedna legenda napríklad hovorí o Zlatej čaši. Gróf Dracula si dal záležať na tom, aby sa v jeho zemi nekradlo a miestni sa toho nedopúšťali, keďže vedeli, že za krádež na nich čaká "kôl". Aby vyskúšal svoje zákony v praxi, vystavil na hlavnom námestí v Tirgoviste (hlavné mesto Draculovej ríše) zlatú čašu. Čašu nikdy neukradli a ostala nedotknutá počas celej jeho vlády, čo bolo dôkazom toho, že si vedel udržať poriadok.
Iná legenda je o lenivej žene. Dracula si raz všimol muža, pracujúceho na poli. Ten muž mal krátku košeľu a tak sa ho spýtal, či má ženu. Po jeho kladnej odpovedi si ju nechal zavolať a spýtal sa jej, ako trávi dni. Vystrašená žena povedala, že vyšíva, varí a perie. Knieža vtedy ukázal na mužovu krátku košeľu, ako na dôkaz ženinej nečestnosti a lenivosti. A aj napriek mužovým protestom, že je so svojou ženou spokojný, dal ju napichnúť na kôl a doviedol mu novú ženu. Tú patrične upozornil, že ak nebude pracovitá, čaká ju osud jej predchodkyne.
Zvláštnym spôsobom sa tiež rozhodol zbaviť krajinu chudoby. Do svojej veľkej siene si Dracula zavolal všetkých žobrákov z valašskej zeme a s dôvodom, že nikto v jeho krajine nesmie byť hladný, im usporiadal veľkú hostinu. Po tejto "poslednej večeri" nechal miestnosť zadebniť a spolu s opitým panstvom vyhorieť. Doslovne. Svoj čin obraňoval vyhlásením "aby tí ľudia už neboli príťažou pre ostatných ľudí, a aby nikto v mojej krajine nebol chudákom". Podobne sa vysporiadal aj s návštevou Turkov, ktorí si odmietli pred ním zložiť z hlavy turbany. Jednoducho im ich nechal k hlave pribiť klincami.
Napriek všetkému však ľudia dodnes berú Draculu ako národného hrdinu, ktorý ich chránil pred nájazdami Turkov. Upíra z neho urobil iba spisovateľ Bram Stoker. Skutočnosť, že robia z ich miláčika upíra ich doslova uráža a to preto, že Vlad Tepes bol síce krutý, ale nikdy nebol upírom.
Vladove krutosti sa začali v časoch bojov proti Turkom. Preslávil sa nabodávaním ich tiel na koly, za ktoré si vyslúžil už spomenutú a primeranú prezývku Vlad Narážač. Od tejto chvíle sú dejiny plné nabodávania na koly. Asi 10 000 v meste Sibiu v roku 1460, 30 000 bojarov a obchodníkov v roku 1459 v meste Tirgoviste. Obeti pripútal nohy o dva kone a pomaly ju zadkom nabodával na nie veľmi ostrý naolejovaný kôl, aby utrpenie trvalo dlhšie. Obete umierali touto smrťou niekoľko dní a ich telá ostávali "vystavené" aj niekoľko mesiacov.
"Hovorí sa, že po takýchto ´jatkách´ si priamo medzi umierajúcimi a zapáchajúcimi telami postavil stôl, urobil hostinu a pozval priateľov. Tí sa museli veľmi premáhať jesť pred takýmto nechutným obrazom. No keďže poznali Vlada, vedeli, že aj najmenšie skrivenie tváre im môže priniesť kôl," popisuje Andy. "Doba bola zlá a myslím, že nebude prehnané ani tvrdenie, že to bolo na vtedajšie pomery vcelku normálne. Stredovek bol sám o sebe zvláštnou kapitolou dejín, ľudia skrátka museli byť pripravení na všetko a hlavne si na všetko zvyknúť. Aj na to, že im panuje krutovládca, ktorý namiesto bežného väznenia zajatcov, dáva prednosť nabodávaniu ich tiel na koly."
Hrad Poenari
Skutočný Draculov hrad má názov Poenari. Jeho trosky sídlia na vysokom strmom brale kam vedie množstvo schodov. Poenari bol pravým hradom Vlada Tepesa, pretože tam skutočne aj žil. Trosky hradu pripomínajú posledné chvíle jeho panovníka. Po záverečnej bitke s Turkami sa Vlad uchýlil na tento svoj tajný hrad spolu so svojou krásnou Transylvánskou manželkou, ktorú údajne veľmi miloval. Túto jeho skrýšu ale niekto vyzradil.
Hrad bol obsadený, dobitý a vypálený. Draculova armáda bola pozabíjaná. Jeho manželka radšej vyskočila z okna do priepasti, ako by sa mala dať zajať Turkom. Jedine Vlad sa zachránil. Tajnými chodbami sa dostal z hradu, ale tiež nie nadlho. Verzie jeho smrti sa rôznia, taktiež miesta, kde ho údajne pochovali. Hovorí sa, že zomrel rukou neznámeho vraha, ale na jeho smrti sa nevedia zhodnúť ani historici.